When we talk about corruption, there are typical types of individuals that spring to mind. There's the former Soviet megalomaniacs. Saparmurat Niyazov, he was one of them. Until his death in 2006, he was the all-powerful leader of Turkmenistan, a Central Asian country rich in natural gas. Now, he really loved to issue presidential decrees. And one renamed the months of the year including after himself and his mother. He spent millions of dollars creating a bizarre personality cult, and his crowning glory was the building of a 40-foot-high gold-plated statue of himself which stood proudly in the capital's central square and rotated to follow the sun. He was a slightly unusual guy. And then there's that cliché, the African dictator or minister or official. There's Teodorín Obiang. So his daddy is president for life of Equatorial Guinea, a West African nation that has exported billions of dollars of oil since the 1990s and yet has a truly appalling human rights record. The vast majority of its people are living in really miserable poverty despite an income per capita that's on a par with that of Portugal. So Obiang junior, well, he buys himself a $30 million mansion in Malibu, California. I've been up to its front gates. I can tell you it's a magnificent spread. He bought an €18 million art collection that used to belong to fashion designer Yves Saint Laurent, a stack of fabulous sports cars, some costing a million dollars apiece -- oh, and a Gulfstream jet, too. Now get this: Until recently, he was earning an official monthly salary of less than 7,000 dollars. And there's Dan Etete. Well, he was the former oil minister of Nigeria under President Abacha, and it just so happens he's a convicted money launderer too. We've spent a great deal of time investigating a $1 billion -- that's right, a $1 billion — oil deal that he was involved with, and what we found was pretty shocking, but more about that later. So it's easy to think that corruption happens somewhere over there, carried out by a bunch of greedy despots and individuals up to no good in countries that we, personally, may know very little about and feel really unconnected to and unaffected by what might be going on. But does it just happen over there? Well, at 22, I was very lucky. My first job out of university was investigating the illegal trade in African ivory. And that's how my relationship with corruption really began. In 1993, with two friends who were colleagues, Simon Taylor and Patrick Alley, we set up an organization called Global Witness. Our first campaign was investigating the role of illegal logging in funding the war in Cambodia. So a few years later, and it's now 1997, and I'm in Angola undercover investigating blood diamonds. Perhaps you saw the film, the Hollywood film "Blood Diamond," the one with Leonardo DiCaprio. Well, some of that sprang from our work. Luanda, it was full of land mine victims who were struggling to survive on the streets and war orphans living in sewers under the streets, and a tiny, very wealthy elite who gossiped about shopping trips to Brazil and Portugal. And it was a slightly crazy place. So I'm sitting in a hot and very stuffy hotel room feeling just totally overwhelmed. But it wasn't about blood diamonds. Because I'd been speaking to lots of people there who, well, they talked about a different problem: that of a massive web of corruption on a global scale and millions of oil dollars going missing. And for what was then a very small organization of just a few people, trying to even begin to think how we might tackle that was an enormous challenge. And in the years that I've been, and we've all been campaigning and investigating, I've repeatedly seen that what makes corruption on a global, massive scale possible, well it isn't just greed or the misuse of power or that nebulous phrase "weak governance." I mean, yes, it's all of those, but corruption, it's made possible by the actions of global facilitators. So let's go back to some of those people I talked about earlier. Now, they're all people we've investigated, and they're all people who couldn't do what they do alone. Take Obiang junior. Well, he didn't end up with high-end art and luxury houses without help. He did business with global banks. A bank in Paris held accounts of companies controlled by him, one of which was used to buy the art, and American banks, well, they funneled 73 million dollars into the States, some of which was used to buy that California mansion. And he didn't do all of this in his own name either. He used shell companies. He used one to buy the property, and another, which was in somebody else's name, to pay the huge bills it cost to run the place. And then there's Dan Etete. Well, when he was oil minister, he awarded an oil block now worth over a billion dollars to a company that, guess what, yeah, he was the hidden owner of. Now, it was then much later traded on with the kind assistance of the Nigerian government -- now I have to be careful what I say here — to subsidiaries of Shell and the Italian Eni, two of the biggest oil companies around. So the reality is, is that the engine of corruption, well, it exists far beyond the shores of countries like Equatorial Guinea or Nigeria or Turkmenistan. This engine, well, it's driven by our international banking system, by the problem of anonymous shell companies, and by the secrecy that we have afforded big oil, gas and mining operations, and, most of all, by the failure of our politicians to back up their rhetoric and do something really meaningful and systemic to tackle this stuff. Now let's take the banks first. Well, it's not going to come as any surprise for me to tell you that banks accept dirty money, but they prioritize their profits in other destructive ways too. For example, in Sarawak, Malaysia. Now this region, it has just five percent of its forests left intact. Five percent. So how did that happen? Well, because an elite and its facilitators have been making millions of dollars from supporting logging on an industrial scale for many years. So we sent an undercover investigator in to secretly film meetings with members of the ruling elite, and the resulting footage, well, it made some people very angry, and you can see that on YouTube, but it proved what we had long suspected, because it showed how the state's chief minister, despite his later denials, used his control over land and forest licenses to enrich himself and his family. And HSBC, well, we know that HSBC bankrolled the region's largest logging companies that were responsible for some of that destruction in Sarawak and elsewhere. The bank violated its own sustainability policies in the process, but it earned around 130 million dollars. Now shortly after our exposé, very shortly after our exposé earlier this year, the bank announced a policy review on this. And is this progress? Maybe, but we're going to be keeping a very close eye on that case. And then there's the problem of anonymous shell companies. Well, we've all heard about what they are, I think, and we all know they're used quite a bit by people and companies who are trying to avoid paying their proper dues to society, also known as taxes. But what doesn't usually come to light is how shell companies are used to steal huge sums of money, transformational sums of money, from poor countries. In virtually every case of corruption that we've investigated, shell companies have appeared, and sometimes it's been impossible to find out who is really involved in the deal. A recent study by the World Bank looked at 200 cases of corruption. It found that over 70 percent of those cases had used anonymous shell companies, totaling almost 56 billion dollars. Now many of these companies were in America or the United Kingdom, its overseas territories and Crown dependencies, and so it's not just an offshore problem, it's an on-shore one too. You see, shell companies, they're central to the secret deals which may benefit wealthy elites rather than ordinary citizens. One striking recent case that we've investigated is how the government in the Democratic Republic of Congo sold off a series of valuable, state-owned mining assets to shell companies in the British Virgin Islands. So we spoke to sources in country, trawled through company documents and other information trying to piece together a really true picture of the deal. And we were alarmed to find that these shell companies had quickly flipped many of the assets on for huge profits to major international mining companies listed in London. Now, the Africa Progress Panel, led by Kofi Annan, they've calculated that Congo may have lost more than 1.3 billion dollars from these deals. That's almost twice the country's annual health and education budget combined. And will the people of Congo, will they ever get their money back? Well, the answer to that question, and who was really involved and what really happened, well that's going to probably remain locked away in the secretive company registries of the British Virgin Islands and elsewhere unless we all do something about it. And how about the oil, gas and mining companies? Okay, maybe it's a bit of a cliché to talk about them. Corruption in that sector, no surprise. There's corruption everywhere, so why focus on that sector? Well, because there's a lot at stake. In 2011, natural resource exports outweighed aid flows by almost 19 to one in Africa, Asia and Latin America. Nineteen to one. Now that's a hell of a lot of schools and universities and hospitals and business startups, many of which haven't materialized and never will because some of that money has simply been stolen away. Now let's go back to the oil and mining companies, and let's go back to Dan Etete and that $1 billion deal. And now forgive me, I'm going to read the next bit because it's a very live issue, and our lawyers have been through this in some detail and they want me to get it right. Now, on the surface, the deal appeared straightforward. Subsidiaries of Shell and Eni paid the Nigerian government for the block. The Nigerian government transferred precisely the same amount, to the very dollar, to an account earmarked for a shell company whose hidden owner was Etete. Now, that's not bad going for a convicted money launderer. And here's the thing. After many months of digging around and reading through hundreds of pages of court documents, we found evidence that, in fact, Shell and Eni had known that the funds would be transferred to that shell company, and frankly, it's hard to believe they didn't know who they were really dealing with there. Now, it just shouldn't take these sorts of efforts to find out where the money in deals like this went. I mean, these are state assets. They're supposed to be used for the benefit of the people in the country. But in some countries, citizens and journalists who are trying to expose stories like this have been harassed and arrested and some have even risked their lives to do so. And finally, well, there are those who believe that corruption is unavoidable. It's just how some business is done. It's too complex and difficult to change. So in effect, what? We just accept it. But as a campaigner and investigator, I have a different view, because I've seen what can happen when an idea gains momentum. In the oil and mining sector, for example, there is now the beginning of a truly worldwide transparency standard that could tackle some of these problems. In 1999, when Global Witness called for oil companies to make payments on deals transparent, well, some people laughed at the extreme naiveté of that small idea. But literally hundreds of civil society groups from around the world came together to fight for transparency, and now it's fast becoming the norm and the law. Two thirds of the value of the world's oil and mining companies are now covered by transparency laws. Two thirds. So this is change happening. This is progress. But we're not there yet, by far. Because it really isn't about corruption somewhere over there, is it? In a globalized world, corruption is a truly globalized business, and one that needs global solutions, supported and pushed by us all, as global citizens, right here. Thank you. (Applause)
Keď sa hovorí o korupcii, napadnú nám konkrétne typy jednotlivcov. Sú to sovietski megalomani. Saparmurat Nijazov bol jeden z nich. Až do svojej smrti v roku 2006 bol všemocným lídrom Turkmenistanu, krajiny v Strednej Ázie s plynovým bohatstvom. Naozaj miloval vydávanie prezidentských dekrétov. Jedným z nich zmenil názvy mesiacov v roku, jeden pomenoval po sebe a druhý po jeho matke. Minul milióny dolárov na vytvorenie bizarného kultu osobnosti. Korunou jeho slávy bolo vystavanie 12-metrovej, zlatom vykladanej sochy samého seba, ktorá sa hrdo týčila na hlavnom námestí hlavného mesta a rotovala za slnkom. Bol to trošku nezvyčajný chlapík. A potom je tu to klišé, africký diktátor alebo minister, či úradník. Je tu Teodorin Obiang. Jeho otecko je doživotný prezident Rovníkovej Guiney, krajiny v Západnej Afrike, ktorá od 90-tych rokov exportovala ropu v hodnote miliárd dolárov ale má otrasný záznam dodržiavania ľudských práv. Drvivá väčšina obyvateľstva žije v podmienkach obrovskej chudoby, napriek tomu, že príjem na obyvateľa je na úrovni Portugalska. No a Obiang junior si kúpil vilu za 30 miliónov dolárov v Malibu, v Kalifornii.. Bola som pri jeho vstupnej bráne. Poviem vám, je to ohromný pozemok. Kúpil si zbierku umenia za 18 miliónov dolárov, ktorá kedysi patrila módnemu návrhárovi Yves Saint Laurentovi, kopu nablýskaných športových áut, niektoré stoja milión dolárov za kus - oh, a ešte k tomu súkromné lietadlo Gulfstream. A teraz sa pozrite na toto: Donedávna zarábal oficiálnu mesačnú mzdu menej ako 7 000 dolárov. Potom je tu Dan Etete. Je to bývalý minister ropy Nigérie, za prezidenta Abachu, a čírou náhodou bol odsúdený za pranie špinavých peňazí. Strávili sme dosť času vyšetrovaním miliardového - správne miliardového ropného obchodu, v ktorom hral úlohu a to čo sme našli bolo fakt šokujúce, ale o tom viac neskôr. Je ľahké brať to tak, že korupcia sa deje tam niekde ďaleko, medzi skupinkou nenažratých despotov a pofidérnych jednotlivcov v krajinách, o ktorých vieme veľmi málo a necítime k ním žiadnu väzbu, myslíme si, že to, čo sa tam deje na nás nemá žiadny vplyv. Ale deje sa to len tam? Keď som mala 22, mala som veľké šťastie. Moja prvá práca po skončení školy bolo vyšetrovanie ilegálneho obchodu so slonovinou v Afrike. A tak sa vlastne začal môj vzťah s korupciou. V roku 1993 sme s dvomi kamarátmi a kolegami, Simonom Taylorom a Patrickom Alleym založili organizáciu Global Witness. Naša prvá kampaň sa týkala vyšetrovania úlohy ilegálnej ťažby dreva vo financovaní vojny v Kambodži. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1997 som v Angole v utajení vyšetrovala krvavé diamanty. Možno ste videli ten film, hollywoodsky "Krvavý diamant", ten s Leonardom DiCapriom. Niečo z toho vyplynulo z našej práce. Luanda bola plná obetí nášľapných mín, ktoré na uliciach bojovali o život a vojnových sirôt, žijúcich v kanáloch pod ulicami a bola tam maličká, veľmi bohatá elita, ktorá klebetila o nákupných výletoch do Brazílie a Portugalska. Bolo to mierne šialené miesto. Sedela som v horúcej a nevyvetranej hotelovej izbe a cítila som sa úplne ohromená. Ale nešlo o krvavé diamanty. Lebo bavila som sa s množstvom ľudí, ktorí hovorili o inom probléme: o masívnej sieti korupcie v globálnej mierke a miliónoch stratených ropných dolárov. A to bolo pre vtedy veľmi malú organizáciu len so zopár ľuďmi, ktorí sa pokúšali aspoň začať rozmýšľať nad tým, ako sa s tým vyrovnať, to bola obrovská výzva. Počas tých rokov čo som, čo sme všetci, propagovali a vyšetrovali, opakovane som videla, že to, čo umožňuje korupciu v masívnej globálnej škále, že to nie je len nenásytnosť alebo zneužitie moci, alebo tá nejasná fráza "zlá verejná správa". Teda áno, je to kvôli tomu všetkému, ale korupciu umožňujú činy globálnych facilitátorov. Vráťme sa k niektorým tým ľuďom, o ktorých som už hovorila predtým. Všetko sú to ľudia, ktorých sme prešetrovali a sú to ľudia, ktorý to čo robia nemôžu robiť sami. Taký Obiang junior. Nedostal sa k umeniu na úrovni a luxusným domom bez pomoci. Obchodoval s globálnymi bankami. Banka v Paríži spravovala účty jeho spoločnostiam, jeden z nich bol použitý na nákup umenia. A americké banky, tie preliali 73 miliónov dolárov do Štátov, za časť z nich si kúpil tú vilu v Kalifornii. A toto všetko neurobil vo vlastnom mene. Použil schránkové spoločnosti. Jednu použil na nákup majetku a druhú, v mene niekoho iného, na zaplatenie obrovských účtov za spravovanie domu. Potom tu máme Dana Eteteho. Keď bol ministrom ropy, daroval ťažobné práva, dnes v hodnote viac ako miliardy dolárov spoločnosti, ktorej, hádajte čo, áno, bol skrytým vlastníkom. O dosť neskôr bola opäť predaná, s láskavou asistenciou nigérijskej vlády - teraz si musím dávať pozor, čo poviem - dodávateľom pre Shell a talianske Eni, dvom najväčším ropným spoločnostiam široko ďaleko. Takže skutočnosťou ostáva, že motor korupcie existuje ďaleko za hranicami krajín ako je Rovníková Guinea, Nigéria alebo Turkmenistan. Ten motor je poháňaný našim medzinárodným bankovým systémom, problémom anonymných schránkových spoločností a tajnostkárstvom, ktoré sme dovolili veľký ropným, plynovým a baníckym operáciam a hlavne zlyhaním našich politikov v tom, aby si stáli za svojím slovom a urobili niečo zmysluplné a systémove na vyriešenie tohto problému. Pozrime sa najprv na banky. No nebude to žiadne prekvapenie, keď vám poviem, že banky prijímajú špinavé peniaze. No oni uprednostňujú svoje zisky aj inými zničujúcimi spôsobmi. Napríklad v Sarawaku, v Malajzii. V tomto regióne zostalo už len päť percent nedotknutých lesov. Päť percent. Ako je to možné? No lebo elity a ich facilitátori zarábali milióny dolárov na podpore výrubu na priemyselnej úrovni po dlhé roky. Tak sme teda poslali vyšetrovateľa v utajení. aby potajomky natočil stretnutia s vládnucou vrstvou. Tá nahrávka, ktorá z toho vznikla niektorých ľudí veľmi nahnevala a to si môžte pozrieť aj na YouTube. Ale dokázalo to to, čo už sme dlho tušili, lebo to ukázalo, že predseda regionálnej vlády, aj keď to neskôr poprel využil svoju kontrolu nad poľnohospodárskymi a lesníckymi licenciami, aby obohatil seba a svoju rodinu. A HSBC, no, vieme, že HSBC financovala najväčšie tažobné spoločnosti v regióne, ktoré boli zodpovedné za veľa škôd v Sarawaku aj inde. Banka v tomto procese porušila vlastné pravidlá o udržateľnosti, ale zarobila okolo 130 miliónov dolárov. Krátko po našom odhalení, veľmi krátko po našom odhalení, dávnejšie v tomto roku, banka ohlásila zmenu politiky v tejto oblasti. Je to pokrok? Možno, ale budeme tento prípad veľmi pozorne sledovať. Potom je tu problém anonymných schránkových spoločností. No myslím, že sme všetci počuli, čo sú zač a všetci vieme, že ich dosť používajú ľudia a spoločnosti, pokúšajúce sa vyhnúť plateniu toho, čo dlžia tejto spoločnosti, to, čo poznáme pod názvom dane. Väčšinou však nevyjde na svetlo sveta to, ako sa používajú schránkové spoločnosti na kradnutie obrovských súm peňazí, transformačné sumy peňazí z chudobných krajín. V podstate v každom prípade korupcie, ktorý sme skúmali sa objavili schránkové spoločnosti a niekedy bolo nemožné zistiť, kto je za nimi. Nedávna štúdia Svetovej banky skúmala 200 prípadov korupcie. Zistilo sa, že vo viac ako 70-tich percentách týchto prípadov vystupovali schránkové spoločnosti, s obratom takmer 56 miliárd dolárov. Veľa z týchto spoločností sídli v Amerike alebo vo Veľkej Británii, jej zámorských územiach a kráľovských dŕžavách. Čiže nie je to len zahraničný problém, ale aj domáci. Schránkové spoločnosti sú kľúčové pre tajné dohody, z ktorých profitujú bohaté vrstvy namiesto obyčajných občanov. Jeden zo zarážajúcich prípadov, čo sme vyšetrovali je ako vláda Demokratickej republiky Kongo predala radu hodnotných, štátom vlastnených baníckych aktív schránkovým firmám na Britských Panenských ostrovoch. Tak sme sa pobavili so zdrojmi v danej krajine, hrabali sme sa v dokumentoch spoločnosti a iných informáciach, snažiac sa poskladať naozaj pravdivý obraz tejto dohody. Boli sme zhrození zo zistenia, že tieto schránkové firmy veľmi rýchlo premenili mnohé z týchto aktív na obrovské zisky pre veľké medzinárodné banícke spoločnosti sídliace v Londýne. Africký panel pokroku, ktorý vedie Kofi Annan vypočítal, že Kongo mohlo prísť o viac ako 1,3 miliardy dolárov v dôsledku týchto obchodov. Je to takmer dvojnásobok štátneho rozpočtu na zdravotníctvo a vzdelávanie spolu. A ľudia z Konga, vrátia sa im niekedy tieto peniaze? Odpoveď na túto otázku a to, kto v tom bol namočený a čo sa naozaj stalo, to pravdepodobne zostane ukryté v tajomných registroch spoločností na Britských Panenských ostrovoch, pokiaľ s tým niečo neurobíme. A čo s tými ropnými, plynovými a ťažobnými spoločnosťami? Ok, možno je to tak trochu klišé baviť sa o nich. Korupcia v tomto sektore nie je žiadne prekvapenie. Korupcia je všade, tak prečo sa sústrediť práve na tento sektor? No, lebo tam ide o veľa. V roku 2011, vývoz prírodných zdrojov prevážil rozvojovú pomoc takmer 19 ku jednej v Afrike, Ázii a Južnej Amerike. Devätnásť ku jednej. To je sakramentsky veľa škôl, univerzít, nemocníc a biznis startupov. Mnohé z nich nikdy nevznikli a ani nevzniknú, lebo peniaze na ne určené jednoducho niekto ukradol. Vráťme sa k ropným a ťažobným spoločnostiam a Danovi Etetemu a tomu k tomu miliardovému obchodu. A teraz mi prepáčte, ďalšiu časť vám prečítam, lebo je to veľmi živá záležitosť a naši právnici sa tomu detailne venovali a chcú, aby som to povedala správne. Na povrchu sa tento obchod javil jasne. Dodávatelia Shellu a Eni zaplatili nigérijskej vláde za ropné polia. Nigérijská vláda previedla presne rovnakú sumu, na dolár, na účet vedený na schránkovú spoločnosť, ktorej skrytým vlastníkom bol Etete. No, na niekoho odsúdeného za pranie špinavých peňazí to nie je zlé. Predstavte si: po mnohých mesiacoch hľadania a prehrabávania stoviek strán súdnych dokumentov sme našli dôkazy, že v skutočnosti Shell a Eni vedeli, že tie peniaze budú prevedené na schránkové spoločnosti a úprimne, je len ťažko uveriteľné, že nevedeli, s kým tam majú dočinenia. V každom prípade, nemalo by to stáť toľko námahy, zistiť, kam smerujú peniaze v obchodoch ako tento. Veď toto sú štátne aktíva. Majú byť použité pre úžitok obyvateľov danej krajiny. Ale v niektorých krajinách, občania a novinári, ktorí sa snažia odhaliť takéto prípady bývajú prenasledovaní a zatýkaní a niektorí dokonca riskujú svoje životy. A nakoniec sú tu aj takí, ktorí veria, že korupcii sa nedá vyhnúť. Tak to proste funguje v biznise. Je to príliš komplikované a ťažké na to, aby sme to zmenili. Takže nakoniec čo? Proste to akceptujeme. Ale ako agitátorka a vyšetrovateľka, mám na to iný názor, lebo som videla, čo sa môže stať, keď nejaká myšlienka naberie na obrátkach. Napríklad v ropnom a ťažobnom sektore sa začína zavádzať skutočne celosvetový štandard transparencie, ktorý by mohol pomôcť vyriešiť niektoré problémy. V roku 1999, keď Global Witness urgoval ropné spoločnosti, aby zverejňovali platby, no niektorí sa smiali prehnanej naivite tejto myšlienky. Ale doslova stovky skupín z občianskej spoločnosti z celého sveta sa spojili, aby bojovali za transparentnosť a teraz sa rýchlo stáva normou a zákonom. Dve tretiny z hodnoty svetových ropných a ťažobných spoločností sú dnes pokryté zákonmi o transparentnosti. Dve tretiny. Toto je zmena, ktorá sa deje. Toto je pokrok. Ale ešte tam ani zďaleka nie sme. Lebo to naozaj nie je o korupcii tam niekde ďaleko, že? v globalizovanom svete je korupcia naozaj globalizovaný biznis, a taký, ktorý potrebuje globálne riešenia, ktoré podporujeme a pozdvihujeme my všetci, ako svetoví občania práve tu. Ďakujem. (potlesk)