The job of uncovering the global food waste scandal started for me when I was 15 years old. I bought some pigs. I was living in Sussex. And I started to feed them in the most traditional and environmentally friendly way. I went to my school kitchen, and I said, "Give me the scraps that my school friends have turned their noses up at." I went to the local baker and took their stale bread. I went to the local greengrocer, and I went to a farmer who was throwing away potatoes because they were the wrong shape or size for supermarkets. This was great. My pigs turned that food waste into delicious pork. I sold that pork to my school friends' parents, and I made a good pocket money addition to my teenage allowance.
Na škandálnom odhalení globálneho plytvania jedlom som začal pracovať, keď som mal 15 rokov. Kúpil som zopár prasiat. Žil som v Sussexe. Začal som ich kŕmiť najtradičnejším a k životnému prostrediu najšetrnejším spôsobom. Zašiel som do školskej jedálne a povedal som: „Dajte mi zvyšky, nad ktorými moji spolužiaci ohrnuli nosy." Zašiel som k miestnemu pekárovi a zobral som od neho suchý chlieb. Zašiel som do miestneho zelovocu a takisto k farmárovi, ktorý vyhadzoval zemiaky, pretože mali zlý tvar a veľkosť na predaj v obchodoch. Bolo to úžasné. Moje prasatá ten potravinový odpad premenili na vynikajúce bravčové. Bravčové som predal rodičom svojich kamarátov zo školy a dobre som si privyrobil k svojmu tínedžerskému vreckovému.
But I noticed that most of the food that I was giving my pigs was in fact fit for human consumption, and that I was only scratching the surface, and that right the way up the food supply chain, in supermarkets, greengrocers, bakers, in our homes, in factories and farms, we were hemorrhaging out food. Supermarkets didn't even want to talk to me about how much food they were wasting. I'd been round the back. I'd seen bins full of food being locked and then trucked off to landfill sites, and I thought, surely there is something more sensible to do with food than waste it.
Avšak, všimol som si, že väčšina jedla, ktoré som dával svojim prasatám, bola v skutočnosti vhodná aj na konzumáciu pre ľudí a že som zoškrabával iba povrchovú vrstvu a že úplne tam hore, na vrchole potravinárskeho reťazca, v obchodoch, zelovococh, pekárňach, našich domácnostiach, továrňach a na farmách sme plytvali jedlom. Obchody so mnou nechceli ani len hovoriť o tom, aké množstvo jedla vyhadzovali. Bol som vzadu. Videl som kontajnery plné jedla, ktoré zamykali a odvážali na smetiská a pomyslel som si, že isto musí existovať rozumnejší spôsob narábania s jedlom ako je jeho plytvanie.
One morning, when I was feeding my pigs, I noticed a particularly tasty-looking sun-dried tomato loaf that used to crop up from time to time. I grabbed hold of it, sat down, and ate my breakfast with my pigs. (Laughter) That was the first act of what I later learned to call freeganism, really an exhibition of the injustice of food waste, and the provision of the solution to food waste, which is simply to sit down and eat food, rather than throwing it away. That became, as it were, a way of confronting large businesses in the business of wasting food, and exposing, most importantly, to the public, that when we're talking about food being thrown away, we're not talking about rotten stuff, we're not talking about stuff that's beyond the pale. We're talking about good, fresh food that is being wasted on a colossal scale.
Jedného rána, keď som kŕmil svoje prasce, všimol som si obzvlášť chutne vyzerajúci paradajkový chlebík, ktorý sa medzi jedlom občas vyskytol. Zobral som ho, posadil sa a dal som si raňajky so svojími prascami. (Smiech) Bol to prvý doklad toho, čo som sa neskôr naučil nazývať freeganizmus, vskutku príklad nespravodlivosti plytvania jedlom a predpoklad riešenia problému plytvania jedlom, ktorým je jednoducho si sadnúť a radšej jedlo zjesť ako ho vyhadzovať. Toto sa stalo spôsobom konfrontácie veľkých spoločností vo veci plytvania jedlom, a čo bolo najdôležitejšie, ukazovania verejnosti, že, keď hovoríme o jedle, ktoré sa vyhadzuje, nehovoríme o pokazenom jedle, nehovoríme o jedle, ktoré je po záruke. Hovoríme o dobrých, čerstvých potravinách, ktoré sa v obrovskej miere vyhadzujú.
Eventually, I set about writing my book, really to demonstrate the extent of this problem on a global scale. What this shows is a nation-by-nation breakdown of the likely level of food waste in each country in the world. Unfortunately, empirical data, good, hard stats, don't exist, and therefore to prove my point, I first of all had to find some proxy way of uncovering how much food was being wasted. So I took the food supply of every single country and I compared it to what was actually likely to be being consumed in each country. That's based on diet intake surveys, it's based on levels of obesity, it's based on a range of factors that gives you an approximate guess as to how much food is actually going into people's mouths. That black line in the middle of that table is the likely level of consumption with an allowance for certain levels of inevitable waste. There will always be waste. I'm not that unrealistic that I think we can live in a waste-free world. But that black line shows what a food supply should be in a country if they allow for a good, stable, secure, nutritional diet for every person in that country. Any dot above that line, and you'll quickly notice that that includes most countries in the world, represents unnecessary surplus, and is likely to reflect levels of waste in each country.
Nakoniec som sa pustil do písania knihy, aby som poukázal na mieru tohto problému na celosvetovom meradle. Poukazuje na to, ako by postupne, národ za národom, každá krajina sveta mohla skočiť plytvaním jedla. Nanešťastie neexistujú empirické údaje, dobré, prísne štatistiky, a preto, aby som dokázal svoj predpoklad, musel som najprv nájsť náhradný spôsob ako odhaliť, ako veľmi sa potravinami plytvá. A tak som zobral dodávky každej jednej krajiny a porovnal som ich s tým, čo bolo pravdepodobne skutočne v každej krajine skonzumované. Bolo to založené na prieskumoch príjmu potravy, na stupni obezity, na rade faktorov, ktoré poskytujú približný odhad toho, koľko jedla v skutočnosti ľudia skonzumujú. Čierna čiara v strede tejto tabuľky ukazuje pravedpodobnú mieru spotreby s toleranciou pre určitú mieru nevyhnutného odpadu. Vždy tu bude odpad. Nie som natoľko nerealistický, aby som veril, že je možné žiť vo svete bez odpadu. Avšak tá čierna čiara ukazuje, aké by mali byť zásoby jedla v krajine, ktorá zabezpečuje dobrú, stabilnú, spoľahlivú, výživnú stravu pre každého človeka v nej. Každý bod nad touto čiarou, a veľmi rýchlo si všimnete, že sa to týka väčšiny krajín sveta, reprezentuje nepotrebný prebytok, a pravdepodobne odráža mieru odpadu každej krajiny.
As a country gets richer, it invests more and more in getting more and more surplus into its shops and restaurants, and as you can see, most European and North American countries fall between 150 and 200 percent of the nutritional requirements of their populations. So a country like America has twice as much food on its shop shelves and in its restaurants than is actually required to feed the American people.
Ako krajina bohatne, investuje viac a viac do toho, aby získala viac a viac zásob do obchodov a reštaurácií a ako je možné vidieť, väčšina európskych a severoamerických krajín spadá medzi 150 a 200 percent nutričných potrieb svojich obyvateľov. Takže, krajina ako Amerika má na regáloch v obchodoch a v reštauráciách dvakrát toľko jedla ako je v skutočnosti potrebné na nakŕmenie Američanov.
But the thing that really struck me, when I plotted all this data, and it was a lot of numbers, was that you can see how it levels off. Countries rapidly shoot towards that 150 mark, and then they level off, and they don't really go on rising as you might expect. So I decided to unpack that data a little bit further to see if that was true or false. And that's what I came up with. If you include not just the food that ends up in shops and restaurants, but also the food that people feed to livestock, the maize, the soy, the wheat, that humans could eat but choose to fatten livestock instead to produce increasing amounts of meat and dairy products, what you find is that most rich countries have between three and four times the amount of food that their population needs to feed itself. A country like America has four times the amount of food that it needs.
Ale čo ma skutočne zarazilo, keď som získal všetky tieto údaje, a bolo to veľa čísel, je, že je zjavné, ako sa hodnoty ustaľujú. Krajiny rapídne vystrelia k hodnote 150, potom sa ustália a nepokračujú v takom náraste, ako by sa dalo očakávať. Tak som sa rozhodol pohrať sa s týmito údajmi o trochu viac, aby som videl, či to je alebo nie je pravda. A dopracoval som sa k tomuto. Ak zarátate nielen potraviny, ktoré skončia v obchodoch a reštauráciách, ale aj potraviny, ktorými sa kŕmia zvieratá, kukuricu, sóju, zrno, ktoré by mohli jesť aj ľudia, ale radšej ním vykrmujú statok, aby mohli vyprodukovať viac mäsových a mliečnych výrobkov, zistíte, že väčšina bohatých krajín má tri až štyrikrát viac jedla ako je potrebné na nakŕmenie ich obyvateľov. Krajina ako napríklad Amerika má štyrikrát viac jedla ako potrebuje.
When people talk about the need to increase global food production to feed those nine billion people that are expected on the planet by 2050, I always think of these graphs. The fact is, we have an enormous buffer in rich countries between ourselves and hunger. We've never had such gargantuan surpluses before. In many ways, this is a great success story of human civilization, of the agricultural surpluses that we set out to achieve 12,000 years ago. It is a success story. It has been a success story. But what we have to recognize now is that we are reaching the ecological limits that our planet can bear, and when we chop down forests, as we are every day, to grow more and more food, when we extract water from depleting water reserves, when we emit fossil fuel emissions in the quest to grow more and more food, and then we throw away so much of it, we have to think about what we can start saving.
Keď sa hovorí o potrebe globálneho zvýšenia produkcie potravín, aby sme nakŕmili tých 9 miliárd ľudí, ktoré na našej planéte majú byť do roku 2050, vždy si pomyslím na tieto grafy. Skutočnosť je taká, že v bohatých krajinách je obrovská priepasť medzi nami a hladovaním. Nikdy predtým sme nemali také obrovské zásoby. V mnohých ohľadoch je táto situácia úžasným úspechom ľudskej civilizácie, poľnohospodárskej výroby, pre ktorý sme sa rozhodli pred 12 000 rokmi. Bol to úspech. Je to úspech. Ale čo si musíme uvedomiť teraz je, že dosahujeme ekologické hranice, ktoré je naša planéta schopná zniesť a že keď vyrubujeme lesy, ako to dennodenne robíme, aby sme dopestovali viac a viac jedla, keď čerpáme vodu z už chudobných zásob vody, keď vypúšťame emisie z fosílnych palív, aby sme získali viac a viac jedla a potom z neho toľko vyhodili, musíme sa zamyslieť nad tým, čo by sme mohli začať šetriť.
And yesterday, I went to one of the local supermarkets that I often visit to inspect, if you like, what they're throwing away. I found quite a few packets of biscuits amongst all the fruit and vegetables and everything else that was in there. And I thought, well this could serve as a symbol for today.
Včera som zašiel do jedného miestneho obchodu, kam sa chodím často pozrieť, alebo ak chcete, chodím na inšpekciu toho, čo vyhadzujú. Medzi všetkým tým ovocím, zeleninou a ostatným som našiel aj pomerne dosť balíčkov keksov. Pomyslel som si, že by to mohlo poslúžiť ako symbol dneška.
So I want you to imagine that these nine biscuits that I found in the bin represent the global food supply, okay? We start out with nine. That's what's in fields around the world every single year. The first biscuit we're going to lose before we even leave the farm. That's a problem primarily associated with developing work agriculture, whether it's a lack of infrastructure, refrigeration, pasteurization, grain stores, even basic fruit crates, which means that food goes to waste before it even leaves the fields. The next three biscuits are the foods that we decide to feed to livestock, the maize, the wheat and the soya. Unfortunately, our beasts are inefficient animals, and they turn two-thirds of that into feces and heat, so we've lost those two, and we've only kept this one in meat and dairy products. Two more we're going to throw away directly into bins. This is what most of us think of when we think of food waste, what ends up in the garbage, what ends up in supermarket bins, what ends up in restaurant bins. We've lost another two, and we've left ourselves with just four biscuits to feed on. That is not a superlatively efficient use of global resources, especially when you think of the billion hungry people that exist already in the world.
Chcem, aby ste si predstavili, že tých deväť keksov, ktoré som v tom koši našiel reprezentuje celosvetové zásoby jedla, dobre? Začíname s deviatimi. Deväť je, čo každoročne nachádzame na poliach na celom svete. Prvý keks stratíme ešte predtým ako výjdeme z farmy. Je to problém spojený hlavne s vývojom poľnohospodárstva, či už je to zlá infraštruktúra, chladenie, pasterizácia, silá, dokonca aj koše na ovocie, čo znamená, že potraviny sa kazia ešte predtým ako sa dostanú z polí preč. Ďalšie tri keksy predstavujú jedlo, ktorým sme sa rozhodli kŕmiť statok, kukurica, zrno a sója. Bohužiaľ, náš statok je neefektívny, a tak dve tretiny z toho premení na výkaly a telesnú teplotu, takže tie dve tretiny strácame a zostáva nám iba táto jedna, ktorú dostávame v podobe mäsa a mliečnych výrobkov. Ďalšie dva keksy hodíme priamo do koša. Toto si väčšina z nás myslí, keď sa hovorí o odpade, ktoré skončí v smetiach, v kontajneroch obchodov, v kontajneroch reštaurácií. Prišli sme o ďalšie dva keksy a na jedenie nám zostali už len štyri keksy. Toto nie je najlepšie využite svetových zdrojov, obzvlášť keď spomenieme tú miliardu ľudí na svete, ktorá hladuje.
Having gone through the data, I then needed to demonstrate where that food ends up. Where does it end up? We're used to seeing the stuff on our plates, but what about all the stuff that goes missing in between?
Keď už som prešiel všetkými údajmi, potreboval som dokázať, kde všetko to jedlo končí. Kde končí? Sme zvyknutí, že všetky tie produkty vidíme na tanieroch, ale čo je so všetkým jedlom, ktoré medzi tým zmizne?
Supermarkets are an easy place to start. This is the result of my hobby, which is unofficial bin inspections. (Laughter) Strange you might think, but if we could rely on corporations to tell us what they were doing in the back of their stores, we wouldn't need to go sneaking around the back, opening up bins and having a look at what's inside. But this is what you can see more or less on every street corner in Britain, in Europe, in North America. It represents a colossal waste of food, but what I discovered whilst I was writing my book was that this very evident abundance of waste was actually the tip of the iceberg. When you start going up the supply chain, you find where the real food waste is happening on a gargantuan scale.
Je ľahké začať s obchodmi. Toto je výsledkom mojej záľuby, ktorou je neoficiálna inšpekcia smetných košov. (Smiech) Mohli by ste si pomyslieť, že je to čudné, ale keby sme sa mohli spoľahnúť na podniky, aby nám povedali, čo robia za svojimi obchodmi, nemuseli by sme sa tam zakrádať, otvárať kontajnery a prehľadávať, čo v nich je. Takúto situáciu je ale možné vidieť viac-menej na každom rohu v Británii, Európe, Severnej Amerike. Je to obrovské plytvanie jedlom, ale keď som písal knihu, prišiel som na to, že toto zjavné nadmerné plytvanie je vlastne len vrcholom ľadovca. Keď sa pustíte po rebríčku potravinového reťazca, zistíte, kde sa naozaj plytvá v najväčšej miere.
Can I have a show of hands if you have a loaf of sliced bread in your house? Who lives in a household where that crust -- that slice at the first and last end of each loaf -- who lives in a household where it does get eaten? Okay, most people, not everyone, but most people, and this is, I'm glad to say, what I see across the world, and yet has anyone seen a supermarket or sandwich shop anywhere in the world that serves sandwiches with crusts on it? (Laughter) I certainly haven't. So I kept on thinking, where do those crusts go? (Laughter) This is the answer, unfortunately: 13,000 slices of fresh bread coming out of this one single factory every single day, day-fresh bread. In the same year that I visited this factory, I went to Pakistan, where people in 2008 were going hungry as a result of a squeeze on global food supplies. We contribute to that squeeze by depositing food in bins here in Britain and elsewhere in the world. We take food off the market shelves that hungry people depend on.
Zdvihnite prosím ruky tí, ktorí doma máte krájaný chlieb. Kto z vás žije v domácnosti, kde sa janko - ten prvý a posledný krajec chleba - kto žije v domácnosti, v ktorej sa tie konce chleba jedia? Dobre, väčšina ľudí, nie každý, ale väčšina a som rád, že môžem povedať, že takúto situáciu je možné vidieť na celom svete, a predsa, už ste niekedy, kdekoľvek na svete, videli obchod, ktorý podáva sendviče s kôrkou? (Smiech) Ja určite nie. A tak som sa zamýšľal nad tým, kam sa podela tá kôrka. (Smiech) Bohužiaľ, tu je odpoveď: 13 000 krajcov čerstvého chleba, ktoré vyprodukuje táto jedna spoločnosť každý jeden deň. Čerstvý chlieb. V ten istý rok ako som navštívil túto spoločnosť som išiel do Pakistanu, kde ľudia v dôsledku celosvetového zníženia zásob potravín v roku 2008 hladovali. K tejto situácii prispievame tým, že tu v Británii, ako aj inde na svete, vyhadzujeme jedlo do koša. Vyhadzjeme jedlo, ktoré je životne dôležité pre ľudí, ktorí hladujú.
Go one step up, and you get to farmers, who throw away sometimes a third or even more of their harvest because of cosmetic standards. This farmer, for example, has invested 16,000 pounds in growing spinach, not one leaf of which he harvested, because there was a little bit of grass growing in amongst it. Potatoes that are cosmetically imperfect, all going for pigs. Parsnips that are too small for supermarket specifications, tomatoes in Tenerife, oranges in Florida, bananas in Ecuador, where I visited last year, all being discarded. This is one day's waste from one banana plantation in Ecuador. All being discarded, perfectly edible, because they're the wrong shape or size.
Posuňme sa o priečku vyššie a dostaneme sa k farmárom, ktorí z „kozmetických" dôvodov častokrát vyhadzujú tretinu alebo aj viac toho, čo dopestujú. Napríklad tento farmár investoval 16 000 libier do pestovania špenátu, z ktorého nezožal ani jeden lístok, pretože okolo neho rástlo trochu trávy. Všetky zemiaky, ktoré nevyzerajú dokonalo sa dávajú prasatám. Paštrnák, ktorý nespĺňa stanovené rozmery supermarketov, paradajky v Tenerife, pomaranče na Floride, banány v Ekvádore, kde som bol minulý rok, boli všetky zničené. Toto je jednodňový odpad z jednej banánovej plantáže v Ekvádore. Normálne jedlé, no všetky boli zničené, pretože mali zlý tvar alebo veľkosť.
If we do that to fruit and vegetables, you bet we can do it to animals too. Liver, lungs, heads, tails, kidneys, testicles, all of these things which are traditional, delicious and nutritious parts of our gastronomy go to waste. Offal consumption has halved in Britain and America in the last 30 years. As a result, this stuff gets fed to dogs at best, or is incinerated. This man, in Kashgar, Xinjiang province, in Western China, is serving up his national dish. It's called sheep's organs. It's delicious, it's nutritious, and as I learned when I went to Kashgar, it symbolizes their taboo against food waste. I was sitting in a roadside cafe. A chef came to talk to me, I finished my bowl, and halfway through the conversation, he stopped talking and he started frowning into my bowl. I thought, "My goodness, what taboo have I broken? How have I insulted my host?" He pointed at three grains of rice at the bottom of my bowl, and he said, "Clean." (Laughter) I thought, "My God, you know, I go around the world telling people to stop wasting food. This guy has thrashed me at my own game." (Laughter)
Ak toto robíme s ovocím a zeleninou, buďte si istí, že to môžeme robiť aj so zvieratami. Pečeň, pľúca, hlavy, chvosty, obličky, semenníky, všetky tieto veci, ktoré tvoria tradičnú, vynikajúcu a výživnú časť našej gastronómie, sa vyhadzujú. Konzumácia vnútorností sa v Británii a Amerike za posledných 30 rokov znížila na polovicu. Výsledok je taký, že nimi v lepšom prípade kŕmime psy, alebo ich spaľujeme. Tento muž v Kašgari v provincii Sin-ťiang v Západnej Číne pripravuje svoje národné jedlo. Volá sa to ovčie orgány. Je to vynikajúce, výživné a ako som sa dozvedel, keď som bol v Kašgari, symbolizuje to tabu plytvania jedlom. Sedel som v reštaurácii pri ceste. Prišiel sa so mnou porozprávať šéfkuchár, dojedol som a v polovici nášho rozhovoru prestal rozprávať a začal sa mračiť na môj tanier. Pomyslel som si: „Panebože, aké tabu som porušil? Čím som svojho hostiteľa urazil?" Ukázal na tri zrnká ryže na mojom tanieri a povedal: „Dojedz." (Smiech) Pomyslel som si „Bože môj, chodím po svete a hovorím ľuďom, aby prestali plytvať jedlom. Tento chlapík ma porazil v mojej vlastnej hre." (Smiech)
But it gave me faith. It gave me faith that we, the people, do have the power to stop this tragic waste of resources if we regard it as socially unacceptable to waste food on a colossal scale, if we make noise about it, tell corporations about it, tell governments we want to see an end to food waste, we do have the power to bring about that change.
Ale dalo mi to vieru. Dalo mi to vieru, že my, ľudia, máme tú moc, aby sme zastavili toto tragické plytvanie zdrojov, ak začneme vyhadzovanie jedla v obrovskej miere považovať za spoločensky neprijateľné. Ak okolo toho narobíme rozruch, povieme o tom veľkým spoločnostiam, povieme vláde, že chceme skoncovať s vyhadzovaním jedla, máme tú moc, aby sme dosiahli zmenu.
Fish, 40 to 60 percent of European fish are discarded at sea, they don't even get landed. In our homes, we've lost touch with food. This is an experiment I did on three lettuces. Who keeps lettuces in their fridge? Most people. The one on the left was kept in a fridge for 10 days. The one in the middle, on my kitchen table. Not much difference. The one on the right I treated like cut flowers. It's a living organism, cut the slice off, stuck it in a vase of water, it was all right for another two weeks after this.
Ryby, 40 až 60 percent európskych rýb sa znehodnotí už na mori, ani sa len nedostanú na pevninu. Spojenie s jedlom sme stratili aj v našich domácnostiach. Toto je experiment, ktorý som spravil s tromi hlávkami šalátu. Kto skladuje šalát v chladničke? Väčšina ľudí. Ten naľavo bol 10 dní v chladničke. Ten v strede bol na kuchynskom stole. Nie je medzi nimi veľký rozdiel. K tomu napravo som sa správal ako k rezaným kvetom. Je to živý organizmus, odkrojil som kúsok, vložil som ho do vázy s vodou a bol dobrý ešte ďalšie dva týždne po experimente.
Some food waste, as I said at the beginning, will inevitably arise, so the question is, what is the best thing to do with it? I answered that question when I was 15. In fact, humans answered that question 6,000 years ago: We domesticated pigs to turn food waste back into food. And yet, in Europe, that practice has become illegal since 2001 as a result of the foot-and-mouth outbreak. It's unscientific. It's unnecessary. If you cook food for pigs, just as if you cook food for humans, it is rendered safe. It's also a massive saving of resources. At the moment, Europe depends on importing millions of tons of soy from South America, where its production contributes to global warming, to deforestation, to biodiversity loss, to feed livestock here in Europe. At the same time we throw away millions of tons of food waste which we could and should be feeding them. If we did that, and fed it to pigs, we would save that amount of carbon. If we feed our food waste which is the current government favorite way of getting rid of food waste, to anaerobic digestion, which turns food waste into gas to produce electricity, you save a paltry 448 kilograms of carbon dioxide per ton of food waste. It's much better to feed it to pigs. We knew that during the war. (Laughter)
Ako som povedal na začiatku, nejaký potravinový odpad samozrejme vznikne. Otázkou teda je, čo sa s ním dá robiť? Túto otázku som zodpovedal, keď som mal 15. Ľudia vlastne túto otázku zodpovedali už pred 6 000 rokmi: zdomácnili sme prasatá, aby odpad z jedla premenili opäť na jedlo. A predsa, v Európe sa v dôsledku vypuknutia slintačky a krívačky takýto postup stal od roku 2001 nelegálnym. Je to nevedecké. Je to zbytočné. Ak varíte jedlo pre prasatá tak, akoby ste ho varili pre ľudí, je to preukázateľne bezpečné. Je to tiež masívnym šetrením zdrojov. Európa je momentálne závislá na dovoze miliónov ton sóje z Južnej Ameriky, kde jej pestovanie prispieva ku globálnemu otepľovaniu, k odlesňovaniu, k úbytku biodiverzity, a to preto, aby sme nakŕmili statok tu v Európe. Zároveň vyhadzujeme milióny ton potravín, ktorými by sme ho mohli a mali kŕmiť. Ak by sme tak robili a kŕmili nimi prasatá, ušetrili by sme takéto množstvo CO2. Keby sme náš potravinový odpad podrobili anaeróbnej digescii, čo je v súčasnosti obľúbeným spôsobom našej vlády zbavovania sa odpadu tak, že sa potravinový odpad premení na plyn na produkciu elektriny, ušetrili by sme úbohých 448 kilogramov oxidu uhličitého na tonu potravinového odpadu. Je teda oveľa lepšie kŕmiť ním prasatá. To sme vedeli už počas vojny. (Smiech)
A silver lining: It has kicked off globally, the quest to tackle food waste. Feeding the 5,000 is an event I first organized in 2009. We fed 5,000 people all on food that otherwise would have been wasted. Since then, it's happened again in London, it's happening internationally, and across the country. It's a way of organizations coming together to celebrate food, to say the best thing to do with food is to eat and enjoy it, and to stop wasting it. For the sake of the planet we live on, for the sake of our children, for the sake of all the other organisms that share our planet with us, we are a terrestrial animal, and we depend on our land for food. At the moment, we are trashing our land to grow food that no one eats. Stop wasting food. Thank you very much. (Applause) (Applause)
Pozrime sa na to z tej lepšej stránky: Odštartovalo to celosvetové riešenie problému s plytvaním potravinami. „Nakŕmme päťtisíc" je udalosť, ktorú som zorganizoval v roku 2009. Jedlom, ktoré by sa inak vyhodilo, sme nakŕmili 5 000 ľudí. Odvtedy sme toto podujatie zorganizovali v Londýne, v celej krajine a organizujeme ju aj medzinárodne. Je to spôsob ako sa organizácie spájajú, aby oslávili jedlo, aby povedali, že to najlepšie, čo sa s jedlom dá robiť, je zjesť a vychutnať si ho a prestať ho vyhadzovať. Je to v záujme planéty, na ktorej žijeme, v záujme našich detí, v záujme všetkých ostatných organizmov, s ktorými na našej planéte žijeme. Sme zvieratá, ktoré žijú na Zemi a sme od nej závislí, pretože nám dáva jedlo. Momentálne ju ničíme tým, že produkujeme potraviny, ktoré nikto neje. Prestaňme plytvať jedlom. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk) (Potlesk)