Fifty-two minutes ago, I took this picture about 10 blocks from here. This is the Grand Café here in Oxford. I took this picture because this turns out to be the first coffeehouse to open in England, in 1650. That's its great claim to fame. And I wanted to show it to you, not because I want to give you the Starbucks tour of historic England --
Len pred pár minútami som odfotil tento obrázok asi 10 blokov odtiaľto. Je to Grand Cafe tu v Oxforde. Odfotil som to, lebo je to prvá kaviareň otvorená v Anglicku, v roku 1650. Preto je taká slávna. A chcel som vám ju ukázať, nie preto, že chcem spraviť akúsi prehliadku kaviarní Starbucks historického Anglicka,
(Laughter)
ale preto, že
but rather because the English coffeehouse was crucial to the development and spread of one of the great intellectual flowerings of the last 500 years, what we now call the Enlightenment.
anglické kaviarne boli rozhodujúce pre vývoj a rozširovanie jedného z veľkých intelektuálnych rozmachov za posledných 500 rokov, ktorý teraz voláme osvietenstvo.
And the coffeehouse played such a big role in the birth of the Enlightenment in part because of what people were drinking there. Because, before the spread of coffee and tea through British culture, what people drank -- both elite and mass folks drank -- day in and day out, from dawn until dusk, was alcohol. Alcohol was the daytime beverage of choice. You would drink a little beer with breakfast and have a little wine at lunch, a little gin, particularly around 1650, and top it off with a little beer and wine at the end of the day. That was the healthy choice, because the water wasn't safe to drink. And so, effectively, until the rise of the coffeehouse, you had an entire population that was effectively drunk all day.
A kaviarne hrali takú veľkú rolu v zrode osvietenstva, sčasti kvôli tomu, čo tam ľudia popíjali. Pretože, pred rozšírením kávy a čaju v britskej kultúre, ľudia -- rovnako elita aj bežní ľudia -- pili každodenne, od rána do večera, od svitu do mrku alkohol. Každý deň si vyberali na pitie alkohol. Mali ste malé pivo na raňajky a malé víno na obed, malý gin -- hlavne okolo roku 1650 -- a zavŕšili ste to malým pivom a vínom na konci dňa. To bol zdravý výber, pretože nebolo bezpečné piť vodu. A tak, do nástupu kaviarní, celá populácia
(Laughter)
popíjala v podstate celý deň.
And you can imagine what that would be like in your own life -- and I know this is true of some of you -- if you were drinking all day --
A viete si predstaviť, aké by to bolo, vo vašom vlastnom živote -- a viem, že u niektorých to tak aj je --
(Laughter)
keby ste pili celý deň,
and then you switched from a depressant to a stimulant in your life. You would have better ideas. You would be sharper and more alert. So it's not an accident that a great flowering of innovation happened as England switched to tea and coffee.
a potom sa prepli zo sedatíva na stimulant, hneď mali by ste lepšie nápady. Boli by ste bystrejší a pozornejší. A tak nie je náhoda, že veľký rozkvet inovácie nastal, keď Anglicko prešlo na čaj a kávu.
But the other thing that makes the coffeehouse important is the architecture of the space. It was a space where people would get together, from different backgrounds, different fields of expertise, and share. It was a space, as Matt Ridley talked about, where ideas could have sex. This was their conjugal bed, in a sense; ideas would get together there. And an astonishing number of innovations from this period have a coffeehouse somewhere in their story.
Ale druhá vec, ktorá robí kaviarne dôležitými, je architektúra toho priestoru. Bol to priestor, kde sa stretávali ľudia z rôznych skupín a z rôzneho prostredia, rôznych špecializácií a delili sa o svoje myšlienky. Bol to priestor, ako hovoril Matt Ridley, kde nápady a myšlienky mohli mať spolu sex. Bola to, v istom zmysle, ich manželská posteľ. Stretávali sa tam myšlienky. A ohromujúci počet inovácií z tohto obdobia má niekde vo svojom príbehu kaviareň.
I've been spending a lot of time thinking about coffeehouses for the last five years because I've been kind of on this quest to investigate this question of where good ideas come from. What are the environments that lead to unusual levels of innovation, unusual levels of creativity? What's the kind of environmental -- what is the space of creativity? And what I've done is, I've looked at both environments like the coffeehouse, I've looked at media environments like the World Wide Web, that have been extraordinarily innovative; I've gone back to the history of the first cities; I've even gone to biological environments, like coral reefs and rain forests, that involve unusual levels of biological innovation. And what I've been looking for is shared patterns, signature behavior that shows up again and again in all of these environments. Are there recurring patterns that we can learn from, that we can take and apply to our own lives or our own organizations or our own environments to make them more creative and innovative? And I think I've found a few.
Strávil som veľa času premýšľaním o kaviarniach za posledných päť rokov, lebo to bola moja misia a chcel som preskúmať túto otázku, odkiaľ sa berú dobré nápady. V akom prostredí dochádza k nezvyčajným úrovniam inovácií, nezvyčajným úrovniam kreativity? Aký druh prostredia -- aký je ten priestor kreativity? A čo som spravil bolo, že som sa pozrel aj na prostredia ako kaviarne; pozrel som sa na mediálne prostredia ako World Wide Web, ktoré boli výnimočne inovatívne; vrátil som sa k histórií prvých miest; šiel som dokonca aj do biologických prostredí, ako koralové útesy a dažďové pralesy, ktoré obsahujú neobvyklú úroveň biologickej inovácie; a čo som hľadal, boli spoločné schémy, niečo ako typické správanie, ktoré sa ukáže znova a znova vo všetkých týchto prostrediach. Sú tu opakujúce sa vzorce, z ktorých sa môžeme poučiť; ktoré môžeme vziať a nejakým spôsobom aplikovať do našich vlastných životov alebo do našich organizácií, alebo do našich prostredí, aby boli kreatívnejšie a inovatívnejšie? Myslím, že som zopár našiel.
But what you have to do to make sense of this and to really understand these principles is, you have to do away with the way in which our conventional metaphors and language steers us towards certain concepts of idea creation. We have this very rich vocabulary to describe moments of inspiration. We have the "flash" of insight, the "stroke" of insight, we have "epiphanies," we have eureka moments, we have the "light bulb" moments, right? All of these concepts, as rhetorically florid as they are, share this basic assumption, which is that an idea is a single thing. It's something that happens often in a wonderful, illuminating moment.
Aby ste pochopili a naozaj porozumeli týmto princípom, musíte odhodiť mnoho zvykov, ktorými nás konvenčné metafory a jazyk posúvajú k určitým konceptom tvorby nápadov a ideí. Máme veľmi bohatý slovník pre popis momentov inšpirácie. Máme určitý typ záblesku preniknutia do podstaty veci, dostaneme nápad, máme osvietenia, máme "heuréka" chvíle, niekedy nám to zapne, správne? Všetky z týchto konceptov, so svojou kvetnatosťou, zdieľajú základný predpoklad, že nápad je jednoduchá vec, že je to niečo, čo sa stáva často v nádhernom, objasňujúcom momente.
But, in fact, what I would argue and what you really need to begin with is this idea that an idea is a network on the most elemental level. I mean, this is what is happening inside your brain. An idea -- a new idea -- is a new network of neurons firing in sync with each other inside your brain. It's a new configuration that has never formed before. And the question is: How do you get your brain into environments where these new networks are going to be more likely to form? And it turns out that, in fact, the network patterns of the outside world mimic a lot of the network patterns of the internal world of a human brain.
Ale v skutočnosti, s čím by som argumentoval, a s čím skutočne potrebujete začať, je, že nápad je na elementárnej úrovni ako sieť. Myslím tým, že toto sa deje vo vnútri vášho mozgu. Nápad, nový nápad, je nová sieť neurónov strieľajúcich synchrónne navzájom vo vnútri vášho mozgu. Je to nové usporiadanie, ktoré sa nikdy predtým nevytvorilo. A otázka je: ako dostanete váš mozog do prostredia, kde sa tieto nové siete budú formovať častejšie? Ukazuje sa, že v skutočnosti, určitý druh modelov siete vonkajšieho sveta napodobňuje veľa z modelov siete
So the metaphor I'd like to use,
vnútorného sveta ľudského mozgu.
I can take from a story of a great idea that's quite recent -- a lot more recent than the 1650s. A wonderful guy named Timothy Prestero has an organization called Design That Matters. They decided to tackle this really pressing problem of the terrible problems we have with infant mortality rates in the developing world. One of the things that's very frustrating about this is that we know by getting modern neonatal incubators into any context, if we can keep premature babies warm, basically -- it's very simple -- we can halve infant mortality rates in those environments. So the technology is there. These are standard in all the industrialized worlds. The problem is, if you buy a $40,000 incubator, and you send it off to a midsized village in Africa, it will work great for a year or two years, and then something will go wrong and it will break, and it will remain broken forever, because you don't have a whole system of spare parts, and you don't have the on-the-ground expertise to fix this $40,000 piece of equipment. So you end up having this problem where you spend all this money getting aid and all these advanced electronics to these countries, and it ends up being useless.
Rád by som použil metaforu, ktorú prevezmem z príbehu obrovskej myšlienky, ktorá je dosť nová -- oveľa novšia ako z rokov okolo 1650. Úžasný chlapík menom Timothy Prestero má spoločnosť nazvanú ... organizáciu nazvanú Dizajn, ktorý má význam. Rozhodli sa, že sa popasujú s týmto skutočne naliehavým problémom veď viete, strašné problémy, ktoré máme s detskou úmrtnosťou v rozvojovom svete. Jedna z vecí, ktorá je veľmi frustrujúca na tomto je, že vieme, že ak dostaneme moderné inkubátory pre novorodencov do akéhokoľvek prostredia, dokážeme udržať predčasne narodené bábätká v teple, v podstate - je to veľmi jednoduché -- v podstate môžeme znížiť detskú úmrtnosť v týchto prostrediach na polovicu. Takže, technológie existujú. Existujú štandardy vo všetkých priemyselných krajinách a vo svete. Problém je, že ak kúpite inkubátor v hodnote 40 000 dolárov, a odošlete ho do stredne veľkej dediny v Afrike, bude fungovať perfektne rok, alebo dva, a potom sa niečo pokazí, alebo niečo zlyhá, a zostane to pokazené už navždy, pretože nemáte celý systém náhradných súčiastok, a nemáte na tomto mieste odborníka na to, aby ste opravili 40 000 dolárové zariadenie. A tak teda skončíte tak, že miniete všetky svoje peniaze na to, aby ste dostali pomoc a vyspelé technológie do týchto krajín, a potom to skončí ako nepotrebná vec.
So what Prestero and his team decided to do was to look around and see: What are the abundant resources in these developing world contexts? And what they noticed was, they don't have a lot of DVRs, they don't have a lot of microwaves, but they seem to do a pretty good job of keeping their cars on the road. There's a Toyota 4Runner on the street in all these places. They seem to have the expertise to keep cars working. So they started to think, "Could we build a neonatal incubator that's built entirely out of automobile parts?" And this is what they came up with. It's called the NeoNurture device. From the outside, it looks like a normal little thing you'd find in a modern Western hospital. In the inside, it's all car parts. It's got a fan, it's got headlights for warmth, it's got door chimes for alarm, it runs off a car battery. And so all you need is the spare parts from your Toyota and the ability to fix a headlight, and you can repair this thing. Now that's a great idea, but I'd like to say that, in fact, this is a great metaphor for the way ideas happen. We like to think our breakthrough ideas, you know, are like that $40,000, brand-new incubator, state-of-the-art technology. But more often than not, they're cobbled together from whatever parts that happen to be around nearby.
Takže to čo sa Prestero a jeho tím rozhodli spraviť je, že sa rozhliadli a spýtali sa: akých zdrojov je dostatok v tomto prostredí rozvojového sveta? A čo si všimli bolo to, že nemajú veľa DVR, nemajú veľa mikrovlniek, ale zdá sa, že sa im darí udržiavať svoje autá na ceste. Toyota Forerunner je na uliciach vo všetkých týchto miestach. Zdá sa, že majú nejakú kvalifikáciu, ako udržiavať autá funkčné. Takže začali premýšľať, "Mohli by sme vyvinúť inkubátor pre novorodencov, ktorý je úplne celý poskladaný z automobilových dielov?" A to je to, s čím nakoniec prišli. Volá sa to zariadenie pre starostlivosť o novorodencov. Zvonku to vyzerá ako normálna malá vecička, ktorú by ste našli v modernej nemocnici niekde na západe. Vo vnútri sú to všetko diely z auta. Má to ventilátor, svetlomety na zahrievanie a teplo, má to zvončeky na dverách ako poplašné zariadenie. Spúšťa sa to na automobilovú batériu. A tak všetko, čo potrebujete sú náhradné diely z vašej Toyoty a schopnosť opraviť svetlomet alebo reflektor, a môžete vlastne opraviť celú túto vec. Teraz, je to úžasná myšlienka a nápad, ale čo tým chcem povedať je, v skutočnosti, že je to fantastická metafora pre spôsob, ako sa nápady náhodou len tak prihodia. Chceme si myslieť, že naše prelomové nápady sú ako ten 40 000 dolárový, úplne nový inkubátor, najmodernejšia technológia, ale vo väčšine prípadov je to pozliepané dokopy z akýchkoľvek súčiastok, ktoré sa len tak náhodou povaľujú niekde okolo. Berieme si nápady od iných ľudí,
We take ideas from other people, people we've learned from, people we run into in the coffee shop, and we stitch them together into new forms and we create something new. That's really where innovation happens. And that means we have to change some of our models of what innovation and deep thinking really looks like, right? I mean, this is one vision of it. Another is Newton and the apple, when Newton was at Cambridge. This is a statue from Oxford. You know, you're sitting there, thinking a deep thought, the apple falls from the tree, and you have the theory of gravity. In fact, the spaces that have historically led to innovation tend to look like this. This is Hogarth's famous painting of a kind of political dinner at a tavern, but this is what the coffee shops looked like back then. This is the kind of chaotic environment where ideas were likely to come together, where people were likely to have new, interesting, unpredictable collisions, people from different backgrounds. So if we're trying to build organizations that are more innovative, we have to build spaces that, strangely enough, look a bit more like this. This is what your office should look like, it's part of my message here.
od ľudí, od ktorých sme sa niečo naučili, od ľudí, na ktorých sme narazili v kaviarni, a spojíme ich dokopy do nových foriem, a vytvoríme niečo nové. Takto sa prihodí inovácia. A to znamená, že musíme pozmeniť niečo z našich modelov ako inovácia a hlboké zamýšľanie vôbec vyzerajú. Toto je jeden pohľad na vec. Iný pohľad je Newton a jablko, keď bol Newton v Cambridgi. Toto je soška z Oxfordu. Viete, sedíte tam a dlho rozmýšľate, jablko spadne zo stromu a máte teóriu gravitačnej sily. V skutočnosti, priestory, ktoré historicky viedli k inováciám majú tendenciu vyzerať ako toto. Toto je slávna maľba od Hogartha a zobrazuje akúsi politickú večeru v hostinci, ale takto kedysi vyzerala aj kaviareň. Je to akýsi druh chaotického prostredia, kde sa myšlienky a nápady spájali, kde bola vysoká pravdepodobnosť nových, zaujímavých, nepredvídateľných stretnutí -- ľudí z odlišných zázemí a prostredí. Takže, ak sme skúšali vybudovať organizácie, ktoré sú inovatívnejšie, musíme vybudovať priestory, ktoré, hoci sú divné, vyzerajú trochu ako tieto. Takto by mala vyzerať vaša kancelária, a to je vlastne súčasťou môjho posolstva.
And one of the problems with this is that, when you research this field, people are notoriously unreliable when they actually self-report on where they have their own good ideas, or their history of their best ideas. And a few years ago, a wonderful researcher named Kevin Dunbar decided to go around and basically do the Big Brother approach to figuring out where good ideas come from. He went to a bunch of science labs around the world and videotaped everyone as they were doing every little bit of their job: when they were sitting in front of the microscope, when they were talking to colleagues at the watercooler ... And he recorded all these conversations and tried to figure out where the most important ideas happened. And when we think about the classic image of the scientist in the lab, we have this image -- you know, they're poring over the microscope, and they see something in the tissue sample, and -- "Eureka!" -- they've got the idea.
A jedným z problémov je, že ľudia sú vlastne -- keď skúmate túto oblasť -- ľudia sú notoricky nespoľahliví, keď hovoria, odkiaľ berú svoje dobré nápady alebo aká je história ich najlepších nápadov. A pred niekoľkými rokmi sa úžasný bádateľ menom Kevin Dunbar rozhodol rozhliadnuť naokolo a s prístupom Big Brother (Veľkého brata) sa pokúsiť prísť na to, odkiaľ pochádzajú dobré nápady. Išiel do hromady vedeckých laboratórií po celom svete a natočil všetkých, ako pracovali na svojom výskume. Takže, keď sedeli pred mikroskopom, keď sa rozprávali so svojimi kolegami pri chladiči s vodou, a všetky tieto veci. A nahral všetky tieto rozhovory a pokúsil sa zistiť, kde sa najdôležitejšie myšlienky a nápady, kde sa vlastne stali. A keď si predstavíme vedca v laboratóriu, vidíme, ako robia niečo nad mikroskopom, a zbadajú niečo vo vzorke tkaniva. A "heuréka!", majú nápad.
What happened, actually, when Dunbar looked at the tape, is that, in fact, almost all of the important breakthrough ideas did not happen alone in the lab, in front of the microscope. They happened at the conference table at the weekly lab meeting, when everybody got together and shared their latest data and findings, oftentimes when people shared the mistakes they were having, the error, the noise in the signal they were discovering. And something about that environment -- and I've started calling it the "liquid network," where you have lots of different ideas that are together, different backgrounds, different interests, jostling with each other, bouncing off each other -- that environment is, in fact, the environment that leads to innovation.
Čo sa v skutočnosti stalo, keď sa Dunbar pozrel na pásku je, že v skutočnosti takmer všetky dôležité prelomové nápady sa nestali v laboratóriu pred mikroskopom. Stali sa pri konferenčnom stole pri týždennom stretnutí celého laboratória, keď sa dali všetci dokopy a zdieľali svoje posledné údaje a zistenia, častokrát sa ľudia podelili o chyby, ktoré spravili, omyl, šum v signále, ktorý objavovali. A niečo v tomto prostredí -- som začal nazývať "tekutá sieť," kde máte množstvo rozličných odlišných nápadov, ktoré sú spolu, odlišné zázemia a pozadia, odlišné záujmy, tlačia sa a narážajú navzájom do seba -- a toto prostredie v skutočnosti vedie k inovácii.
The other problem that people have is, they like to condense their stories of innovation down to shorter time frames. So they want to tell the story of the eureka moment. They want to say, "There I was, I was standing there, and I had it all, suddenly, clear in my head." But, in fact, if you go back and look at the historical record, it turns out that a lot of important ideas have very long incubation periods. I call this the "slow hunch." We've heard a lot recently about hunch and instinct and blink-like sudden moments of clarity, but, in fact, a lot of great ideas linger on, sometimes for decades, in the back of people's minds. They have a feeling that there's an interesting problem, but they don't quite have the tools yet to discover them. They spend all this time working on certain problems, but there's another thing lingering there that they're interested in, but can't quite solve.
Iný problém, ktorý ľudia majú je, že radi zhrnú svoje príbehy inovácie do kratších časových intervalov. Takže, chcú povedať príbeh tej chvíle "heuréka!". Chcú povedať, "Tam som bol, stál som tam a zrazu som mal v hlave jasno." Ale v skutočnosti, ak sa vrátite späť a pozriete sa na historické záznamy, ukazuje sa, že množstvo dôležitých nápadov má veľmi dlhú inkubačnú dobu. Nazývam to "pomalé tušenie". Počuli sme už veľa o tušení a intuícií a o náhlych momentoch jasnosti, ale v skutočnosti, množstvo veľkých nápadov pretrváva niekedy desaťročia v pozadí ľudských myslí. Majú pocit, že je tu zaujímavý problém, ale v podstate ešte nemajú dosť nástrojov na to, aby ho objavili. Trávia všetok svoj čas prácou na určitých problémoch, ale je tu ešte ďalšia vec, ktorá pretrváva, o ktorú sa zaujímajú, ale nemôžu ju akosi celkom vyriešiť.
Darwin is a great example of this. Darwin himself, in his autobiography, tells the story of coming up with the idea for natural selection as a classic eureka moment. He's in his study, it's October of 1838, and he's reading Malthus, actually, on population. And all of a sudden, the basic algorithm of natural selection kind of pops into his head, and he says, "Ah, at last, I had a theory with which to work." That's in his autobiography. About a decade or two ago, a wonderful scholar named Howard Gruber went back and looked at Darwin's notebooks from this period. Darwin kept these copious notebooks, where he wrote down every little idea he had, every little hunch. And what Gruber found was that Darwin had the full theory of natural selection for months and months and months before he had his alleged epiphany reading Malthus in October of 1838. There are passages where you can read it, and you think you're reading from a Darwin textbook, from the period before he has his epiphany. And so what you realize is that Darwin, in a sense, had the idea, he had the concept, but was unable to fully think it yet. And that is, actually, how great ideas often happen -- they fade into view over long periods of time.
Darwin je úžasný a vynikajúci príklad. Darwin sám, vo svojej autobiografii, hovorí príbeh, ako prišiel na myšlienku prirodzeného výberu ako klasický moment "heuréka!" Je vo svojej študovni, je október 1838, a číta Malthusa, jeho knihu o obyvateľstve a osídľovaní. A zrazu nečakane, z čista jasna, nejako naskočí v jeho hlave základný algoritmus prirodzeného výberu, a povie, "Ach, konečne, mám teóriu, s ktorou mám pracovať." To je v jeho autobiografii. Asi o desaťročie alebo dve naspäť, úžasný bádateľ menom Howard Gruber išiel späť a pozrel sa na Darwinove zápisníky z tohto obdobia. Darwin si uchovával tieto hojné zápisky, kde si zapisoval každú jednu malú myšlienku a nápad, ktorý mal, každé jedno tušenie. A čo Gruber zistil bolo, že Darwin mal celú teóriu prirodzeného výberu už mesiace a mesiace a mesiace predtým, ako mal to údajné zjavenie, keď čítal Malthusa v októbri 1838. Sú tam pasáže a časti, kde sa môžete dočítať, a pomyslíte si, že čítate niečo z Darwinovej učebnice, z obdobia predtým, ako mal to zjavenie. A tak, čo si teda uvedomíte je, že Darwin, v určitom zmysle, mal nápad, mal koncept, ale nebol schopný ho ešte plne domyslieť. A to je v skutočnosti to, ako sa veľké myšlienky často formujú; chradnú, upadajú a blednú dlhé obdobia.
Now the challenge for all of us is: How do you create environments that allow these ideas to have this long half-life? It's hard to go to your boss and say, "I have an excellent idea for our organization. It will be useful in 2020."
Teraz výzva pre všetkých nás je: ako si vytvoríte prostredia, ktoré dovolia týmto myšlienkam a nápadom mať tento dlhý polčas rozpadu? Je ťažké ísť za šéfom a povedať mu, "Mám skvelý a úžasný nápad pre našu organizáciu. Bude užitočný v roku 2020.
(Laughter)
Mohli by ste mi dať nejaký čas na to, aby som si to premyslel?"
"Could you just give me some time to do that?"
Zopár spoločností, ako Google,
Now a couple of companies like Google have innovation time off, 20 percent time. In a sense, those are hunch-cultivating mechanisms in an organization. But that's a key thing. And the other thing is to allow those hunches to connect with other people's hunches; that's what often happens. You have half of an idea, somebody else has the other half, and if you're in the right environment, they turn into something larger than the sum of their parts. So in a sense, we often talk about the value of protecting intellectual property -- you know, building barricades, having secretive R and D labs, patenting everything that we have so that those ideas will remain valuable, and people will be incentivized to come up with more ideas, and the culture will be more innovative. But I think there's a case to be made that we should spend at least as much time, if not more, valuing the premise of connecting ideas and not just protecting them.
má voľný čas pre inovácie, 20 percent času, kde tieto mechanizmy podporujú skryté myšlienky v organizácii. To je kľúčová vec. A iná vec je dovoliť týmto tušeniam spojiť sa s tušeniami iných ľudí; to sa často stáva. Máte polovicu nápadu, niekto iný má tú druhú polovicu, a ak ste v tom správnom prostredí, zmenia sa na niečo väčšie ako je súhrn ich častí. Takže, v istom zmysle, sa často rozprávame o hodnote ochrany duševného vlastníctva, viete, budovanie barikád, uzavreté laboratóriá pre výskum a rozvoj, ktoré patentujú všetko, čo máme, tak, aby tieto nápady zostali hodnotné, a ľudia sa podnecujú, aby prichádzali s viac a viac nápadmi, a kultúra bude inovatívnejšia. Ale myslím si, že je tu prípad, nad ktorým by sme mali stráviť najmenej tak veľa času, ak nie viac, a to oceniť predpoklad spájania myšlienok a nie len ich ochraňovať.
And I'll leave you with this story, which I think captures a lot of these values. It's just a wonderful tale of innovation, and how it happens in unlikely ways. It's October of 1957, and Sputnik has just launched. And we're in Laurel, Maryland, at the Applied Physics Lab associated with Johns Hopkins University. It's Monday morning, and the news has just broken about this satellite that's now orbiting the planet. And, of course, this is nerd heaven, right? There are all these physics geeks who are there, thinking, "Oh my gosh! This is incredible. I can't believe this has happened." And two of them, two twentysomething researchers at the APL, are there at the cafeteria table, having an informal conversation with a bunch of their colleagues. And these two guys are named Guier and Weiffenbach. They start talking, and one of them says, "Hey, has anybody tried to listen for this thing? There's this, you know, man-made satellite up there in outer space that's obviously broadcasting some kind of signal. We could probably hear it, if we tune in." So they ask around to a couple of their colleagues, and everybody's like, "No, I hadn't thought of doing that. That's an interesting idea."
Skončím príbehom, ktorý vystihne mnoho z týchto hodnôt, a je to nádherný príbeh inovácie, a ako sa veci stávajú úplne nepravdepodobnými spôsobmi. Je október 1957, práve bol vypustený Sputnik, a sme v Laurel Marylande, v labáku aplikovanej fyziky prepojeným s Univerzitou Johnsa Hopkinsa. A je pondelok ráno, a správami práve preletela novinka o tom satelite, ktorý práve obieha planétu. Toto je nebo pre vedcov, nie? A sú tu všetci fyzici, ktorí premýšľajú, "Wow! Toto je neuveriteľné. Nemôžem uveriť, že sa to práve deje." A dvaja z nich, dvaja 20 a niečo roční výskumníci v labáku aplikovanej fyziky sú pri stole v bufete a majú takú neformálnu diskusiu s hromadou svojich kolegov. Volajú sa Guier a Weiffenbach. A začnú sa rozprávať, a jeden z nich povie, "Hej, vyskúšal niekto z vás počúvať túto vecičku? Je tu toto, viete, umelý satelit hore v medziplanetárnom priestore, ktorý očividne vysiela nejaký druh signálu. Mohli by sme to počuť, ak si to naladíme." A tak sa popýtajú svojich kolegov, a každý len povie, "Nie, to mi vôbec nenapadlo. To je zaujímavá myšlienka."
And it turns out Weiffenbach is kind of an expert in microwave reception, and he's got a little antenna set up with an amplifier in his office. So Guier and Weiffenbach go back to Weiffenbach's office, and they start noodling around -- "hacking," as we might call it now. And after a couple of hours, they start picking up the signal, because the Soviets made Sputnik very easy to track; it was right at 20 MHz, so you could pick it up really easily, because they were afraid people would think it was a hoax, basically, so they made it really easy to find.
Ukáža sa, že Weiffenbach je expert v prijímaní mikrovĺn, a má nastavenú malú anténu so zosilňovačom vo svojej kancelárii. A tak Guier a Weiffenbach idú späť do kancelárie Weiffenbacha, a začnú sa nabúravať, teda hackovať, ako to môžeme dnes nazvať. A po niekoľkých hodinách začnú zachytávať signál, pretože Sovieti spravili Sputnik tak, aby sa dal ľahko sledovať. Bolo to práve 20 MHz, takže ste to mohli zachytávať skutočne ľahko, pretože sa obávali, že ľudia by si mohli pomyslieť, že to bol podvod. Takže to spravili tak, aby sa dal naozaj ľahko nájsť.
So these guys are sitting there, listening to this signal, and people start coming into the office and saying, "That's pretty cool. Can I hear?" And before long, they think, "Jeez, this is kind of historic. We may be the first people in the United States listening to this. We should record it." So they bring in this big, clunky analog tape recorder and start recording these little bleep, bleeps. And they start writing down the date stamp, time stamps for each little bleep that they record. And then they start thinking, "Well, gosh, we're noticing small little frequency variations here. We could probably calculate the speed that the satellite is traveling if we do a little basic math here using the Doppler effect." And they played around with it a little bit more and talked to a couple of their colleagues who had other specialties. And they said, "You know, we could actually look at the slope of the Doppler effect to figure out the points at which the satellite is closest to our antenna and the points at which it's furthest away. That's pretty cool."
Tak títo dvaja chlapíci sedia a počúvajú tento signál, a ľudia začínajú prichádzať do kancelárie a hovoriť, "Fíha, toto je ohromné. Môžem si to vypočuť? Fantastické." A zanedlho si pomyslia, "Toto je tak trochu historická chvíľa. Možno sme prví ľudia v Spojených štátoch, ktorí toto vôbec počúvajú. Mali by sme to nahrávať." A tak prinesú obrovský, mohutný analógový magnetofón, a začnú nahrávať tieto malé pípania, píp, píp. A začnú si zapisovať dátum a čas pre každé jedno malé pípnutie. A začnú rozmýšľať, "Dobre, všimli sme si malých drobných frekvenčných odchýlok. Možno by sme mohli vypočítať rýchlosť, ktorou sa satelit pohybuje, ak urobíme akúsi malú základnú matematiku a použijeme Dopplerov efekt. A potom sa s tým len tak hrali, a debatovali o tom s kolegami, ktorí mali iný druh špecializácie. A oni povedali, "Viete, myslíme si, že by sme sa mohli pozrieť na sklon Dopplerovho efektu, aby sme prišli a takto vypočítali body, v ktorých je satelit najbližšie k našej anténe a body, v ktorých je najďalej. To by bolo skvelé."
Eventually, they get permission -- this is all a little side project that hadn't been officially part of their job description -- they get permission to use the new UNIVAC computer that takes up an entire room that they'd just gotten at the APL. And they run some more of the numbers, and at the end of about three or four weeks, turns out they have mapped the exact trajectory of this satellite around the Earth, just from listening to this one little signal, going off on this little side hunch that they'd been inspired to do over lunch one morning.
A napokon, dostanú povolenie -- toto je všetko tak trochu vedľajší projekt, ktorý nebol oficiálne súčasťou ich popisu práce. Dostanú povolenie na používanie nového UNIVAC počítača, ktorý zaberá celú miestnosť, ktorý práve získali v labáku aplikovanej fyziky. Dajú do toho ešte viac čísel, a po troch alebo štyroch týždňoch vyjde najavo, že zmapovali presnú trajektóriu tohto satelitu okolo Zeme, len z odpočúvania tohto jedného malého signálu. A celé to začalo tou malou myšlienkou, ktorou boli inšpirovaní počas obeda v jedno predpoludnie.
A couple weeks later, their boss, Frank McClure, pulls them into the room and says, "Hey, you guys, I have to ask you something about that project you were working on. You've figured out an unknown location of a satellite orbiting the planet from a known location on the ground. Could you go the other way? Could you figure out an unknown location on the ground if you knew the location of the satellite?" And they thought about it and they said, "Well, I guess maybe you could. Let's run the numbers here." So they went back and thought about it and came back and said, "Actually, it'll be easier." And he said, "Oh, that's great, because, see, I have these new nuclear submarines"
A o niekoľko týždňov neskôr ich šéf, Frank McClure, zájde za nimi a povie, "Hej, vy chlapci, musím sa vás čosi opýtať ohľadne toho projektu, na ktorom ste pracovali. Dali ste dokopy a rozlúskli neznámu polohu satelitu obiehajúceho okolo planéty zo známej polohy, teda umiestnenia na zemi. Mohli by ste to spraviť aj opačne? Mohli by ste vypočítať neznámu polohu na zemi, ak by ste poznali polohu satelitu?" A popremýšľali nad tým, a povedali, "No myslím, že by sme mohli. Skúsme to s nejakými číslami." Takže sa vrátili a rozmýšľali nad tým. A potom povedali, "Bude to vlastne ešte jednoduchšie." A šéf povedal, "Ach, to je ohromné. Pretože vidíte, mám tu tieto nové jadrové ponorky,
(Laughter)
ktoré práve vyvíjam.
"that I'm building. And it's really hard to figure out how to get your missile so that it will land right on top of Moscow if you don't know where the submarine is in the middle of the Pacific Ocean. So we're thinking we could throw up a bunch of satellites and use it to track our submarines and figure out their location in the middle of the ocean. Could you work on that problem?"
A je skutočne ťažké vypočítať, ako dostať vašu raketu tak, aby pristála priamo na vrchole Moskvy, ak neviete, kde je ponorka niekde uprostred Tichého oceánu. Takže premýšľame, že by sme mohli vypustiť pár satelitov a použili by sme ich na sledovanie našich ponoriek a vypočítali by sme ich polohu v strede oceána. Mohli by ste pracovať na tomto probléme?" A presne takto sa zrodilo GPS.
And that's how GPS was born. Thirty years later, Ronald Reagan, actually, opened it up and made it an open platform that anybody could build upon, and anybody could come along and build new technology that would create and innovate on top of this open platform, left it open for anyone to do pretty much anything they wanted with it. And now, I guarantee you, certainly half of this room, if not more, has a device sitting in their pocket right now that is talking to one of these satellites in outer space. And I bet you one of you, if not more, has used said device and said satellite system to locate a nearby coffeehouse somewhere in the last --
O 30 rokov neskôr to Ronald Reagan otvoril verejnosti a urobil z toho otvorenú platformu, na ktorej mohol ktokoľvek stavať a ktokoľvek mohol prísť a vybudovať novú technológiu, ktorá by vyrástla na vrchole tejto otvorenej platformy, nechal ju otvorenú pre kohokoľvek, aby urobil prakticky čokoľvek, čo s ňou chcel urobiť. A teraz, garantujem vám, určite polovica tejto miestnosti, ak nie viac, má práve teraz zariadenie povaľujúce sa niekde vo vašom vrecku, ktoré sa rozpráva s jedným z týchto satelitov v medziplanetárnom priestore. A stavím sa s vami, že jeden z vás, ak nie viac, už použil spomenuté zariadenie a spomenutý satelitný systém na lokalizáciu vedľajšej kaviarne, či reštaurácie niekedy --
(Laughter)
(Smiech)
in the last day or last week, right?
uplynulý deň alebo minulý týždeň, správne?
(Applause)
(Potlesk)
And that, I think, is a great case study, a great lesson in the power -- the marvelous, unplanned, emergent, unpredictable power -- of open innovative systems. When you build them right, they will be led to completely new directions the creators never even dreamed of. I mean, here you have these guys who basically thought they were just following this hunch, this little passion that had developed, then they thought they were fighting the Cold War, and then, it turns out, they're just helping somebody find a soy latte.
Myslím, že to je úžasný prípad, ohromná lekcia sily, podivuhodná, neplánovaná, vynárajúca sa, nepredvídateľná sila, otvorených inovačných a priekopníckych systémov. Keď ich postavíte správne, dostanú sa do úplne nových smerov, o ktorých tvorcovia nikdy ani len nesnívali. Myslím tým, tu máte týchto chalanov, ktorí si len mysleli, že sa pohrajú s malou myšlienkou, tú maličkú vášeň, ktorá sa rozvinula, potom si mysleli, že bojujú v studenej vojne, a potom sa ukázalo, že len pomáhajú niekomu nájsť niekde sójové latte.
(Laughter)
(Smiech)
That is how innovation happens. Chance favors the connected mind.
Takto sa prihodí inovácia. Náhoda a príležitosť napomáha otvorenej mysli.
Thank you very much.
Veľmi pekne vám ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)