Today I want to talk to you about ethnic conflict and civil war. These are not normally the most cheerful of topics, nor do they generally generate the kind of good news that this conference is about. Yet, not only is there at least some good news to be told about fewer such conflicts now than two decades ago, but what is perhaps more important is that we also have come to a much better understanding of what can be done to further reduce the number of ethnic conflicts and civil wars and the suffering that they inflict. Three things stand out: leadership, diplomacy and institutional design. What I will focus on in my talk is why they matter, how they matter, and what we can all do to make sure that they continue to matter in the right ways, that is, how all of us can contribute to developing and honing the skills of local and global leaders to make peace and to make it last. But let's start at the beginning.
Dnes vám chcem niečo povedať o etnickom konflikte a občianskej vojne. Zvyčajne to nie sú tie najradostnejšie témy, ani obvykle neprodukujú podobné dobré správy, ako sú tie, na ktoré je zameraná táto konferencia. Avšak existujú aspoň nejaké dobré správy o tom, že v súčasnosti je menej podobných konfliktov ako pred dvoma desaťročiami, ale čo je snáď ešte dôležitejšie, dospeli sme k lepšiemu pochopeniu toho, čo je možné urobiť, aby sa znížil počet etnických konfliktov a občianskych vojen a utrpenia, ktoré spôsobujú. Vynímajú sa tri záležitosti: vedenie, diplomacia a inštitucionálne usporiadanie. V mojej prednáške sa zameriam na to, prečo a ako na nich záleží, a čo môžme spraviť my všetci, aby sme sa uistili, aby na nich záležalo aj naďalej správnym spôsobom, t.j. ako môžme my všetci prispieť k získaniu a zdokonaľovaniu skúseností miestnych a globálnych vodcov na vytváranie mieru a jeho udržaniu. Začnime však od začiatku.
Civil wars have made news headlines for many decades now, and ethnic conflicts in particular have been a near constant presence as a major international security threat. For nearly two decades now, the news has been bad and the images have been haunting. In Georgia, after years of stalemate, we saw a full-scale resurgence of violence in August, 2008. This quickly escalated into a five-day war between Russia and Georgia, leaving Georgia ever more divided. In Kenya, contested presidential elections in 2007 -- we just heard about them -- quickly led to high levels of inter-ethnic violence and the killing and displacement of thousands of people. In Sri Lanka, a decades-long civil war between the Tamil minority and the Sinhala majority led to a bloody climax in 2009, after perhaps as many as 100,000 people had been killed since 1983. In Kyrgyzstan, just over the last few weeks, unprecedented levels of violence occurred between ethnic Kyrgyz and ethnic Uzbeks. Hundreds have been killed, and more than 100,000 displaced, including many ethnic Uzbeks who fled to neighboring Uzbekistan. In the Middle East, conflict between Israelis and Palestinians continues unabated, and it becomes ever more difficult to see how, just how a possible, sustainable solution can be achieved. Darfur may have slipped from the news headlines, but the killing and displacement there continues as well, and the sheer human misery that it creates is very hard to fathom. And in Iraq, finally, violence is on the rise again, and the country has yet to form a government four months after its last parliamentary elections.
Občianske vojny už celé desaťročia vytvárajú titulky novín a najmä etnické konflikty sú takmer neustále prítomné ako hlavná hrozba medzinárodnej bezpečnosti. Už takmer dve desaťročia, bývajú správy zlé a tie zábery nás neustále prenasledujú. Po rokoch patovej situácie sme v Gruzínsku v auguste roku 2008 videli totálne obnovenie násilia. To sa rýchlo vystupňovalo do päťdňovej vojny medzi Ruskom a Gruzínskom, ktorá Gruzínsko ešte viac rozdelila. V Keni viedli v roku 2007 spochybňované prezidentské voľby, o ktorých sme práve počuli, k vysokej intenzite násilia medzi etnikami a usmrteniu a vysťahovaniu tisícok obyvateľov. Občianska vojna na Srí Lanke, ktorá trvá už desaťročia medzi menšinou Tamilov a sinhálskou väčšinou obyvateľov, viedla ku krvavému vrcholu v roku 2009, keď od roku 1983 bolo zabitých približne 100 000 ľudí. V Kirgizsku sa len pred niekoľkými týždňami vyskytlo nebývalé násilie medzi etnickými Kirgizmi a etnickými Uzbekmi. Stovky ľudí boli zabitých, a viac ako 100 000 ľudí vyhnaných z domova, vrátane mnohých etnických Uzbekov, ktorí utiekli do susedného Uzbekistanu. Na blízkom východe pokračuje neutíchajúci konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi a je stále zložitejšie predstaviť si, ako by bolo možné dosiahnuť dlhodobo fungujúce riešenie. Darfúr sa možno stratil z titulkov novín, ale zabíjanie a vysídľovanie obyvateľstva tam takisto pokračuje a to číre utrpenie, do ktorého ľudí vrhá, je veľmi ťažké pochopiť. V Iraku nakoniec opäť stúpa násilie a v krajine sa ešte štyri mesiace po posledných parlamentných voľbách musí vytvoriť vláda.
But hang on, this talk is to be about the good news. So are these now the images of the past? Well, notwithstanding the gloomy pictures from the Middle East, Darfur, Iraq, elsewhere, there is a longer-term trend that does represent some good news. Over the past two decades, since the end of the Cold War, there has been an overall decline in the number of civil wars. Since the high in the early 1990s, with about 50 such civil wars ongoing, we now have 30 percent fewer such conflicts today. The number of people killed in civil wars also is much lower today than it was a decade ago or two. But this trend is less unambiguous. The highest level of deaths on the battlefield was recorded between 1998 and 2001, with about 80,000 soldiers, policemen and rebels killed every year. The lowest number of combatant casualties occurred in 2003, with just 20,000 killed. Despite the up and down since then, the overall trend -- and this is the important bit -- clearly points downward for the past two decades.
Počkajte, táto prednáška má byť o dobrých správach. Sú toto obrazy minulosti? Nuž, napriek temným obrázkom z Blízkeho východu, Darfúru, Iraku a ďalších oblastí existuje dlhodobý trend, ktorý predstavuje nejaké dobré správy. Za posledné dve desaťročia od konca studenej vojny nastalo celkové zníženie počtu občianskych vojen. Od vrcholu na začiatku 90-tych rokov 20. storočia, keď prebiehalo okolo 50 takých občianskych vojen, máme v súčasnosti týchto konfliktov o 30 percent menej. Počet ľudí, zabitých v občianskych vojnách, je dnes takisto nižší, ako tomu bolo pred jedným alebo dvoma desaťročiami. Tento trend je však menej jednoznačný. Najviac úmrtí na bojisku bolo zaznamenaných medzi rokmi 1998 a 2001, keď bolo každý rok zabitých asi 80 000 vojakov, policajtov a rebelov. Najnižší počet obetí na strane bojovníkov bol zaznamenaný v roku 2003, keď bolo zabitých len 20 000 ľudí. Napriek výkyvom odvtedy celkový trend, a to je dôležité, za posledné dve desaťročia jasne vykazuje klesajúcu tendenciu.
The news about civilian casualties is also less bad than it used to be. From over 12,000 civilians deliberately killed in civil wars in 1997 and 1998, a decade later, this figure stands at 4,000. This is a decrease by two-thirds. This decline would be even more obvious if we factored in the genocide in Rwanda in 1994. But then 800,000 civilians were slaughtered in a matter of just a few months. This certainly is an accomplishment that must never be surpassed. What is also important is to note that these figures only tell part of the story. They exclude people that died as a consequence of civil war, from hunger or disease, for example. And they also do not properly account for civilian suffering more generally. Torture, rape and ethnic cleansing have become highly effective, if often non-lethal, weapons in civil war. To put it differently, for the civilians that suffer the consequences of ethnic conflict and civil war, there is no good war and there is no bad peace. Thus, even though every civilian killed, maimed, raped, or tortured is one too many, the fact that the number of civilian casualties is clearly lower today than it was a decade ago, is good news.
Správy o civilných obetiach nie sú tak zlé ako zvyčajne bývali. Z viac ako 12 000 civilistov, ktorých úmyselne zabili v občianskych vojnách v rokoch 1997 a 1998, sa toto číslo o jedno desaťročie neskôr zastavilo na súčasných 4 000. Je to pokles o dve tretiny. Tento úbytok by bol ešte zjavnejší, ak by sme započítali genocídu v Rwande v roku 1994. Vtedy bolo zmasakrovaných 800 000 civilistov len počas pár mesiacov. Toto je čin, ktorý nikdy nesmie byť prekonaný. Je dôležité poznamenať, že tieto údaje hovoria len časť príbehu. Nezahŕňajú ľudí, ktorí zomreli následkami občianskej vojny, akými sú napríklad hlad a choroby. Takisto zvyčajne náležite nevysvetľujú utrpenie civilistov. Mučenie, znásilňovanie a etnické čistky sa stali veľmi účinnými, hoci často nie smrtiacimi zbraňami v občianskej vojne. Inak povedané, pre civilistov, ktorí trpia následkami etnického konfliktu a občianskej vojny neexistuje dobrá vojna a neexistuje zlý mier. Hoci aj jediný civilista zabitý, zmrzačený, znásilnený alebo mučený je príliš, skutočnosť je taká, že počet civilných obetí je dnes jasne nižší ako pred desiatimi rokmi, a to je dobrá správa.
So, we have fewer conflicts today in which fewer people get killed. And the big question, of course, is why? In some cases, there is a military victory of one side. This is a solution of sorts, but rarely is it one that comes without human costs or humanitarian consequences. The defeat of the Tamil Tigers in Sri Lanka is perhaps the most recent example of this, but we have seen similar so-called military solutions in the Balkans, in the South Caucasus and across most of Africa. At times, they are complimented by negotiated settlements, or at least cease-fire agreements, and peacekeepers are deployed. But hardly ever do they represent a resounding success -- Bosnia and Herzegovina perhaps more so than Georgia. But for many parts of Africa, a colleague of mine once put it this way, "The cease-fire on Tuesday night was reached just in time for the genocide to start on Wednesday morning."
Dnes tak máme menej konfliktov, v ktorých je zabitých menej ľudí. Hlavná otázka samozrejme znie: „Prečo je to tak?" V niektorých prípadoch dosiahne jedna z bojujúcich strán víťazstvo. Je to síce aké-také riešenie, ale zriedkakedy pri ňom nedochádza k obetiam na životoch alebo k následkom v humanitárnej oblasti. Porážka Tigrov oslobodenia tamilského Ílamu na Srí Lanke je snáď posledným takýmto prípadom, ale videli sme podobné, tzv. vojenské riešenia na Balkáne, na južnom Kaukaze a naprieč väčšou časťou Afriky. Z času na čas si vyslúžia uznanie vyjednaním zmieru alebo aspoň dohôd o zastavení paľby a sú nasadené mierové sily. Málokedy však predstavujú výrazný úspech, ako v prípade Bosny a Hercegoviny, ktorý je možno väčší než ten gruzínsky. Pre mnohé časti Afriky však platí to, čo raz povedal môj kolega: „Zastavenie paľby v utorok v noci sa dosiahlo práve včas, aby sa v stredu ráno mohla začať genocída."
But let's look at the good news again. If there's no solution on the battlefield, three factors can account for the prevention of ethnic conflict and civil war, or for sustainable peace afterwards: leadership, diplomacy and institutional design. Take the example of Northern Ireland. Despite centuries of animosity, decades of violence and thousands of people killed, 1998 saw the conclusion of an historic agreement. Its initial version was skillfully mediated by Senator George Mitchell. Crucially, for the long-term success of the peace process in Northern Ireland, he imposed very clear conditions for the participation and negotiations. Central among them, a commitment to exclusively peaceful means. Subsequent revisions of the agreement were facilitated by the British and Irish governments, who never wavered in their determination to bring peace and stability to Northern Ireland.
Pozrime sa ale ešte raz na dobré správy. Ak sa na bojisku riešenie nenachádza, tak sa na prevencii pred etnickými konfliktmi a občianskymi vojnami alebo na následnom udržateľnom mieri môžu pôdieľať tri faktory: vedenie, diplomacia a inštitucionálne usporiadanie. Vezmite si príklad Severného Írska. Napriek stáročnému nepriateľstvu, desaťročiam násilia a tisíckam zabitých ľudí bola v roku 1998 uzavretá historická dohoda. Jej počiatočná verzia bola zručne sprostredkovaná senátorom Georgeom Mitchellom. Kritickým bodom pre dlhodobý mierový proces v Severnom Írsku bolo, že navrhol veľmi jasné podmienky pre účasť a jednania. Z nich stál v centre pozornosti záväzok vykonávať všetko mierovou cestou. S následnými revíziami dohody napomáhali vlády Spojeného kráľovstva a Írska, ktoré neprestali mať odhodlanie priniesť Severnému Írsku mier a stabilitu.
The core institutions that were put in place in 1998 and their modifications in 2006 and 2008 were highly innovative and allowed all conflict parties to see their core concerns and demands addressed. The agreement combines a power-sharing arrangement in Northern Ireland with cross-border institutions that link Belfast and Dublin and thus recognizes the so-called Irish dimension of the conflict. And significantly, there's also a clear focus on both the rights of individuals and the rights of communities. The provisions in the agreement may be complex, but so is the underlying conflict. Perhaps most importantly, local leaders repeatedly rose to the challenge of compromise, not always fast and not always enthusiastically, but rise in the end they did. Who ever could have imagined Ian Paisley and Martin McGuinness jointly governing Northern Ireland as First and Deputy First Minister?
Kľúčové inštúcie, ktoré začali fungovať v roku 1998 a ich úpravy v roku 2006 a 2008 boli skutočne inovatívne a všetky strany konfliktu mohli zaznamenať, že sa venujú ich kľúčovým záležitostiam a požiadavkám. Dohoda kombinuje usporiadanie deľby moci v Severnom Írsku s medzištátnymi inštitúciami, ktoré spájajú Belfast a Dublin, a tak uznávajú tzv. írsku dimenziu konfliktu. Je dôležité, že tu existuje zameranie na práva jednotlivcov aj na práva komunít. Opatrenia v zmluve sú možno komplexné, ale takým je aj základný konflikt. Snáď úplne najdôležitejšie je to, že sa miestni vodcovia opakovane postavili výzve na kompromis. Nebolo to vždy rýchlo a nie vždy s nadšením, ale nakoniec to spravili. Kto by si kedy predstavil, že Ian Paisley a Martin McGuiness budú spoločne vládnuť Severnému Írsku ako premiér a vicepremiér?
But then, is Northern Ireland a unique example, or does this kind of explanation only hold more generally in democratic and developed countries? By no means. The ending of Liberia's long-lasting civil war in 2003 illustrates the importance of leadership, diplomacy and institutional design as much as the successful prevention of a full-scale civil war in Macedonia in 2001, or the successful ending of the conflict in Aceh in Indonesia in 2005. In all three cases, local leaders were willing and able to make peace, the international community stood ready to help them negotiate and implement an agreement, and the institutions have lived up to the promise that they held on the day they were agreed.
Je Severné Írsko jedinečný príklad alebo takéto vysvetlenie platí všeobecnejšie v demokratických a rozvinutých krajinách? V žiadnom prípade. Koniec dlhotrvajúcej občianskej vojny v Libérii v roku 2003 ukazuje dôležitosť vedenia, diplomacie a inštitucionálneho usporiadania. rovnako, ako to bolo pri úspešnom predídení totálnej občianskej vojne v Macedónsku v roku 2001 alebo pri úspešnom ukončení konfliktu v provincii Aceh v Indonézii v roku 2005. Vo všetkých troch prípadoch boli vodcovia ochotní a schopní vytvoriť mier, medzinárodné spoločenstvo bolo pripravené pomôcť im vyjednať a zrealizovať dohodu a inštitúcie konali podľa prísľubu zo dňa ich odsúhlasenia.
Focusing on leadership, diplomacy and institutional design also helps explain failures to achieve peace, or to make it last. The hopes that were vested in the Oslo Accords did not lead to an end of the Israeli/Palestinian conflict. Not all the issues that needed to be resolved were actually covered in the agreements. Rather, local leaders committed to revisiting them later on. Yet instead of grasping this opportunity, local and international leaders soon disengaged and became distracted by the second Intifada, the events of 9/11 and the wars in Afghanistan and Iraq.
Zameranie sa na vedenie, diplomaciu a inštitucionálne usporiadanie takisto pomáha vysvetliť zlyhania dosiahnutia mieru, alebo jeho pretrvania. Nádeje, ktoré boli vkladané do mierovej dohody z Osla, neviedli k ukončeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu. Nie všetky otázky, ktoré bolo treba vyriešiť, boli v týchto zmluvách skutočne zahrnuté. Miestní vodcovia sa tak radšej rozhodli, že sa k nim vrátia neskôr. Miestni a medzinárodní vodcovia sa ale namiesto toho, aby sa chytili tejto príležitosti, onedlho stiahli a ich pozornosť odpútala druhá intifáda, udalosti z 11. septembra a vojny v Afganistane a Iraku.
The comprehensive peace agreement for Sudan signed in 2005 turned out to be less comprehensive than envisaged, and its provisions may yet bear the seeds of a full-scale return to war between north and south. Changes and shortcomings in leadership, more off than on international diplomacy and institutional failures account for this in almost equal measure. Unresolved boundary issues, squabbles over oil revenues, the ongoing conflict in Darfur, escalating tribal violence in the south and generally weak state capacity across all of Sudan complete a very depressing picture of the state of affairs in Africa's largest country.
Komplexná mierová zmluva pre Sudán, ktorá bola podpísaná v roku 2005, sa ukázala byť menej komplexnou, ako sa predpokladalo a jej ustanovenia môžu v sebe ešte niesť zárodky úplného návratu k vojne medzi severom a juhom. Zmeny a nedostatky vo vedení, ktoré sa až tak netýkajú medzinárodnej diplomacie a zlyhania inštitúcií sa na tom podieľajú takmer rovnakou mierou. Nevyriešené otázky hraníc, hašterenie sa o zisky z ropy, pokračujúci konflikt v Darfúre, stupňujúce sa kmeňové násilie na juhu a celkové slabé postavenie štátu v celom Sudáne dokresľujú veľmi deprimujúci obraz o situácii v najväčšej krajine Afriky.
A final example: Kosovo. The failure to achieve a negotiated solution for Kosovo and the violence, tension and de facto partition that resulted from it have their reasons in many, many different factors. Central among them are three. First, the intransigence of local leaders to settle for nothing less than their maximum demands. Second, an international diplomatic effort that was hampered from the beginning by Western support for Kosovo's independence. And third, a lack of imagination when it came to designing institutions that could have addressed the concerns of Serbs and Albanians alike. By the same token -- and here we have some good news again -- the very fact that there is a high-level, well-resourced international presence in Kosovo and the Balkans region more generally and the fact that local leaders on both sides have showed relative restraint, explains why things have not been worse over the past two years since 2008.
Posledným príkladom je Kosovo. Zlyhanie pri snahe dosiahnuť vyjednané riešenie pre Kosovo a násilie, napätie a faktické rozštiepenie, ktoré z neho vzišlo, majú svoje dôvody v mnohých rozličných faktoroch. Tri z nich sú najdôležitejšie. Po prvé, neústupnosť miestnych vodcov, ktorí sa nesnažia dosiahnuť nič menej ako ich maximálne požiadavky. Po druhé, medzinárodná diplomatická snaha, ktorej od začiatku bránila podpora západu pre nezávislosť Kosova. Po tretie, nedostatok predstavivosti, keď došlo k navrhovaniu inštitúcií, ktoré by sa mohli zaoberať záležitosťami Srbov aj Albáncov. Podobne, a tu máme opäť nejaké dobré správy, samotný fakt, že v Kosove sú medzinárodné zložky, ktoré sú na vysokej úrovni a sú dobre zaistené, čo takisto platí aj celkovo pre balkánsky región a fakt, že miestni vodcovia na oboch stranách preukázali relatívnu umiernenosť, objasňuje, prečo situácia nebola za posledné dva roky od roku 2008 horšia.
So even in situations where outcomes are less than optimal, local leaders and international leaders have a choice, and they can make a difference for the better. A cold war is not as good as a cold peace, but a cold peace is still better than a hot war. Good news is also about learning the right lesson. So what then distinguishes the Israeli/Palestinian conflict from that in Northern Ireland, or the civil war in Sudan from that in Liberia? Both successes and failures teach us several critically important things that we need to bear in mind if we want the good news to continue. First, leadership. In the same way in which ethnic conflict and civil war are not natural but man-made disasters, their prevention and settlement does not happen automatically either. Leadership needs to be capable, determined and visionary in its commitment to peace. Leaders need to connect to each other and to their followers, and they need to bring them along on what is an often arduous journey into a peaceful future.
Teda dokonca v situáciách, v ktorých nie sú výsledky úplne optimálne, majú miestni a medzinárodní vodcovia na výber, a môžu spraviť zmeny k lepšiemu. Studená vojna nie je taká dobrá ako studený mier, ale studený mier je stále lepší ako horúca vojna. Dobrá správa je aj naučenie sa správnej lekcie. Čo potom odlišuje izralesko-palestínsky konflikt od toho v Severnom Írsku alebo občiansku vojnu v Sudáne od tej v Libérii? Úspechy aj zlyhania nás učia niekoľkým zásadne dôležitým veciam, ktoré potrebujeme mať na pamäti, ak chceme, aby tieto dobré správy aj naďalej prichádzali. Po prvé je to vedenie. Rovnako, ako nie sú prirodzené etnické konflikty, občianske vojny, a nešťastia spôsobené ľudmi, tak ich predchádzanie a urovnávanie sa tiež neodohrá automaticky. Vedenie musí byť schopné, odhodlané a vizionárske v svojom záväzku pre mier. Vodcovia sa potrebujú spájať navzájom aj so svojimi stúpencami a potrebujú ich priviesť na často náročnú cestu do mierovej budúcnosti.
Second, diplomacy. Diplomacy needs to be well resourced, sustained, and apply the right mix of incentives and pressures on leaders and followers. It needs to help them reach an equitable compromise, and it needs to ensure that a broad coalition of local, regional and international supporters help them implement their agreement.
Po druhé je to diplomacia. Diplomacia potrebuje byť dobre zaistená, udržiavaná a na vodcov a stúpencov by mala využívať správne podnety a nátlaky. Je potrebné, aby im pomáhala dosiahnuť objektívny kompromis a zaistila, že široká koalícia miestnych, oblastných a medzinárodných podporovateľov im pomôže ich dohodu uskutočniť.
Third, institutional design. Institutional design requires a keen focus on issues, innovative thinking and flexible and well-funded implementation. Conflict parties need to move away from maximum demands and towards a compromise that recognizes each other's needs. And they need to think about the substance of their agreement much more than about the labels they want to attach to them. Conflict parties also need to be prepared to return to the negotiation table if the agreement implementation stalls.
Po tretie je to inštitucionálne usporiadanie. Inštitucionálne usporiadanie si vyžaduje všímavé zameranie sa na jednotlivé otázky, inovatívne myslenie a flexibilnú a dobre financovanú realizáciu. Strany v konflikte musia poľaviť z ich maximálnych požiadaviek a pohnúť sa smerom ku kompromisnému riešeniu, ktoré uznáva vzájomné potreby. Nad významom svojich dohôd sa musia zamyslieť omnoho viac ako nad nálepkami, ktoré im chcú priradiť. Strany konfliktu musia byť takisto pripravené vrátiť sa k jednaciemu stolu v prípade, že sa realizácia dohôd pozdrží.
For me personally, the most critical lesson of all is this: Local commitment to peace is all-important, but it is often not enough to prevent or end violence. Yet, no amount of diplomacy or institutional design can make up for local failures and the consequences that they have. Therefore, we must invest in developing leaders, leaders that have the skills, vision and determination to make peace. Leaders, in other words, that people will trust and that they will want to follow even if that means making hard choices.
Pre mňa osobne je z tohto všetkého najdôležitejšou lekciou nasledovné: miestny závazok pre mier je zo všetkého najdôležitejší, ale často to nie je dosť, aby sa násiliu predišlo alebo ho ukončilo. Dokonca všetka možná diplomacia alebo inštitucionálne usporiadanie nemôžu vykompenzovať zlyhania na miestnej úrovni a dôsledky, ktoré so sebou prinášajú. Musíme preto investovať do získania vodcov, ktorí sú zruční, majú víziu a odhodlanie vytvárať mier. Inak povedané, vodcovia, ktorým budú ľudia veriť, a ktorých budú chieť nasledovať, aj keby to znamenalo uskutočnenie ťažkej voľby.
A final thought: Ending civil wars is a process that is fraught with dangers, frustrations and setbacks. It often takes a generation to accomplish, but it also requires us, today's generation, to take responsibility and to learn the right lessons about leadership, diplomacy and institutional design, so that the child soldiers of today can become the children of tomorrow.
Tu je moja záverečná myšlienka. Ukončenie občianskych vojen je proces, ktorý je plný nebezpečenstiev, frustrácie a prekážok. Dosiahnutie tohto cieľa často trvá celú generáciu, ale tiež si vyžaduje nás, súčasnú generáciu, aby sme prevzali zodpovednosť a naučili sa správne lekcie o vedení, diplomacii a inštitucionálnom usporiadaní, aby sa dnešní detskí vojaci mohli stať deťmi zajtrajška.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)