I normally teach courses on how to rebuild states after war. But today I've got a personal story to share with you. This is a picture of my family, my four siblings -- my mom and I -- taken in 1977. And we're actually Cambodians. And this picture is taken in Vietnam. So how did a Cambodian family end up in Vietnam in 1977? Well to explain that, I've got a short video clip to explain the Khmer Rouge regime during 1975 and 1979.
Obyčajne vyučujem na seminároch o tom, ako znovu vybudovať štáty po vojne. Ale dnes by som sa s vami chcel podeliť o osobný príbeh. Toto je fotka mojej rodiny, mojich štyroch súrodencov, mojej mamy a mňa z roku 1977. My sme Kambodžania. A táto fotka je z Vietnamu. Takže ako mohla kambodžská rodina skončiť vo Vietname v roku 1977? Nuž, aby som to vysvetlil, mám krátke video o režime Červených Khmérov medzi rokmi 1975 a 1979.
Video: April 17th, 1975. The communist Khmer Rouge enters Phnom Penh to liberate their people from the encroaching conflict in Vietnam, and American bombing campaigns. Led by peasant-born Pol Pot, the Khmer Rouge evacuates people to the countryside in order to create a rural communist utopia, much like Mao Tse-tung's Cultural Revolution in China. The Khmer Rouge closes the doors to the outside world. But after four years the grim truth seeps out. In a country of only seven million people, one and a half million were murdered by their own leaders, their bodies piled in the mass graves of the killing fields.
Video: Je 17. apríla 1975. Komunistickí Červení Khméri vstupujú do hlavného mesta Phnom Penh, aby oslobodili ľudí od rozšíreného vietnamského konfliktu a od amerických bombových útokov. Pod vedením syna roľníka, Pol Pota, Červení Khméri evakuovali ľudí na vidiek, aby vytvorili vidiecku komunistickú utópiu, podobne ako Mao Ce-tung v Číne počas kultúrnej revolúcie. Červení Khméri zatvorili dvere do vonkajšieho sveta. Ale po štyroch rokoch vyšla krutá pravda najavo. V krajine s iba siedmimi miliónmi obyvateľov zavraždili jeden a pol milióna ľudí ich vodcovia a nakopili ich telá v masových hroboch na poliach smrti.
Sophal Ear: So, notwithstanding the 1970s narration, on April 17th 1975 we lived in Phnom Penh. And my parents were told by the Khmer Rouge to evacuate the city because of impending American bombing for three days. And here is a picture of the Khmer Rouge. They were young soldiers, typically child soldiers. And this is very normal now, of modern day conflict, because they're easy to bring into wars.
Sophal Ear: Takže, odhliadnuc od komentára zo sedemdesiatych rokov, sme 17. apríla 1975 žili v Phnom Penhe. Červení Khméri nariadili mojim rodičom odísť z mesta pre hroziaci trojdňový bombový útok Američanov. Tu je fotka Červených Khmérov. Boli to mladí vojaci. Obyčajne detskí vojaci. A to je dnes v súčasných konfliktoch bežné. Pretože sa nechajú ľahko vtiahnuť do vojny.
The reason that they gave about American bombing wasn't all that far off. I mean, from 1965 to 1973 there were more munitions that fell on Cambodia than in all of World War II Japan, including the two nuclear bombs of August 1945. The Khmer Rouge didn't believe in money. So the equivalent of the Federal Reserve Bank in Cambodia was bombed. But not just that, they actually banned money. I think it's the only precedent in which money has ever been stopped from being used. And we know money is the root of all evil, but it didn't actually stop evil from happening in Cambodia, in fact.
Ten dôvod s americkým bombardovaním nebol až tak ďaleko od pravdy. Mám na mysli, že od roku 1965 do 1973 spadlo na Kambodžu viac munície ako na Japonsko počas celej druhej svetovej vojny, vrátane dvoch jadrových bômb z augusta 1945. Červení Khméri neverili v peniaze. Takže ekvivalent Banky federálnych rezerv v Kambodži bol zbombardovaný. A nielen to, oni vlastne zakázali peniaze. Myslím, že je to jediný prípad v histórii, kedy sa peniaze prestali používať. Všetci vieme, že peniaze sú pôvodom všetkého zla, ale to nezabránilo tomu, aby sa v Kambodži konalo zlo.
My family was moved from Phnom Penh to Pursat province. This is a picture of what Pursat looks like. It's actually a very pretty area of Cambodia, where rice growing takes place. And in fact they were forced to work the fields. So my father and mother ended up in a sort of concentration camp, labor camp.
Moja rodina sa presťahovala z Phnom Penhu do provicie Pursat. Na tejto fotke vidieť, ako Pursat vyzeral. Je to naozaj veľmi pekná oblasť Kambodže, pestuje sa tam ryža. A boli nútení pracovať na poliach. Môj otec a mama skončili v akomsi koncentračnom tábore, v pracovnom tábore.
And it was at that time that my mother got word from the commune chief that the Vietnamese were actually asking for their citizens to go back to Vietnam. And she spoke some Vietnamese, as a child having grown up with Vietnamese friends. And she decided, despite the advice of her neighbors, that she would take the chance and claim to be Vietnamese so that we could have a chance to survive, because at this point they're forcing everybody to work. And they're giving about -- in a modern-day, caloric-restriction diet, I guess -- they're giving porridge, with a few grains of rice.
A práve v tom čase moja matka počula od vedúceho komúny, že Vietnamci žiadajú svojich obyvateľov, aby sa vrátili naspäť do Vietnamu. A ona vedela trochu po vietnamsky, keďže ako dieťa vyrastala medzi vietnamskými kamarátmi. A tak sa rozhodla, napriek radám susediek, že skúsi šťastie a vyhlási, že je Vietnamka, aby sme mali šancu prežiť. Pretože vtedy už nútili pracovať každého. A dávali nám – dnes by sme povedali nízkokalorickú stravu – dávali nám ovsenú kašu s niekoľkými zrnkami ryže.
And at about this time actually my father got very sick. And he didn't speak Vietnamese. So he died actually, in January 1976. And it made it possible, in fact, for us to take on this plan. So the Khmer Rouge took us from a place called Pursat to Kaoh Tiev, which is across from the border from Vietnam. And there they had a detention camp where alleged Vietnamese would be tested, language tested.
A zhruba v tom čase môj otec veľmi ochorel. On nevedel po vietnamsky. A napokon v januári 1976 zomrel. To nám umožnilo postupovať podľa nášho plánu. Takže Červení Khméri nás vzali z Pursatu do Koh Tievu, čo je na opačnej strane hraníc s Vietnamom. A tam mali internačný tábor, kde boli údajní Vietnamci skúšaní, či ovládajú jazyk.
And my mother's Vietnamese was so bad that to make our story more credible, she'd given all the boys and girls new Vietnamese names. But she'd given the boys girls' names, and the girls boys' names. And it wasn't until she met a Vietnamese lady who told her this, and then tutored her for two days intensively, that she was able to go into her exam and -- you know, this was a moment of truth. If she fails, we're all headed to the gallows; if she passes, we can leave to Vietnam. And she actually, of course -- I'm here, she passes. And we end up in Hong Ngu on the Vietnamese side. And then onwards to Chau Doc. And this is a picture of Hong Ngu, Vietnam today. A pretty idyllic place on the Mekong Delta. But for us it meant freedom. And freedom from persecution from the Khmer Rouge.
A vietnamčina mojej matky bola taká zlá, že, aby urobila svoj príbeh dôveryhodnejším, dala každému svojmu chlapcovi a dievčaťu nové vietnamské meno. Ale chlapcom dala dievčenské mená a dievčatám chlapčenské. Potom našťastie stretla jednu pani z Vietnamu, ktorá jej to povedala a dva dni ju intenzívne doučovala. Išla na skúšku a, viete, to bola chvíľa pravdy. Ak sa jej to nepodarí, všetci skončíme na šibenici. Ak uspeje, môžeme odísť do Vietnamu. A ona, samozrejme, keďže som tu, skúšku spravila. A tak sme skončili v Hong Ngu na vietnamskej strane. A potom sme pokračovali do Chau Doc. A takto vyzerá Hong Ngu vo Vietname v súčasnosti. Celkom idylické miesto v ústí Mekongu. Ale pre nás znamenalo slobodu. Slobodu od útlaku Červených Khmérov.
Last year, the Khmer Rouge Tribunal, which the U.N. is helping Cambodia take on, started, and I decided that as a matter of record I should file a Civil Complaint with the Tribunal about my father's passing away. And I got word last month that the complaint was officially accepted by the Khmer Rouge Tribunal. And it's for me a matter of justice for history, and accountability for the future, because Cambodia remains a pretty lawless place, at times.
Minulý rok sa začal súdny tribunál s Červenými Khmérmi, v ktorom OSN pomáha Kambodži, a rozhodol som sa, že na základe záznamov by som na ňom mal podať občianskoprávnu žalobu, týkajúcu sa smrti môjho otca. A minulý mesiac mi prišla odpoveď, že žaloba bola oficiálne prijatá súdnym tribunálom Červených Khmérov. Pre mňa je to vecou spravodlivosti pre minulosť a vecou zodpovednosti do budúcnosti. Pretože Kambodža stále zostáva bezprávnym miestom.
Five years ago my mother and I went back to Chau Doc. And she was able to return to a place that for her meant freedom, but also fear, because we had just come out of Cambodia. I'm happy, actually, today, to present her. She's here today with us in the audience. Thank you mother.
Pred piatimi rokmi som šiel s matkou naspäť do Chau Doc. Chcela sa vrátiť na miesto, ktoré pre ňu znamenalo slobodu, ale tiež strach, pretože sme predtým práve vyšli z Kambodže. Som šťastný, že vám ju dnes môžem predstaviť. Je tu dnes s nami v publiku. Ďakujem mama.
(Applause)
(Potlesk)