If I should have a daughter, instead of "Mom," she's going to call me "Point B," because that way she knows that no matter what happens, at least she can always find her way to me.
Keby som mala mať dcéru, namiesto mamy bude ma volať Bod B, pretože tak bez ohľadu na to, čo sa stane, vždy minimálne nájde cestu ku mne.
And I'm going to paint solar systems on the backs of her hands so she has to learn the entire universe before she can say, "Oh, I know that like the back of my hand."
A na ruky jej nakreslím slnečnú sústavu, aby sa najprv musela naučiť celý vesmír, kým povie, "Oh, to poznám ako vlastnú dlaň."
And she's going to learn that this life will hit you hard in the face, wait for you to get back up just so it can kick you in the stomach. But getting the wind knocked out of you is the only way to remind your lungs how much they like the taste of air. There is hurt, here, that cannot be fixed by Band-Aids or poetry.
A naučí sa, že tento život ťa poriadne udrie do tváre, počká si, kým sa znova postavíš, len aby ťa mohol kopnúť do brucha. Ale vyraziť z teba dych, to je jediný spôsob, ako tvojim pľúcam pripomenúť, ako veľmi majú rady chuť vzduchu. Existuje bolesť, ktorú neodstráni leukoplast ani poézia.
So the first time she realizes that Wonder Woman isn't coming, I'll make sure she knows she doesn't have to wear the cape all by herself, because no matter how wide you stretch your fingers, your hands will always be too small to catch all the pain you want to heal. Believe me, I've tried. "And, baby," I'll tell her, don't keep your nose up in the air like that. I know that trick; I've done it a million times. You're just smelling for smoke so you can follow the trail back to a burning house, so you can find the boy who lost everything in the fire to see if you can save him. Or else find the boy who lit the fire in the first place, to see if you can change him. But I know she will anyway, so instead I'll always keep an extra supply of chocolate and rain boots nearby, because there is no heartbreak that chocolate can't fix. Okay, there's a few that chocolate can't fix.
Takže keď si po prvýkrát uvedomí, že Wonder Woman nepríde, uistím sa, že vie, že to nemusí celé znášať sama. Pretože nezáleží na tom, ako veľmi naťahujete prsty, vaše ruky budú vždy príliš malé na to, aby chytili všetku bolesť, ktorú chcete zahojiť. Verte mi, snažila som sa. "A, zlatko," poviem jej, "nechoď s takým nosom dohora. Poznám ten trik, urobila som ho miliónkrát. Tak len ucítiš dym, ktorý ťa zavedie späť do horiaceho domu, aby si tam našla chlapca, ktorý v ohni všetko stratil, a zistila, či ho dokážeš zachrániť. Alebo inak, nájdi v prvom rade chlapca, ktorý oheň založil, aby si zistila, či ho dokážeš zmeniť." Ale ja viem, že to aj tak urobí, takže namiesto toho budem mať vždy extra zásobu čokolády a gumáky poruke, pretože neexistuje taký žiaľ, ktorý by čokoláda nezahnala. Dobre, možno je aj žiaľ, ktorý čokoláda nezaženie.
But that's what the rain boots are for, because rain will wash away everything, if you let it. I want her to look at the world through the underside of a glass-bottom boat, to look through a microscope at the galaxies that exist on the pinpoint of a human mind, because that's the way my mom taught me. That there'll be days like this.
Ale na to sú gumáky. Pretože dážď zmyje všetko, pokiaľ mu to dovolíte. Chcem, aby sa pozerala na svet cez presklený spodok lode, aby sa pozerala cez mikroskop na galaxie, ktoré existujú v nepatrných častiach ľudskej mysle, pretože tak ma to naučila moja mama. Že budú aj také dni.
(Singing) There'll be days like this, my momma said. When you open your hands to catch and wind up with only blisters and bruises; when you step out of the phone booth and try to fly and the very people you want to save are the ones standing on your cape; when your boots will fill with rain, and you'll be up to your knees in disappointment. And those are the very days you have all the more reason to say thank you.
♫ Budú aj také dni, moja mama povedala. ♫ Keď natiahnete ruky, aby ste chytili, a skončíte len s pľuzgiermi a modrinami; keď vyjdete z telefónnej búdky a pokúsite sa lietať a tí ľudia, ktorých chcete zachrániť, sú presne tí, ktorí vám stoja na plášti; keď sa vám topánky naplnia dažďovou vodou a budete po kolená ponorení v sklamaní. A to sú dni, pri ktorých máte ešte o to väčší dôvod povedať ďakujem.
Because there's nothing more beautiful than the way the ocean refuses to stop kissing the shoreline, no matter how many times it's sent away. You will put the wind in win some, lose some. You will put the star in starting over, and over. And no matter how many land mines erupt in a minute, be sure your mind lands on the beauty of this funny place called life. And yes, on a scale from one to over-trusting, I am pretty damn naive. But I want her to know that this world is made out of sugar. It can crumble so easily, but don't be afraid to stick your tongue out and taste it.
Pretože nie je nič krajšie než to, ako oceán odmieta prestať bozkávať breh bez ohľadu na to, koľkokrát ho zmietol. Nájdite vietor v tom, že chvíľu vyhrávaš a chvíľu prehrávaš. Nájdite hviezdu tam, kde treba začínať stále odznova. A je jedno, koľko nášľapných mín v minúte vybuchne, buďte si istí, že vaša myseľ spočíva na kráse tohto smiešneho miesta menom život. A áno, na škále od jeden po prehnane dôverčivý som poriadne naivná. Ale chcem, aby vedela, že tento svet je z cukru. Ľahko sa rozpadne, ale neboj sa vystrčiť jazyk a ochutnať ho.
"Baby," I'll tell her, "remember, your momma is a worrier, and your poppa is a warrior, and you are the girl with small hands and big eyes who never stops asking for more." Remember that good things come in threes and so do bad things. Always apologize when you've done something wrong, but don't you ever apologize for the way your eyes refuse to stop shining. Your voice is small, but don't ever stop singing. And when they finally hand you heartache, when they slip war and hatred under your door and offer you handouts on street-corners of cynicism and defeat, you tell them that they really ought to meet your mother.
"Zlatko," poviem jej, "pamätaj, tvoja mamina je úzkostlivá a tvoj ocino je bojovník, a ty si dievčatko s malými ručičkami a veľkými očami, ktoré si nikdy neprestane pýtať viac." Pamätaj, dobré veci chodia po troch a tak isto chodia aj tie zlé. A vždy sa ospravedlň, keď urobíš niečo zlé. Ale neopováž sa ospravedlňovať za to, ako tvoje oči odmietajú prestať žiariť. Tvoj hlások je slabý, ale nikdy neprestaň spievať. A keď ti nakoniec spôsobia žiaľ, keď ti popod dvere podstrčia vojnu a nenávisť a na rohoch ulice ti ponúknu dávky cynizmu a porážky, povedz im, že by sa fakt mali stretnúť s tvojou mamou.
(Applause)
Ďakujem. Ďakujem.
Thank you. Thank you.
(Applause)
(Potlesk)
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)
Thanks.
Vďaka.
(Applause)
(Potlesk)
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)
All right, so I want you to take a moment, and I want you to think of three things that you know to be true. They can be about whatever you want -- technology, entertainment, design, your family, what you had for breakfast. The only rule is don't think too hard. Okay, ready? Go. Okay.
Dobre, teraz chcem, aby ste vymysleli tri veci, o ktorých viete, že sú pravdivé. Môžu sa týkať čohokoľvek -- technológie, zábavy, dizajnu, vašej rodiny, toho, čo ste mali na raňajky. Jediné pravidlo je príliš nad tým nepremýšľať. Dobre, pripravení? Idete. Dobre.
So here are three things I know to be true. I know that Jean-Luc Godard was right when he said that, "A good story has a beginning, a middle and an end, although not necessarily in that order." I know that I'm incredibly nervous and excited to be up here, which is greatly inhibiting my ability to keep it cool.
Tu sú tri veci, o ktorých ja viem, že sú pravdivé. Viem, že Jean-Luc Godard mal pravdu, keď povedal, že, "dobrý príbeh má úvod, jadro a záver, hoci nie nevyhnutne v tomto poradí." Viem, že z toho, že tu stojím, som neskutočne nervózna a nadšená, čo značne tlmí moju schopnosť zostať v pohode.
(Laughter)
(Smiech)
And I know that I have been waiting all week to tell this joke.
A viem, že som celý týždeň čakala na to, ako poviem tento vtip.
(Laughter)
(Smiech)
Why was the scarecrow invited to TED? Because he was out standing in his field.
Prečo bol strašiak pozvaný na TED? Pretože vytŕčal vo svojom poli.
(Laughter)
(Smiech)
I'm sorry. Okay, so these are three things I know to be true. But there are plenty of things I have trouble understanding. So I write poems to figure things out. Sometimes the only way I know how to work through something is by writing a poem. Sometimes I get to the end of the poem, look back and go, "Oh, that's what this is all about," and sometimes I get to the end of the poem and haven't solved anything, but at least I have a new poem out of it.
Prepáčte mi. Dobre, takže toto sú tri veci, o ktorých viem, že sú pravdivé. Ale je kopa vecí, ktorým mám problém porozumieť. Takže píšem básne, aby som ich pochopila. Niekedy viem niečo vyriešiť len tak, že napíšem báseň. A niekedy sa dostanem na koniec básne a obzriem sa späť a poviem, "Oh, takže o tom to je." A niekedy sa dostanem na koniec básne a nevyriešim vôbec nič, ale aspoň mám vďaka tomu novú báseň.
Spoken-word poetry is the art of performance poetry. I tell people it involves creating poetry that doesn't just want to sit on paper, that something about it demands it be heard out loud or witnessed in person.
Poézia hovoreného slova je umením prednesu poézie. Ľuďom hovorím, že to zahŕňa vytvorenie poézie, ktorá nechce iba sedieť na papieri, že niečo z nej sa dožaduje byť vypočuté alebo zažité osobne.
When I was a freshman in high school, I was a live wire of nervous hormones. And I was underdeveloped and over-excitable. And despite my fear of ever being looked at for too long, I was fascinated by the idea of spoken-word poetry. I felt that my two secret loves, poetry and theater, had come together, had a baby, a baby I needed to get to know. So I decided to give it a try. My first spoken-word poem, packed with all the wisdom of a 14-year-old, was about the injustice of being seen as unfeminine. The poem was very indignant, and mainly exaggerated, but the only spoken-word poetry that I had seen up until that point was mainly indignant, so I thought that's what was expected of me.
Ako prváčka na strednej škole som bola klbkom nervóznych hormónov prekypujúcich energiou. A bola som málo vyvinutá a ľahko podrážditeľná. A napriek môjmu strachu z toho, že sa na mňa niekto dlho pozerá, ma fascinovala myšlienka hovoreného slova. Mala som pocit, že moje dve tajné lásky, poézia a divadlo, sa zišli, mali bábo, bábo, ktoré som musela spoznať. Takže som sa to rozhodla vyskúšať. Moja prvá báseň, plná múdrosti 14-ročného dievčaťa, bola o nespravodlivosti toho, že ma vidia ako málo ženskú. Báseň bola veľmi rozhorčená a hlavne prehnaná, ale hovorené slovo, ktoré som dovtedy poznala, bolo predovšetkým rozhorčené, takže som si myslela, že sa to odo mňa očakáva.
The first time that I performed, the audience of teenagers hooted and hollered their sympathy, and when I came off the stage, I was shaking. I felt this tap on my shoulder, and I turned around to see this giant girl in a hoodie sweatshirt emerge from the crowd. She was maybe eight feet tall and looked like she could beat me up with one hand, but instead she just nodded at me and said, "Hey, I really felt that. Thanks." And lightning struck. I was hooked.
Keď som po prvýkrát vystupovala, publikum teenagerov húkalo a vykrikovalo svoje sympatie a keď som sa vrátila z pódia, triasla som sa. Zacítila som poklepanie po ramene a keď som sa otočila, stálo tam obrovské dievča v mikine. Malo snáď dva metre a vyzeralo, že by ma zložilo jednou rukou, ale namiesto toho na mňa len kývlo a povedalo: "Hej, to som fakt cítila. Vďaka." A do mňa udrel blesk. Začala som byť posadnutá.
I discovered this bar on Manhattan's Lower East Side that hosted a weekly poetry open Mic, and my bewildered, but supportive, parents took me to soak in every ounce of spoken word that I could. I was the youngest by at least a decade, but somehow the poets at the Bowery Poetry Club didn't seem bothered by the 14-year-old wandering about. In fact, they welcomed me.
Na Lower East Side na Manhattane som objavila taký bar, ktorý každý týždeň poskytoval priestor pre básnikov, a moji zmätení, ale podporujúci rodičia ma tam vzali, aby som nasala každý kúsok hovoreného slova, ktorý som mohla. Bola som najmladšia prinajmenšom za posledné desaťročie, ale z nejakého dôvodu sa zdalo, že básnikov v Bowery Poetry Club neobťažuje 14-ročné dievča, ktoré sa tam zatúlalo -- vlastne ma tam privítali.
And it was here, listening to these poets share their stories, that I learned that spoken-word poetry didn't have to be indignant, it could be fun or painful or serious or silly. The Bowery Poetry Club became my classroom and my home, and the poets who performed encouraged me to share my stories as well. Never mind the fact that I was 14. They told me, "Write about being 14." So I did and stood amazed every week when these brilliant, grown-up poets laughed with me and groaned their sympathy and clapped and told me, "Hey, I really felt that too."
A tam, počúvajúc, ako sa títo poeti delia o svoje príbehy, som sa naučila, že hovorené slovo nemusí byť rozhorčené, môže byť zábavné alebo smutné alebo vážne alebo bláznivé. Bowery Poetry Club sa stal mojou triedou a mojím domovom. A básnici, ktorí tam vystupovali, ma podporovali v tom, aby som sa delila o svoje príbehy. Bolo jedno, že som mala 14 -- povedali mi, "Píš o tom, aké je to mať 14." Takže som to urobila a každý týždeň ohromene stála, keď sa títo brilantní dospelí básnici so mnou smiali, vyjadrovali svoje sympatie a tlieskali a hovorili mi, "Hej, to som fakt cítil aj ja."
Now I can divide my spoken-word journey into three steps. Step one was the moment I said, "I can. I can do this." And that was thanks to a girl in a hoodie. Step two was the moment I said, "I will. I will continue. I love spoken word. I will keep coming back week after week." And step three began when I realized I didn't have to write indignant poems, if that's not what I was. There were things that were specific to me, and the more that I focused on those things, the weirder my poetry got, but the more that it felt like mine. It's not just the adage "Write what you know." It's about gathering up all of the knowledge and experience you've collected up to now to help you dive into the things you don't know. I use poetry to help me work through what I don't understand, but I show up to each new poem with a backpack full of everywhere else that I've been.
Teraz môžem svoju cestu hovoreného slova rozdeliť do troch krokov. Prvý krok bol moment, keď som si povedala: "Dokážem. Dokážem to." A to bolo vďaka dievčaťu v mikine. Druhý krok bol moment, keď som si povedala: "Budem. Budem pokračovať. Milujem hovorené slovo. Budem sa sem vracať každý týždeň." A tretí krok začal, keď som si uvedomila, že nemusím písať rozhorčené básne, ak ja taká nie som. Existovali veci, ktoré pre mňa boli špecifické, a čím viac som sa na tieto veci sústredila, tým bola moja poézia zvláštnejšia, ale tým viac som cítila, že je moja. Nie je to len príslovie "píš o tom, čo poznáš," je to o zhromažďovaní všetkých znalostí a skúseností, ktoré ste doteraz nazbierali, aby vám pomohli ponoriť sa do vecí, ktoré nepoznáte. Poézia mi pomáha prepracovať sa cez to, čomu nerozumiem, ale ku každej novej básni pristupujem s batohom plným všetkého, čo som už dovtedy zažila.
When I got to university, I met a fellow poet who shared my belief in the magic of spoken-word poetry. And actually, Phil Kaye and I coincidentally also share the same last name. When I was in high school I had created Project V.O.I.C.E. as a way to encourage my friends to do spoken word with me. But Phil and I decided to reinvent Project V.O.I.C.E., this time changing the mission to using spoken-word poetry as a way to entertain, educate and inspire. We stayed full-time students, but in between we traveled, performing and teaching nine-year-olds to MFA candidates, from California to Indiana to India to a public high school just up the street from campus.
Na univerzite som stretla ďalšieho básnika, ktorý zdieľal moju vieru v kúzlo hovoreného slova. A Phil Kaye a ja dokonca náhodou zdieľame aj rovnaké priezvisko. Na strednej škole som vytvorila projekt V.O.I.C.E., aby som na hovorené slovo naviedla aj svojich priateľov. Ale Phil a ja sme sa rozhodli projekt V.O.I.C.E. prerobiť -- tentokrát sme zmenili misiu na využívanie poézie ako spôsobu zábavy, vzdelávania a inšpirácie. Zostali sme riadnymi študentmi, ale medzitým sme cestovali, vystupovali a učili 9-ročné deti aj kandidátov MFA od Kalifornie cez Indianu a Indiu po štátnu strednú školu hneď o ulicu od kampusu.
And we saw over and over the way that spoken-word poetry cracks open locks. But it turns out sometimes, poetry can be really scary. Turns out sometimes, you have to trick teenagers into writing poetry. So I came up with lists. Everyone can write lists. And the first list that I assign is "10 Things I Know to be True." And here's what happens, you would discover it too if we all started sharing our lists out loud. At a certain point, you would realize that someone has the exact same thing, or one thing very similar, to something on your list. And then someone else has something the complete opposite of yours. Third, someone has something you've never even heard of before. Fourth, someone has something you thought you knew everything about, but they're introducing a new angle of looking at it. And I tell people that this is where great stories start from -- these four intersections of what you're passionate about and what others might be invested in.
A videli sme znova a znova, ako poézia otvára dvere. Ale ukázalo sa, že niekedy môže byť poézia naozaj desivá. Ukázalo sa, že niekedy musíte teenagerov vmanipulovať do písania poézie. Takže som vymyslela také zoznamy. Tie vie písať každý. A prvý zoznam, ktorý som zadala, bol "10 vecí, o ktorých viem, že sú pravdivé." A stalo sa niečo, čo by ste objavili tiež, ak by sme tu zostali a čítali si svoje zoznamy. V istom bode by ste si uvedomili, že niekto tam má úplne rovnakú vec alebo veľmi podobnú vec ako niečo na vašom zozname. A potom niekto iný má niečo úplne opačné k tomu vášmu. Po tretie, niekto má niečo, o čom ste v živote nepočuli. A po štvrté, niekto má niečo, čo ste si mysleli, že dobre poznáte, ale prichádza s novým pohľadom na to. A ľuďom hovorím, že tu začínajú skvelé príbehy -- tieto štyri prieniky toho, z čoho ste nadšení, a toho, do čoho sa môžu vložiť aj ostatní.
And most people respond really well to this exercise. But one of my students, a freshman named Charlotte, was not convinced. Charlotte was very good at writing lists, but she refused to write any poems. "Miss," she'd say, "I'm just not interesting. I don't have anything interesting to say." So I assigned her list after list, and one day I assigned the list "10 Things I Should Have Learned by Now." Number three on Charlotte's list was, "I should have learned not to crush on guys three times my age." I asked her what that meant, and she said, "Miss, it's kind of a long story." And I said, "Charlotte, it sounds pretty interesting to me." And so she wrote her first poem, a love poem unlike any I had ever heard before. And the poem began, "Anderson Cooper is a gorgeous man."
A väčšina ľudí na toto cvičenie reaguje veľmi dobre. Ale jedna z mojich študentiek, prváčka menom Charlotte, nebola presvedčená. Charlotte bola veľmi dobrá v písaní zoznamov, ale odmietala písať poéziu. "Slečna," povedala, "ja proste nie som zaujímavá. Nie je nič zaujímavé, čo by som mohla povedať." Takže som jej zadávala zoznam za zoznamom a raz som jej zadala zoznam "10 vecí, ktoré som sa doteraz mala naučiť." Číslo tri na Charlottinom zozname bolo "Mala som sa naučiť nezamilovávať sa do chlapov trikrát starších, ako som ja." Spýtala som sa jej, čo to znamená, a ona povedala, "Slečna, to je trochu dlhý príbeh." A ja na to, "Charlotte, podľa mňa to znie dosť zaujímavo." A tak napísala svoju prvú báseň, ľúbostnú báseň odlišnú od všetkých, aké som dovtedy počula. A báseň začínala "Anderson Cooper je úžasný muž."
(Laughter)
(Smiech)
"Did you see him on 60 Minutes, racing Michael Phelps in a pool -- nothing but swim trunks on -- diving in the water, determined to beat this swimming champion? After the race, he tossed his wet, cloud-white hair and said, 'You're a god.' No, Anderson, you're the god."
"Videli ste ho na 60 Minutes, pretekal s Michaelom Phelpsom v bazéne -- na sebe nič len plavky -- ponáral sa do vody, odhodlaný poraziť tohto plaveckého šampióna? Po pretekoch pohodil svojimi mokrými vlasmi bielymi ako oblaky a povedal "Ty si boh." Nie, Anderson, ty si boh."
(Laughter)
(Smiech)
(Applause)
(Potlesk)
Now, I know that the number one rule to being cool is to seem unfazed, to never admit that anything scares you or impresses you or excites you. Somebody once told me it's like walking through life like this. You protect yourself from all the unexpected miseries or hurt that might show up. But I try to walk through life like this. And yes, that means catching all of those miseries and hurt, but it also means that when beautiful, amazing things just fall out of the sky, I'm ready to catch them. I use spoken word to help my students rediscover wonder, to fight their instincts to be cool and unfazed and, instead, actively pursue being engaged with what goes on around them, so that they can reinterpret and create something from it.
Teraz viem, že pravidlo číslo jeden, ako byť v pohode, je zostať neohromený, nikdy nepriznať, že vás niečo desí alebo vám niečo imponuje alebo vás vzrušuje. Niekto mi raz povedal, že je to ako chodiť životom takto. Chránite sa pred všetkým neočakávaným utrpením alebo bolesťou, ktorá sa môže objaviť. Ale ja sa snažím chodiť životom takto. A áno, znamená to, že chytám všetko to utrpenie a bolesť, ale tiež to znamená, že keď nádherné, úžasné veci spadnú z neba, som pripravená ich chytiť. Používam hovorené slovo na to, aby som pomohla študentom znovuobjaviť údiv, bojovať s ich inštinktmi, ktoré im kážu byť v pohode a neohromení, a namiesto toho sa aktívne zaoberať tým, čo sa deje okolo nich, aby to potom mohli nanovo interpretovať a niečo z toho vytvoriť.
It's not that I think that spoken-word poetry is the ideal art form. I'm always trying to find the best way to tell each story. I write musicals; I make short films alongside my poems. But I teach spoken-word poetry because it's accessible. Not everyone can read music or owns a camera, but everyone can communicate in some way, and everyone has stories that the rest of us can learn from. Plus, spoken-word poetry allows for immediate connection. It's not uncommon to feel like you're alone or that nobody understands you, but spoken word teaches that if you have the ability to express yourself and the courage to present those stories and opinions, you could be rewarded with a room full of your peers, or your community, who will listen. And maybe even a giant girl in a hoodie who will connect with what you've shared. And that is an amazing realization to have, especially when you're 14. Plus, now with YouTube, that connection's not even limited to the room we're in. I'm so lucky that there's this archive of performances that I can share with my students. It allows for even more opportunities for them to find a poet or a poem that they connect to.
Nehovorím, že podľa mňa je hovorené slovo ideálnou formou umenia. Vždy sa snažím nájsť najlepší spôsob, ako príbeh vyrozprávať . Popri básňach píšem muzikály, robím krátke filmy. Ale hovorené slovo učím, pretože je prístupné. Nie každý dokáže čítať noty alebo nie každý má kameru, ale každý dokáže nejakým spôsobom komunikovať a každý má príbehy, z ktorých sa my ostatní môžeme poučiť. Plus, hovorené slovo zohľadňuje bezprostredné spojenia. Nie je nič neobvyklé, že sa ľudia cítia osamotení alebo že im nikto nerozumie, ale hovorené slovo učí, že ak máte schopnosť sebavyjadrenia a odvahu prezentovať tieto príbehy a názory, môžete byť odmenení miestnosťou plnou vašich vrstovníkov alebo vašej komunity, ktorá počúva. A možno sa aj obrovské dievča v mikine spojí s tým, o čo ste sa podelili. A to je úžasné poznanie, obzvlášť keď máte 14. Plus, teraz s YouTube sa toto spojenie neobmedzuje na miestnosť, v ktorej ste. Mám veľké šťastie, že existuje archív vystúpení, ktoré môžem zdieľať so svojimi študentmi. Poskytuje im to ešte viac možností, ako nájsť básnika alebo báseň,
Once you've figured this out,
s ktorou sa môžu stotožniť.
it is tempting to keep writing the same poem, or keep telling the same story, over and over, once you've figured out that it will gain you applause. It's not enough to just teach that you can express yourself. You have to grow and explore and take risks and challenge yourself. And that is step three: infusing the work you're doing with the specific things that make you you, even while those things are always changing. Because step three never ends. But you don't get to start on step three, until you take step one first: "I can."
Je to lákavé -- keď raz zistíte, ako na to -- je lákavé pokračovať v písaní stále tej istej básne, alebo rozprávať ten istý príbeh koldokola, keď raz zistíte, že vám to prinesie aplauz. Nestačí učiť, že sa môžete vyjadriť, musíte rásť a bádať a riskovať a prijímať výzvy. A to je tretí krok: naplniť svoju prácu špecifickými vecami, ktoré vás robia vami, aj keď sa tieto veci stále menia. Pretože tretí krok nikdy nekončí. A nezačnete na treťom kroku, kým neurobíte najprv prvý krok: Dokážem. Keď učím, veľa cestujem,
I travel a lot while I'm teaching, and I don't always get to watch all of my students reach their step three, but I was very lucky with Charlotte, that I got to watch her journey unfold the way it did. I watched her realize that, by putting the things that she knows to be true into the work she's doing, she can create poems that only Charlotte can write, about eyeballs and elevators and Dora the Explorer. And I'm trying to tell stories only I can tell -- like this story. I spent a lot of time thinking about the best way to tell this story, and I wondered if the best way was going to be a PowerPoint, a short film -- And where exactly was the beginning, the middle or the end? I wondered whether I'd get to the end of this talk and finally have figured it all out, or not.
a nie vždy mám možnosť vidieť, ako sa moji študenti dostali k tretiemu kroku, ale so Charlotte som mala veľké šťastie, že som videla, ako sa jej cesta takto rozvinula. Videla som, ako si uvedomila, že keď do svojej práce vkladá veci, o ktorých vie, že sú pravdivé, môže vytvoriť básne, ktoré dokáže napísať len Charlotte -- o buľvách a výťahoch a Dore prieskumníčke. A ja sa snažím rozprávať príbehy, ktoré viem hovoriť len ja -- ako tento príbeh. Dlho som premýšľala, ako najlepšie tento príbeh vyrozprávať a rozmýšľala som, či by bol lepší PowerPoint alebo krátky film -- a kde presne bol začiatok alebo stred alebo koniec? A rozmýšľala som, či keď sa dostanem na koniec tejto reči, budem to mať všetko vyriešené alebo nie.
And I always thought that my beginning was at the Bowery Poetry Club, but it's possible that it was much earlier. In preparing for TED, I discovered this diary page in an old journal. I think December 54th was probably supposed to be 24th. It's clear that when I was a child, I definitely walked through life like this. I think that we all did. I would like to help others rediscover that wonder -- to want to engage with it, to want to learn, to want to share what they've learned, what they've figured out to be true and what they're still figuring out.
A vždy som si myslela, že môj začiatok bol v Bowery Poetry Club, ale je možné, že to bolo omnoho skôr. Počas mojej prípravy na TED som vo svojom starom denníku objavila túto stránku. Myslím, že ten 54. december mal byť 24. Je očividné, že ako dieťa som životom prechádzala presne takto. Myslím, že my všetci. Chcela by som ostatným pomôcť znovuobjaviť ten údiv -- chcieť byť niečoho súčasťou, chcieť sa učiť, chcieť zdieľať to, čo sa naučili, čo zistili, že je pravda, a čo ešte len zisťujú.
So I'd like to close with this poem.
Takže by som rada skončila touto básňou.
When they bombed Hiroshima, the explosion formed a mini-supernova, so every living animal, human or plant that received direct contact with the rays from that sun was instantly turned to ash. And what was left of the city soon followed. The long-lasting damage of nuclear radiation caused an entire city and its population to turn into powder. When I was born, my mom says I looked around the whole hospital room with a stare that said, "This? I've done this before." She says I have old eyes. When my Grandpa Genji died, I was only five years old, but I took my mom by the hand and told her, "Don't worry, he'll come back as a baby." And yet, for someone who's apparently done this already, I still haven't figured anything out yet. My knees still buckle every time I get on a stage. My self-confidence can be measured out in teaspoons mixed into my poetry, and it still always tastes funny in my mouth. But in Hiroshima, some people were wiped clean away, leaving only a wristwatch or a diary page. So no matter that I have inhibitions to fill all my pockets, I keep trying, hoping that one day I'll write a poem I can be proud to let sit in a museum exhibit as the only proof I existed. My parents named me Sarah, which is a biblical name. In the original story, God told Sarah she could do something impossible, and -- she laughed, because the first Sarah, she didn't know what to do with impossible. And me? Well, neither do I, but I see the impossible every day. Impossible is trying to connect in this world, trying to hold onto others while things are blowing up around you, knowing that while you're speaking, they aren't just waiting for their turn to talk -- they hear you. They feel exactly what you feel at the same time that you feel it. It's what I strive for every time I open my mouth -- that impossible connection. There's this piece of wall in Hiroshima that was completely burnt black by the radiation. But on the front step, a person who was sitting there blocked the rays from hitting the stone. The only thing left now is a permanent shadow of positive light. After the A-bomb, specialists said it would take 75 years for the radiation-damaged soil of Hiroshima City to ever grow anything again. But that spring, there were new buds popping up from the earth. When I meet you, in that moment, I'm no longer a part of your future. I start quickly becoming part of your past. But in that instant, I get to share your present. And you, you get to share mine. And that is the greatest present of all. So if you tell me I can do the impossible -- I'll probably laugh at you. I don't know if I can change the world yet, because I don't know that much about it -- and I don't know that much about reincarnation either, but if you make me laugh hard enough, sometimes I forget what century I'm in. This isn't my first time here. This isn't my last time here. These aren't the last words I'll share. But just in case, I'm trying my hardest to get it right this time around.
Keď zhodili bombu na Hirošimu, explózia vytvorila mini-supernovu, takže každé žijúce zviera, človek alebo rastlina, ktoré sa dostalo do priameho kontaktu s lúčmi toho slnka, sa okamžite premenilo na popol. A to, čo zostalo z mesta, zakrátko nasledovalo. Dlhodobé poškodenie z nukleárnej radiácie spôsobilo, že celé mesto a jeho obyvatelia sa premenili na prach. Keď som sa narodila, podľa mamy som sa obzerala po celej miestnosti s pohľadom, ktorý hovoril: "Toto? To som už zažila." Hovorí, že mám oči starého človeka. Keď zomrel môj dedko Genji, mala som len 5 rokov, ale chytila som mamu za ruku a povedala jej: "Neboj, vráti sa späť ako bábätko." A aj tak, na niekoho, kto toto evidentne už zažil, som ešte stále na nič neprišla. Kolená sa mi stále podlamujú, keď vyjdem na pódium. Moje sebavedomie by sa dalo odmerať čajovými lyžičkami zamiešanými do mojej poézie a aj tak mi v ústach stále chutí zvláštne. Ale v Hirošime boli niektorí ľudia vymazaní z povrchu zemského, nechali po sebe len náramkové hodinky alebo denník. Takže nevadí, že sú veci, ktoré mi bránia v naplnení všetkých mojich vreciek, snažím sa ďalej, dúfam, že jedného dňa napíšem báseň, ktorú budem môcť hrdo nechať sedieť na výstave v múzeu ako jediný dôkaz toho, že som existovala. Moji rodičia ma pomenovali Sarah, čo je biblické meno. V pôvodnom príbehu Boh povedal Sarah, že dokáže niečo nemožné, a ona sa smiala, pretože prvá Sarah nevedela, čo urobiť s nemožným. A ja? Nuž, ani ja neviem, ale nemožné vidím každý deň. Nemožné je snažiť sa spojiť s týmto svetom, snažiť sa držať ostatných, keď veci okolo vás vybuchujú, vedieť, že zatiaľ čo hovoríte, nečakajú len na to, kedy prídu na rad oni -- počúvajú vás. Cítia presne to, čo cítite vy, v tú istú dobu, ako to cítite vy. O to sa snažím vždy, keď otvorím ústa -- o to nemožné spojenie. V Hirošime je taký kus steny, ktorá radiáciou kompletne zhorela do čierna. Ale osoba, ktorá sedela na prvom schode, zabránila tomu, aby lúče zasiahli kameň. Jediná vec, ktorá tam teraz zostala, je trvalý tieň pozitívneho svetla. Po atómovej bombe odborníci povedali, že bude trvať 75 rokov, kým na radiáciou poškodenej zemi v Hirošime znovu niečo vyrastie. Ale túto jar zo zeme vyrašili nové pupene. Keď ťa stretnem, v tom momente už viac nie som súčasťou tvojej budúcnosti. Rýchlo sa začnem stávať súčasťou tvojej minulosti. Ale v tom okamžiku zdieľam tvoju prítomnosť. A ty, ty zdieľaš moju. A to je najlepší dar na svete. Takže keď mi povieš, že dokážem nemožné, pravdepodobne sa ti vysmejem. Ešte neviem, či dokážem zmeniť svet, pretože o ňom ešte toho toľko neviem -- a veľa toho neviem ani o reinkarnácii, ale keď ma dostatočne rozosmeješ, niekedy zabudnem, v akom storočí sa nachádzam. Nie som tu po prvýkrát. Nie som tu poslednýkrát. Toto nie sú posledné slová, o ktoré sa delím. Ale len pre istotu sa snažím zo všetkých síl urobiť to tentokrát správne.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)
Thank you.
(Applause)
Ďakujem.
Thank you.
(Potlesk)
(Applause)
Ďakujem.
Thank you.
(Potlesk)
(Applause)