What I thought I would do is I would start with a simple request. I'd like all of you to pause for a moment, you wretched weaklings, and take stock of your miserable existence. (Laughter)
Vravel som si, že začnem jednoduchou prosbou. A to aby ste sa všetci na chvíľu odmlčali, vy úbohé padavky, a popremýšľali nad vašou biednou existenciou. (Smiech)
Now that was the advice that St. Benedict gave his rather startled followers in the fifth century. It was the advice that I decided to follow myself when I turned 40. Up until that moment, I had been that classic corporate warrior -- I was eating too much, I was drinking too much, I was working too hard and I was neglecting the family. And I decided that I would try and turn my life around. In particular, I decided I would try to address the thorny issue of work-life balance. So I stepped back from the workforce, and I spent a year at home with my wife and four young children. But all I learned about work-life balance from that year was that I found it quite easy to balance work and life when I didn't have any work. (Laughter) Not a very useful skill, especially when the money runs out.
Nuž, to bola rada, ktorú dal Sv. Benedikt svojim pomerne vyľakaným nasledovníkom v piatom storočí. Bola to rada, ktorú som sa rozhodol nasledovať, keď mi bolo 40. Až do toho momentu som bol klasický firemný bojovník -- jedol som príliš veľa, pil som príliš veľa, pracoval som príliš tvrdo, a zanedbával som rodinu. Rozhodol som sa preto, že sa pokúsim zmeniť svoj život. Konkrétne som sa rozhodol, že sa pokúsim vyriešiť problém tak zložitý, akým je rovnováha medzi pracovným a osobným životom Odišiel som z práce, a strávil rok doma, s mojou ženou a štyrmi malými deťmi. Ale to, čo som sa naučil o rovnováhe medzi prácou a životom počas toho roka, bolo, že je pomerne ľahké vybalansovať osobný a pracovný život, keď nemáte žiadnu prácu. (Smiech) Nie príliš užitočná schopnosť, hlavne keď dochádzajú peniaze.
So I went back to work, and I've spent these seven years since struggling with, studying and writing about work-life balance. And I have four observations I'd like to share with you today. The first is: if society's to make any progress on this issue, we need an honest debate. But the trouble is so many people talk so much rubbish about work-life balance. All the discussions about flexi-time or dress-down Fridays or paternity leave only serve to mask the core issue, which is that certain job and career choices are fundamentally incompatible with being meaningfully engaged on a day-to-day basis with a young family. Now the first step in solving any problem is acknowledging the reality of the situation you're in. And the reality of the society that we're in is there are thousands and thousands of people out there leading lives of quiet, screaming desperation, where they work long, hard hours at jobs they hate to enable them to buy things they don't need to impress people they don't like. (Laughter) (Applause) It's my contention that going to work on Friday in jeans and [a] T-shirt isn't really getting to the nub of the issue.
Tak som sa vrátil do práce a od tej doby posledných sedem rokov trávim zápasením, študovaním a písaním o rovnováhe života a práce. A mám štyri postrehy, o ktoré by som sa dnes rád podelil. Prvým je, že ak má spoločnosť v tomto dosiahnuť nejaký pokrok, potrebujeme úprimnú diskusiu. Ale problémom je, že veľa ľudí rozpráva príliš veľa hlúpostí o rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. Všetky tie debaty o flexibilnom pracovnom čase, neformálnych piatkoch, alebo otcovskej materskej dovolenke, slúžia na zamaskovanie hlavného problému, ktorým je, že niektoré zamestnania a kariérne voľby sú zásadne nekompatibilné s možnosťou byť zmysluplne zapojený, na dennej báze, do života mladej rodiny. Prvým krokom k riešeniu akéhokoľvek problému je uvedomenie si skutočnej situácie v ktorej sa nachádzate. A realita spoločnosti v ktorej sa nachádzame, je taká, že tu máme tisíce a tisíce ľudí žijúcich životy v tichej zúfalosti, pracujúc dlhé, úmorne hodiny v prácach, ktoré nenávidia, aby si mohli kúpiť veci, ktoré nepotrebujú, a aby zapôsobili na ľudí, ktorých nemajú radi. (Smiech) (Potlesk) Som presvedčený, že možnosť chodiť v piatok do práce v džínoch a krátkych rukávoch nerieši skutočný problém.
(Laughter)
(Smiech)
The second observation I'd like to make is we need to face the truth that governments and corporations aren't going to solve this issue for us. We should stop looking outside. It's up to us as individuals to take control and responsibility for the type of lives that we want to lead. If you don't design your life, someone else will design it for you, and you may just not like their idea of balance. It's particularly important -- this isn't on the World Wide Web, is it? I'm about to get fired -- it's particularly important that you never put the quality of your life in the hands of a commercial corporation. Now I'm not talking here just about the bad companies -- the "abattoirs of the human soul," as I call them. (Laughter) I'm talking about all companies. Because commercial companies are inherently designed to get as much out of you [as] they can get away with. It's in their nature; it's in their DNA; it's what they do -- even the good, well-intentioned companies. On the one hand, putting childcare facilities in the workplace is wonderful and enlightened. On the other hand, it's a nightmare -- it just means you spend more time at the bloody office. We have to be responsible for setting and enforcing the boundaries that we want in our life.
Druhý postreh, o ktorý sa chcem podeliť, je, že sa musíme postaviť pravde, že vlády a korporácie za nás tieto problémy nevyriešia . Mali by sme prestať hľadať mimo nás; je to na nás, aby sme prebrali kontrolu a zodpovednosť nad životmi, ktoré chceme viesť. Ak si sami nenaplánujete svoj život, tak to niekto iný spraví za vás, a vám sa zrovna nemusí páčiť ich predstava o rovnováhe. Je veľmi dôležité -- toto nie je na webe, že? prídem asi o prácu -- je veľmi dôležité, aby ste nikdy nedali kvalitu svojho života do rúk komerčnej korporácii. Nehovorím tu len o tých zlých spoločnostiach -- bitúnky ľudských duší, ako ich volám. (Smiech) Hovorím o všetkých spoločnostiach, pretože komerčné spoločnosti sú v podstate navrhnuté k tomu, aby z vás dostali toľko, koľko je len legálne možné. Je to v ich podstate, je to ich DNA, je to to, čo robia -- a to aj tie dobré spoločnosti s dobrým úmyslom. Na jednej strane je možnosť umiestniť dieťa do firemnej škôlky nádherné a osvietené. Na druhej strane, je to nočná mora. Znamená to len, že strávite viac času v tej prekliatej kancelárii. Musíme byť zodpovední za stanovovanie a dodržiavanie hraníc, ktoré chceme vo svojom živote.
The third observation is we have to be careful with the time frame that we choose upon which to judge our balance. Before I went back to work after my year at home, I sat down and I wrote out a detailed, step-by-step description of the ideal balanced day that I aspired to. And it went like this: wake up well rested after a good night's sleep. Have sex. Walk the dog. Have breakfast with my wife and children. Have sex again. (Laughter) Drive the kids to school on the way to the office. Do three hours' work. Play a sport with a friend at lunchtime. Do another three hours' work. Meet some mates in the pub for an early evening drink. Drive home for dinner with my wife and kids. Meditate for half an hour. Have sex. Walk the dog. Have sex again. Go to bed. (Applause) How often do you think I have that day? (Laughter) We need to be realistic. You can't do it all in one day. We need to elongate the time frame upon which we judge the balance in our life, but we need to elongate it without falling into the trap of the "I'll have a life when I retire, when my kids have left home, when my wife has divorced me, my health is failing, I've got no mates or interests left." (Laughter) A day is too short; "after I retire" is too long. There's got to be a middle way.
Tretím pozorovaním je, že musíme byť opatrní s časovým obdobím ktoré si vyberáme na posúdenie našej rovnováhy. ešte predtým než som sa po roku doma vrátil do práce, tak som si sadol a vypracoval, krok za krokom, detailný opis ideálne vyváženého dňa, o ktorý usilujem. Vyzeral nejak takto: Zobudiť sa dobre odpočinutý po dobrom nočnom spánku. Mať sex. Vyvenčiť psa. Mať raňajky so ženou a deťmi. Mať znova sex. (Smiech) Odviezť deti do školy po ceste do práce. Tri hodiny pracovať. Zašportovať si s priateľmi počas obeda. Pracovať ďalšie tri hodiny. Stretnúť sa s kamošmi v krčme na skorý večerný drink. Odísť domov na večeru so ženou a deťmi. Pol hodinu meditovať. Mať sex. Vyvenčiť psa. Mať znova sex. Ísť si ľahnúť. (Potlesk) Ako často myslíte, že mám taký deň? (Smiech) Musíme byť realistickí. Nemôžete to spraviť všetko za jeden deň. Musíme predĺžiť časový rámec v ktorom hodnotíme rovnováhu v našom živote, ale musíme ho predĺžiť bez padnutia do pasce, akou je: "Budem si užívať na dôchodku, až deti odídu z domu, keď ma moja žena opustí, až moje zdravie upadne, nezostali mi žiadni priatelia a ani záľuby." (Smiech) Deň je príliš krátky, do dôchodku zase príliš ďaleko. Musí existovať stredná cesta.
A fourth observation: We need to approach balance in a balanced way. A friend came to see me last year -- and she doesn't mind me telling this story -- a friend came to see me last year and said, "Nigel, I've read your book. And I realize that my life is completely out of balance. It's totally dominated by work. I work 10 hours a day; I commute two hours a day. All of my relationships have failed. There's nothing in my life apart from my work. So I've decided to get a grip and sort it out. So I joined a gym." (Laughter) Now I don't mean to mock, but being a fit 10-hour-a-day office rat isn't more balanced; it's more fit. (Laughter) Lovely though physical exercise may be, there are other parts to life -- there's the intellectual side; there's the emotional side; there's the spiritual side. And to be balanced, I believe we have to attend to all of those areas -- not just do 50 stomach crunches.
Štvrté pozorovanie: Musíme k rovnováhe pristupovať rovnovážne. Minulý rok ma navštívila priateľka -- a nevadí jej, že rozprávam tento príbeh -- minulý rok ma navštívila a povedala: "Nigel, čítala som tvoju knihu. A uvedomujem si, že môj život je úplne mimo rovnováhy. Je totálne dominovaný prácou. Pracujem 10 hodín denne, cestujem dve hodiny denne. Všetky moje vzťahy zlyhali. V mojom živote nie je nič, okrem mojej práce. Tak som sa rozhodla s tým niečo spraviť a vyriešiť to. Zapísala som sa v telocvični." (Smiech) Nechcem to znevažovať, ale byť fit 10-hodinový pracant nie je viac vyvážené, je to viac fit. (Smiech) Aj keď fyzické cvičenie je milé, sú aj iné súčasti života. Existuje intelektuálna stránka, je emocionálna stránka, a spirituálna stránka. Na to aby sme boli vyrovnaní, verím, že sa musíme venovať všetkým týmto oblastiam -- nie len spraviť 50 brušákov.
Now that can be daunting. Because people say, "Bloody hell mate, I haven't got time to get fit. You want me to go to church and call my mother." And I understand. I truly understand how that can be daunting. But an incident that happened a couple of years ago gave me a new perspective. My wife, who is somewhere in the audience today, called me up at the office and said, "Nigel, you need to pick our youngest son" -- Harry -- "up from school." Because she had to be somewhere else with the other three children for that evening. So I left work an hour early that afternoon and picked Harry up at the school gates. We walked down to the local park, messed around on the swings, played some silly games. I then walked him up the hill to the local cafe, and we shared a pizza for two, then walked down the hill to our home, and I gave him his bath and put him in his Batman pajamas. I then read him a chapter of Roald Dahl's "James and the Giant Peach." I then put him to bed, tucked him in, gave him a kiss on his forehead and said, "Goodnight, mate," and walked out of his bedroom. As I was walking out of his bedroom, he said, "Dad?" I went, "Yes, mate?" He went, "Dad, this has been the best day of my life, ever." I hadn't done anything, hadn't taken him to Disney World or bought him a Playstation.
To môže byť odstrašujúce. Lebo ľudia hovoria: "Do kelu kamoš, nemám čas sa dostať do formy; a ty chceš aby som chodil do kostola a volal matke." Ja tomu rozumiem. Úplne rozumiem ako to môže byť odstrašujúce. Ale udalosť, ktorá sa mi stala pred pár rokmi mi dala novú perspektívu. Moja žena, ktorá je tu dnes niekde v hľadisku, mi zavolala do práce a vravela: "Nigel, musíš vyzdvihnúť nášho najmladšieho syna," Harryho, "zo školy." Lebo ona musela byť niekde inde s ostatnými troma deťmi v ten večer. Tak som to popoludnie odišiel z práce o hodinu skôr a vyzdvihol Harryho pri bráne školy. Šli sme do miestneho parku, blbli okolo hojdačiek, hrali tie prosté hry. Potom sme zašli hore na kopec do miestnej kaviarne, dali si pizzu na olovrant a potom dole kopcom domov, okúpal som ho a obliekol mu jeho batmanovské pyžamo. Prečítal som mu potom kapitolu z Roald Dahlovho "Jakub a obrovská broskyňa". Uložil som ho do postele, prikryl, dal pusu na čelo a zaprial "dobrú noc, kamoš," a vychádzal som z jeho spálne. Ako som odchádzal zo spálne, povedal: "Oci?" vravím "Áno, kamoš?" On: "Tati, toto bol úplne najlepší deň v mojom živote." Nič som nespravil, nezobral som ho do Disney World-u, ani nekúpil Playstation.
Now my point is the small things matter. Being more balanced doesn't mean dramatic upheaval in your life. With the smallest investment in the right places, you can radically transform the quality of your relationships and the quality of your life. Moreover, I think, it can transform society. Because if enough people do it, we can change society's definition of success away from the moronically simplistic notion that the person with the most money when he dies wins, to a more thoughtful and balanced definition of what a life well lived looks like. And that, I think, is an idea worth spreading.
Moja pointa je, že záleží na maličkostiach. Byť vyrovnanejší neznamená dramatické zmeny vo vašom živote. Aj s najmenšími vkladmi na správne miesta, môžete radikálne zmeniť kvalitu vašich vzťahov a kvalitu vášho života. Navyše si myslím, že to môže zmeniť spoločnosť. Lebo ak to spraví dostatok ľudí, môžeme zmeniť spoločenskú definíciu úspechu od morónsky jednoduchého pojatia, že kto umrie s najviac peniazmi vyhráva, na viac zmysluplnú a rovnovážnu definíciu ako vyzerá dobre žitý život. A to je, myslím, idea hodná šírenia.
(Applause)
(Potlesk)