Martin Luther King did not say, "I have a nightmare," when he inspired the civil rights movements. He said, "I have a dream." And I have a dream. I have a dream that we can stop thinking that the future will be a nightmare, and this is going to be a challenge, because, if you think of every major blockbusting film of recent times, nearly all of its visions for humanity are apocalyptic. I think this film is one of the hardest watches of modern times, "The Road." It's a beautiful piece of filmmaking, but everything is desolate, everything is dead. And just a father and son trying to survive, walking along the road. And I think the environmental movement of which I am a part of has been complicit in creating this vision of the future.
Martin Luther King nepovedal “ Mal som nočnú moru," v dobe kedy podnietil vznik hnutí za občianske práva. Povedal: ”Mal som sen”. A aj ja som mal sen. Snívalo sa mi, že môžeme prestať myslieť o budúcnosti ako o nočnej more. A to bude problém, pretože, ak si vezmete každý jeden úspešný film súčasnosti, tak takmer všetky ich vízie o budúcnosti ľudstva sú apokalyptické. Myslím, že film “Cesta“ je jeden z tých, na ktoré sa ťažko pozerá. Je to nádherné filmové dielo, ale všetko v tom filme je pusté a mŕtve. Iba otec so synom sa snažia prežiť, kráčajúc popri ceste. A myslím si, že environmentalistické hnutia, ktorých som i ja členom, majú nemalí podiel na šírení takejto vízie budúcnosti.
For too long, we have peddled a nightmarish vision of what's going to happen. We have focused on the worst-case scenario. We have focused on the problems. And we have not thought enough about the solutions. We've used fear, if you like, to grab people's attention. And any psychologist will tell you that fear in the organism is linked to flight mechanism. It's part of the fight and flight mechanism, that when an animal is frightened -- think of a deer. A deer freezes very, very still, poised to run away. And I think that's what we're doing when we're asking people to engage with our agenda around environmental degradation and climate change. People are freezing and running away because we're using fear. And I think the environmental movement has to grow up and start to think about what progress is.
Úž príliš dlho šírime desivé vízie o tom, čo sa stane. Zameriavame sa pri tom na tie najhoršie modelové prípady. Zameriavame sa na problémy, ale doposiaľ sme príliš nepremýšľali o ich riešení. Používame pri tom strach, či sa vám to páči, alebo nie, aby sme pritiahli pozornosť ľudí. A ktorýkoľvek psychológ vám povie, že strach v organizme je spojený s mechanizmom úteku. Je súčasťou „bojuj alebo uteč“ mechanizmu, ktorý sa u zvierat aktivuje, keď sú vystrašené – predstavte si jeleňa. Jeleň ostane stáť bez mrknutia oka, a je pripravený k úteku. A myslím si, že to samé sa deje i u ľudí, keď od nich chceme aby sa pripojili k nášmu programu proti environmentálnej degradácií a zmene klímy. Ľudia náhle stuhnú a utekajú od nás, pretože používame strach. Myslím si, že environmentálne hnutia musia dospieť a začať zmýšľať pokrokovo.
What would it be like to be improving the human lot? And one of the problems that we face, I think, is that the only people that have cornered the market in terms of progress is a financial definition of what progress is, an economic definition of what progress is -- that somehow, if we get the right numbers to go up, we're going to be better off, whether that's on the stock market, whether that's with GDP and economic growth, that somehow life is going to get better. This is somehow appealing to human greed instead of fear -- that more is better. Come on. In the Western world, we have enough. Maybe some parts of the world don't, but we have enough. And we've know for a long time that this is not a good measure of the welfare of nations. In fact, the architect of our national accounting system, Simon Kuznets, in the 1930s, said that, "A nation's welfare can scarcely be inferred from their national income." But we've created a national accounting system which is firmly based on production and producing stuff. And indeed, this is probably historical, and it had its time. In the second World War, we needed to produce a lot of stuff. And indeed, we were so successful at producing certain types of stuff that we destroyed a lot of Europe, and we had to rebuild it afterwards. And so our national accounting system became fixated on what we can produce.
Aké by to bolo zlepšovať ľudský údel? A jedným z problémov pred ktorým stojíme, je podľa mňa to, že väčšina ľudí za pojmom pokrok vidí jeho finančnú definíciu, poznajú iba ekonomické vysvetlenie toho, čo pokrok je - že ak sa nám podarí určité veličiny zvýšiť, budeme na tom lepšie, či už tomu je u akciového trhu, alebo s HDP a ekonomickým rastom, že život sa zvýšením týchto ukazateľov proste nejako zlepší. Takto apelujeme na ľudskú chamtivosť namiesto strachu - že viac je lepšie. No tak! Na západe mame predsa dostatok všetkého. Možno, že niektoré časti sveta nemajú, ale my máme dosť. A vieme už dosť dlho, že to nie je dobrý spôsob akým hodnotiť blahobyt národov. V skutočnosti, sám architekt nášho systému národného účtovníctva, Simon Kutznets, v roku 1930 povedal, že „bohatstvo národa môže byť len sotva vyvodzované z národného príjmu.“ Vytvorili sme ale národný systém účtovníctva, ktorý je pevne založený na produkcii a výrobe veci. Je do istej miery historický dané, a malo to svoje opodstatnenie. Počas druhej svetovej vojny sme totiž potrebovali vytvoriť veľa vecí. A rozhodne sme boli, tak úspešný vo výrobe určitých typov vecí, že sme nimi zničili veľkú časť Európy, a museli ju znovu prestavať. A tak sa náš národný systém účtovníctva stal zameraný na to, čo môžeme vyprodukovať.
But as early as 1968, this visionary man, Robert Kennedy, at the start of his ill-fated presidential campaign, gave the most eloquent deconstruction of gross national product that ever has been. And he finished his talk with the phrase, that, "The gross national product measures everything except that which makes life worthwhile." How crazy is that? That our measure of progress, our dominant measure of progress in society, is measuring everything except that which makes life worthwhile? I believe, if Kennedy was alive today, he would be asking statisticians such as myself to go out and find out what makes life worthwhile. He'd be asking us to redesign our national accounting system to be based upon such important things as social justice, sustainability and people's well-being.
Už v roku 1968, vizionár Robert Kennedy, na začiatku jeho nešťastnej prezidentskej kampane, podal najvýrečnejší kriticky rozbor hrubého národného produktu, aký kto kedy predniesol. Svoj prejav vtedy ukončil frázou, že ,,hrubý národný produkt meria všetko okrem toho, čo robí život hodnotným.“ Aké bláznivé to je, že naša meranie pokroku, naše prevládajúce meranie pokroku v spoločnosti, meria všetko okrem toho, čo robí život hodnotným? Verím, že keby bol dnes Kennedy nažive, bol by žiadal od štatistikov, tak ako i ja, aby vyšli von a zistili, čo robí život hodnotným. Žiadal by od nás, aby sme zmenili náš národný systém účtovníctva tak, aby bol založený na dôležitých veciach, ako na spravodlivosti, udržateľnosti a blahobyte ľudí.
And actually, social scientists have already gone out and asked these questions around the world. This is from a global survey. It's asking people, what do they want. And unsurprisingly, people all around the world say that what they want is happiness, for themselves, for their families, their children, their communities. Okay, they think money is slightly important. It's there, but it's not nearly as important as happiness, and it's not nearly as important as love. We all need to love and be loved in life. It's not nearly as important as health. We want to be healthy and live a full life. These seem to be natural human aspirations. Why are statisticians not measuring these? Why are we not thinking of the progress of nations in these terms, instead of just how much stuff we have? And really, this is what I've done with my adult life -- is think about how do we measure happiness, how do we measure well-being, how can we do that within environmental limits.
A naozaj, sociálni vedci už vyšli von a pýtali sa tieto otázky po celom svete. Toto je z globálneho prieskumu. Pýtajú sa tam ľudí, čo chcú. A podľa očakávaní, ľudia po celom svete vravia, že chcú šťastie, pre seba, pre ich rodiny, pre ich deti, pre ich komunity. Okej, stále si myslia, že peniaze sú trochu dôležité, ale nie sú ani zďaleka tak dôležité ako šťastie, a ani zďaleka tak dôležité ako láska. Všetci potrebujem milovať a byt v živote milovaný. Dokonca nie sú ani zďaleka tak dôležité ako zdravie. Všetci chceme byt zdraví a žiť plnohodnotný život. To všetko sú prirodzené ľudské túžby. Prečo štatistici nemerajú toto? Prečo neuvažujeme o pokroku krajín v týchto termínoch, namiesto uvažovaným nad tým koľko veci mame. A to je to čomu som zasvätil svoj život – premýšľaním ako meriame šťastie, ako meriame našu prosperitu, ako môžeme k tomu všetkému dospieť v rámci ekologických obmedzený.
And we created, at the organization that I work for, the New Economics Foundation, something we call the Happy Planet Index, because we think people should be happy and the planet should be happy. Why don't we create a measure of progress that shows that? And what we do, is we say that the ultimate outcome of a nation is how successful is it at creating happy and healthy lives for its citizens. That should be the goal of every nation on the planet. But we have to remember that there's a fundamental input to that, and that is how many of the planet's resources we use. We all have one planet. We all have to share it. It is the ultimate scarce resource, the one planet that we share. And economics is very interested in scarcity. When it has a scarce resource that it wants to turn into a desirable outcome, it thinks in terms of efficiency. It thinks in terms of how much bang do we get for our buck. And this is a measure of how much well-being we get for our planetary resource use. It is an efficiency measure. And probably the easiest way to show you that, is to show you this graph.
Podarilo sa nám vytvoriť v New Economics Foundation, v organizácii pre ktorú pracujem, niečo čo nazývame Index Šťastnej Planéty, pretože si myslíme, že ľudia by mali byť šťastný a i planéta by mala byt šťastná. Prečo teda nevytvoriť meradlo úspechu ktoré ukazuje pravé toto? Vravíme, že konečný výsledok národa by mal byt ten ako sa danej krajine darí vytvoriť šťastný a zdravý životov pre svojich občanov. To by malo byť cieľom každého národa na zemi. Ale musíme mať na pamäti, čo je v celku dôležité, koľko zdrojov sa pri tom všetkom využije. Mame iba jednu planétu a musíme ju zdieľať. Je tým najzákladnejším vzácnym zdrojom, ktorý zdieľame všetci navzájom. A práve ekonómia sa zaoberá vzácnosťou. Keď má vzácny zdroj, ktoré chce premeniť v žiaduci výstup, tak uvažuje v termínoch efektívnosti. Uvažuje asi štýlom, koľko toho dostaneme za každú našu korunu. A to je meradlo toho, koľko osobného blahobytu sa nám dostane využitým zdrojov planéty. Je to meradlo efektívnosti. Najjednoduchšie bude vám to ukázať na tomto grafe.
Running horizontally along the graph, is "ecological footprint," which is a measure of how much resources we use and how much pressure we put on the planet. More is bad. Running vertically upwards, is a measure called "happy life years." It's about the well-being of nations. It's like a happiness adjusted life-expectancy. It's like quality and quantity of life in nations. And the yellow dot there you see, is the global average. Now, there's a huge array of nations around that global average. To the top right of the graph, are countries which are doing reasonably well and producing well-being, but they're using a lot of planet to get there. They are the U.S.A., other Western countries going across in those triangles and a few Gulf states in there actually. Conversely, at the bottom left of the graph, are countries that are not producing much well-being -- typically, sub-Saharan Africa. In Hobbesian terms, life is short and brutish there. The average life expectancy in many of these countries is only 40 years. Malaria, HIV/AIDS are killing a lot of people in these regions of the world.
Vodorovne pozdĺž grafu je “ekologická stopa“, ktorá udáva koľko zdrojov sme použili a ako sme tým zaťažili planétu. Viac je horšie. Vertikálne smerom hore sú udane “ šťastné roky života“. Respektívne blahobyt národov. Niečo ako šťastie upravené o očakávané dožitie. Ako kvalita a kvantita života národov. A ta žltá bodka, ktorú vidíte, ukazuje na globálny priemer. Okolo tohto priemeru je husté zoskupenie národov. Smerom k pravému vrcholu sú krajiny, ktoré si vedu rozumne dobre a produkujú osobný blahobyt, ale zaťažujú pri tom našu planétu. Patrí sem USA, pričom i ďalšie západné štáty prechádzajú skrz tieto trojuholníky a i niekoľko Golfských štátov. Naopak, na ľavom spodku grafu sú krajiny, ktoré neprodukujú veľa osobného blahobytu – ako napr. Subsaharska Afrika. Hobbesovský povedané, život je tam krátky a krutý. Priemerný vek dožitia v týchto krajinách je okolo 40 rokov. Malária, či HIV/AIDS zabíjajú veľa ľudí v týchto kútoch sveta.
But now for the good news! There are some countries up there, yellow triangles, that are doing better than global average, that are heading up towards the top left of the graph. This is an aspirational graph. We want to be top left, where good lives don't cost the earth. They're Latin American. The country on its own up at the top is a place I haven't been to. Maybe some of you have. Costa Rica. Costa Rica -- average life expectancy is 78-and-a-half years. That is longer than in the USA. They are, according to the latest Gallup world poll, the happiest nation on the planet -- than anybody; more than Switzerland and Denmark. They are the happiest place. They are doing that on a quarter of the resources that are used typically in [the] Western world -- a quarter of the resources.
Teraz ale dobre správy! Tam hore sú niektoré krajiny, žlté trojuholníky, ktoré si vedu lepšie než je globálny priemer, a ktoré smerujú k ľavému vrcholu grafu. Toto je aspiračný graf. Všetci chceme byt vľavo hore, kde náš osobný blahobyt nestojí našu planétu nič. Nachádzajú sa tam krajiny Latinskej Ameriky. Jednou z nich, celkom na vrchole, je miesto kde som ešte nebol. Možno niektorý z vás áno. Kostarika. Na Kostarike je priemerný vek dožitia 78,5 rokov. To je dlhšie než v USA. Podľa najnovšieho prieskumu sú najšťastnejším národom na planéte – šťastnejším než hociktorý iný, viac než Švajčiari, či Dáni. Je to najšťastnejšie miesto pod slnkom. A docieľujú toho využitím iba štvrtiny tých zdrojov, ktoré obvykle využije západný svet – iba pomocou štvrtiny.
What's going on there? What's happening in Costa Rica? We can look at some of the data. 99 percent of their electricity comes from renewable resources. Their government is one of the first to commit to be carbon neutral by 2021. They abolished the army in 1949 -- 1949. And they invested in social programs -- health and education. They have one of the highest literacy rates in Latin America and in the world. And they have that Latin vibe, don't they. They have the social connectedness. (Laughter) The challenge is, that possibly -- and the thing we might have to think about -- is that the future might not be North American, might not be Western European. It might be Latin American. And the challenge, really, is to pull the global average up here. That's what we need to do. And if we're going to do that, we need to pull countries from the bottom, and we need to pull countries from the right of the graph. And then we're starting to create a happy planet. That's one way of looking at it.
Čo sa tam deje? Čo sa deje v Costa Rice? Pozrime sa na nejaké dáta. 99% ich elektrickej energie pochádza z obnoviteľných zdrojov. Ich vláda je jedna z prvých, ktorá sa zaviazala byť nezávislá na uhlíku do roku 2021. V roku 1949 zrušili armádu - v roku 1949! A investovali do sociálnych programov – do zdravotníctva a školstva. Majú nielen jednu z najvyšších úrovni gramotnosti v Latinskej Amerike ale i vo svete. A majú ten svoj španielsky šarm, či nie? Sú aj viac spoločenský než iný. (Smiech) Problémom je, že možno – a je to vec, o ktorej by sme mali možno popremýšľať – a to, že budúcnosť nemusí patriť Severnej Amerike, ani Západnej Európe, ale môže patriť Latinskej Amerike. A skutočnou výzvou je posunúť globálny priemer tu hore. To je to o čo sa musíme snažiť. A ak to chceme spraviť, tak budeme musieť dostať krajiny zo spodku, a presunuť ich i z pravej časti grafu. A až tým začneme vytvárať šťastnú planétu. To je jeden spôsob ako sa na to pozerať.
Another way of looking at it is looking at time trends. We don't have good data going back for every country in the world, but for some of the richest countries, the OECD group, we do. And this is the trend in well-being over that time, a small increase, but this is the trend in ecological footprint. And so in strict happy-planet methodology, we've become less efficient at turning our ultimate scarce resource into the outcome we want to. And the point really is, is that I think, probably everybody in this room would like society to get to 2050 without an apocalyptic something happening. It's actually not very long away. It's half a human lifetime away. A child entering school today will be my age in 2050. This is not the very distant future. This is what the U.K. government target on carbon and greenhouse emissions looks like. And I put it to you, that is not business as usual. That is changing our business. That is changing the way we create our organizations, we do our government policy and we live our lives. And the point is, we need to carry on increasing well-being. No one can go to the polls and say that quality of life is going to reduce. None of us, I think, want human progress to stop. I think we want it to carry on. I think we want the lot of humanity to keep on increasing. And I think this is where climate change skeptics and deniers come in. I think this is what they want. They want quality of life to keep increasing. They want to hold on to what they've got. And if we're going to engage them, I think that's what we've got to do. And that means we have to really increase efficiency even more.
Ďalší spôsob ako sa na to pozrieť je skrz časový trend. Nemáme síce historické dáta pre všetky krajiny na svete, ale pre niektoré z najbohatších krajín OECD ich máme. Dívate sa na vývoj duševnej pohody v čase, malé zvýšenie, no a toto je to trend našej ekologickej stopy, ktorú zanechávame. A tak podľa metodológie šťastnej planéty sme sa stali menej efektívny v premene našich základných vzácnych zdrojov na výstupy ktorý požadujeme. A pointa je, aspoň ja si to myslím, a dúfam že i každý v tejto miestnosti, dožiť sa roku 2050 bez toho aby sa nám prihodilo niečo apokalyptické. A nie je to ani tak ďaleko. Je to za polku ľudského života. Dieťa pravé začínajúce školu, bude v roku 2050 v mojom veku. Nehovoríme teda o vzdialenej budúcnosti. Tu sa dívate na cieľ Britskej vlády ohľadom ďalšieho vývoja uhlíkových a skleníkových emisií. A vravím vám, že to nie je obvyklá zaležitosť. Mení to celu vec. Mení to spôsob akým vytvárame organizácie, akým robíme vládnu politiku a akým žijeme naše životy. Dôležite je, aby sme pokračovali vo zvyšovaní nášho osobného blaha. Nikto nemôže isť do volieb a prehlásiť, že sa kvalita života bude znižovať. Nikto z nás, si myslím, nechce aby ľudský pokrok prestal. Myslím si, že chceme aby napredoval. Myslím, že chceme aby ľudstvo napredovalo. A tu na scénu prichádzajú skeptici a popieratelia klimatických zmien. A myslím, že to je to čo chcú. Chcú aby sa kvalita života zvyšovala. Nechcú upustiť od toho, čo už majú. A ak ich zapojíme... myslím že to musíme urobiť. A to znamená, že budeme musieť zvýšiť efektívnosť ešte viac.
Now that's all very easy to draw graphs and things like that, but the point is we need to turn those curves. And this is where I think we can take a leaf out of systems theory, systems engineers, where they create feedback loops, put the right information at the right point of time. Human beings are very motivated by the "now." You put a smart meter in your home, and you see how much electricity you're using right now, how much it's costing you, your kids go around and turn the lights off pretty quickly. What would that look like for society? Why is it, on the radio news every evening, I hear the FTSE 100, the Dow Jones, the dollar pound ratio -- I don't even know which way the dollar pound ratio should go to be good news. And why do I hear that? Why don't I hear how much energy Britain used yesterday, or American used yesterday? Did we meet our three percent annual target on reducing carbon emissions? That's how you create a collective goal. You put it out there into the media and start thinking about it. And we need positive feedback loops for increasing well-being At a government level, they might create national accounts of well-being. At a business level, you might look at the well-being of your employees, which we know is really linked to creativity, which is linked to innovation, and we're going to need a lot of innovation to deal with those environmental issues. At a personal level, we need these nudges too. Maybe we don't quite need the data, but we need reminders. In the U.K., we have a strong public health message on five fruit and vegetables a day and how much exercise we should do -- never my best thing. What are these for happiness? What are the five things that you should do every day to be happier?
Ako vidíme, nie je vôbec ťažké nakresliť grafy a veci ako tieto, ale to čo je potrebné, je pozmeniť tieto krivky. A to je ten správny okamih, kedy si myslím, že si môžeme vziať niečo z teórie systémov, a niečo od systémových inžinierov, tým ako nám dajú svoj spätný ohlas, a tie správne informácie v správny okamih. Ľudia sú veľmi motivovaný pojmom “ teraz“. Keď si dáte do domu „chytré“ meradlo, kde vidíte koľko elektriny práve teraz spotrebúvate, kolo vás to stoji, tak vaše deti pobehujúc okolo veľmi rýchlo samé zhasnú svetla. A aké by to bolo aplikujúc to na celu spoločnosť? Prečo každý večer počujeme v spravách v rádiu o Indexe FTSE 100, Dow Jones indexe, kurze doláru k libre - ja ani len netuším, akým smerom by sa mal pohybovať kurz doláru k libre aby to bola pre mňa dobra sprava. Prečo to teda tak často počujeme? Prečo namiesto toho nepočujem koľko energie včera spotrebovala Británia, alebo Amerika? Podarilo sa nám splniť náš trojpercentný ročný cieľ redukcie uhlíkových emisii? To je spôsob akým vytvoriť kolektívny cieľ. Dáte to do médií a tie vás prinútia sa nad tým zamyslieť. A my predsa potrebujeme pozitívny spätný ohlas, aby sme zvyšovali blaho nás všetkých. Na vládnej úrovni môžeme vytvoriť národné účtovníctvo duševnej pohody. Na úrovni firiem sa môžeme zamerať na duševnú pohodu našich zamestnancov, ktorá ako vieme je spojená s kreativitou, ktorá zase vedie k inováciám, a tých budeme potrebovať dosť, aby sme sa vedeli vysporiadať s danými enviromentalnými problémami. Na osobnej úrovni budeme taktiež potrebovať poštuchnúť. Ani nie tak, že nám niekto ukáže dáta, ale skôr tým, že nám niekto bude to všetko pripomínať. V Británii nám napr. pripomínajú, že by sme mali jesť denne päť druhov ovocia a koľko by sme mali cvičiť – čo je moja slabá stránka. A s cieľom aby sme boli šťastnejší? Akých päť veci by sme mali denne robiť, aby sme boli šťastnejší?
We did a project for the Government Office of Science a couple of years ago, a big program called the Foresight program -- lots and lots of people -- involved lots of experts -- everything evidence based -- a huge tome. But a piece of work we did was on: what five positive actions can you do to improve well-being in your life? And the point of these is they are, not quite, the secrets of happiness, but they are things that I think happiness will flow out the side from.
Pred par rokmi sme spravili, na úrade vlády pre vedu, veľký projekt nazvaný Obozretný program, ktorý zamestnal veľa ľudí, a veľa expertov, a bol založený výhradne na dôkazoch - poriadne hrubý štós papierov z toho vznikol. Ale tým, čo sme sa zaoberali my, bolo odpoveďou na otázku: akých päť pozitívnych krokov môžete podniknúť aby ste si zlepšili svoju duševnú pohodu? Ide o to, že existujú, i keď nie tak celkom, kľúče k šťastiu, sú to veci, o ktorých si myslím, že z nich pramení šťastie.
And the first of these is to connect, is that your social relationships are the most important cornerstones of your life. Do you invest the time with your loved ones that you could do, and energy? Keep building them. The second one is be active. The fastest way out of a bad mood: step outside, go for a walk, turn the radio on and dance. Being active is great for our positive mood. The third one is take notice. How aware are you of things going on around the world, the seasons changing, people around you? Do you notice what's bubbling up for you and trying to emerge? Based on a lot of evidence for mindfulness, cognitive behavioral therapy, [very] strong for our well being. The fourth is keep learning and keep is important -- learning throughout the whole life course. Older people who keep learning and are curious, they have much better health outcomes than those who start to close down. But it doesn't have to be formal learning; it's not knowledge based. It's more curiosity. It can be learning to cook a new dish, picking up an instrument you forgot as a child. Keep learning. And the final one is that most anti-economic of activities, but give. Our generosity, our altruism, our compassion, are all hardwired to the reward mechanism in our brain. We feel good if we give. You can do an experiment where you give two groups of people a hundred dollars in the morning. You tell one of them to spend it on themselves and one on other people. You measure their happiness at the end of the day, those that have gone and spent on other people are much happier that those that spent it on themselves.
Prvý z nich je nadväzovanie vzťahov, váš spoločenský život je jedným z kľúčových bodov v živote. Investuje váš čas a energiu do vašich blízkych? Budujte si váš spoločenský život. Druhým kľúčom je byť aktívny. Najrýchlejší spôsob ako sa zbaviť zlej nálady: vypadnúť z domu, isť sa prejsť, zapnúť rádio a tancovať. Byť aktívny je dôležité pre našu pozitívnu náladu. Tretím kľúčom je zostať všímavý. Koľko toho viete o tom čo sa deje vo svete, o zmene ročných období, o ľuďoch okolo vás? Všímate si, čo vás napĺňa a pokúšate sa za tým isť? To všetko je založené na mnohých dôkazov o všímavosti, kognitívnej behaviorálnej terapie, a je to [veľmi] dôležité pre náš osobný blahobyt. Štvrtým kľúčom je neustále sa vzdelávať a neprestavať sa učiť počas celého života. Starší ľudia, ktorý sa neustále vzdelávajú a sú zvedavý, sú i zdravší, než tí ktorý s tým pozvoľná prestávajú. Nemusí to byt nutne formálne vzdelávanie, založené na vedomostiach. Je to skôr o zvedavosti. Ako napríklad naučiť sa uvariť nové jedlo, vrátiť sa k hudobnému nástroju, ktorý sme v detstve založili niekde bokom... Jednoducho neustále sa vzdelávať. A posledným kľúčom je naučiť sa dávať. Naša štedrosť, náš altruizmus, náš súcit, to všetko je spojené v mozgu s naším mechanizmom odmeny. Ak pomáhame mame z toho dobrý pocit. Môžete spraviť experiment v ktorom dáte dvom skupinám ľudí ráno po sto dolároch. Jednej skupine poviete aby ich minuli na seba a druhej nech ich minie na iných. Na konci dna zmerajte nakoľko sú šťastný, a zistite, že tí čo peniaze minuli na druhých sú oveľa šťastnejší, než tí čo ich minuli na seba.
And these five ways, which we put onto these handy postcards, I would say, don't have to cost the earth. They don't have any carbon content. They don't need a lot of material goods to be satisfied. And so I think it's really quite feasible that happiness does not cost the earth. Now, Martin Luther King, on the eve of his death, gave an incredible speech. He said, "I know there are challenges ahead, there may be trouble ahead, but I fear no one. I don't care. I have been to the mountain top, and I have seen the Promised Land." Now, he was a preacher, but I believe the environmental movement and, in fact, the business community, government, needs to go to the top of the mountain top, and it needs to look out, and it needs to see the Promised Land, or the land of promise, and it needs to have a vision of a world that we all want. And not only that, we need to create a Great Transition to get there, and we need to pave that great transition with good things.
A týchto päť kľúčov, ktoré sme dali i na tieto praktické pohľadnice, si môžem dovoliť tvrdiť, že nemusia stáť našu planétu nič. Nezanechávajú po sebe uhlíkovú stopu. Nevyžadujú si veľa hmotných statkov aby nás uspokojili. A myslím si, že je vcelku realizovateľné, aby šťastie nestalo našu planétu ani cent. Martin Luther King v predvečer jeho smrti, predniesol neuveriteľnú reč. Povedal: ,, Viem, že stojíme pred výzvami, pred možnými ťažkosťami, ale nebojím sa toho. Je mi to jedno. Bol som na vrchole, a videl som zasnúbenú zem.“ Síce bol kňazom, ale verím, že nie len environmentálne hnutia ale v skutočností i obchodne komunity, vláda, tí všetci potrebujú isť na ten vrchol, rozhliadnuť sa, a musia zhliadnuť Zasľúbenú zem, alebo zem zasľúbených, a musia mať víziu sveta takého aký ho všetci chceme. A nie len to, potrebujeme veľkú zmenu, aby sme sa tam dostali, a vydláždiť si cestu k tej zmene len dobrými vecami.
Human beings want to be happy. Pave them with the five ways. And we need to have signposts gathering people together and pointing them -- something like the Happy Planet Index. And then I believe that we can all create a world we all want, where happiness does not cost the earth.
Ľudia chcú byt šťastný. Výdlaždime im teda cestu k zmene s pomocou piatych kľúčov. Potrebujeme ale smerovku, niečo čo ľudom ukáže cestu a navedie ich tým správnym smerom - niečo ako Index šťastnej planéty. A až potom budeme môcť vytvoriť svet aký všetci chceme, kde šťastie nestojí našu planétu nič.
(Applause)
(Potlesk)