You're looking at a woman who was publicly silent for a decade. Obviously, that's changed, but only recently.
Pozeráte sa na ženu, ktorá desaťročie verejne neprehovorila. To sa, ako vidíte, už zmenilo, ale len nedávno.
It was several months ago that I gave my very first major public talk, at the Forbes "30 Under 30 Summit" -- 1,500 brilliant people, all under the age of 30. That meant that in 1998, the oldest among the group were only 14, and the youngest, just four. I joked with them that some might only have heard of me from rap songs. Yes, I'm in rap songs.
Len pred niekoľkými mesiacmi som po prvý raz predniesla významnejší prejav, bolo to na konferencii „Forbes 30 pod 30“ pred 1 500 skvelými ľuďmi, všetko dvadsiatnikmi. To znamená, že v roku 1998 mali tí najstarší z nich len 14 a tí najmladší len štyri roky. Vtipkovala som, že niektorí z nich ma poznajú snáď len z rapových pesničiek.
(Laughter)
Áno, rapuje sa o mne.
Almost 40 rap songs.
V takmer 40 piesňach. (smiech)
(Laughter)
But the night of my speech, a surprising thing happened. At the age of 41, I was hit on by a 27-year-old guy.
Ale v ten večer sa stala jedna prekvapivá vec. V mojich 41 rokoch ma balil 27-ročný týpek.
(Laughter)
I know, right? He was charming, and I was flattered, and I declined. You know what his unsuccessful pickup line was? He could make me feel 22 again.
Dobré, nie? Bol zlatý, lichotilo mi to a odmietla som ho. Viete, na čo sa ma pokúšal zbaliť? Vraj sa s ním budem cítiť znovu ako 22-ročná.
(Laughter)
(smiech)
(Applause)
I realized, later that night, I'm probably the only person over 40 who does not want to be 22 again.
V ten večer som si neskôr uvedomila, že som asi jediná, ktorá po 40 nechce mať znovu 22.
(Laughter)
(smiech)
(Applause)
(potlesk)
At the age of 22, I fell in love with my boss. And at the age of 24, I learned the devastating consequences.
Keď som mala 22, zaľúbila som sa do svojho šéfa a keď som mala 24, spoznala som zničujúce následky.
Can I see a show of hands of anyone here who didn't make a mistake or do something they regretted at 22? Yep. That's what I thought. So like me, at 22, a few of you may have also taken wrong turns and fallen in love with the wrong person, maybe even your boss. Unlike me, though, your boss probably wasn't the president of the United States of America.
Mohol by zdvihnúť ruku každý, kto v 22 rokoch neurobil žiadnu chybu alebo niečo, čo neskôr ľutoval? No, to som si myslela... Takže ako aj ja, zopár z vás možno tiež občas zišlo z cesty a zaľúbilo sa do nesprávneho človeka, možno aj do svojho šéfa. Na rozdiel odo mňa ste však zrejme nemali za šéfa prezidenta Spojených štátov amerických.
(Laughter)
Of course, life is full of surprises.
Samozrejme, život je plný prekvapení.
Not a day goes by that I'm not reminded of my mistake, and I regret that mistake deeply.
Neprejde deň, aby mi moju chybu niekto nepripomenul, a ja ju hlboko ľutujem.
In 1998, after having been swept up into an improbable romance, I was then swept up into the eye of a political, legal and media maelstrom like we had never seen before. Remember, just a few years earlier, news was consumed from just three places: reading a newspaper or magazine, listening to the radio or watching television. That was it. But that wasn't my fate. Instead, this scandal was brought to you by the digital revolution. That meant we could access all the information we wanted, when we wanted it, anytime, anywhere. And when the story broke in January 1998, it broke online. It was the first time the traditional news was usurped by the internet for a major news story -- a click that reverberated around the world.
Potom, ako som sa v roku 1998 zamotala do neuveriteľného románika, ma strhol politický, právny a mediálny vír, ktorý do tej doby nemal obdobu. Spomeňte si, že len pár rokov predtým sa správy prijímali len tromi spôsobmi: čítaním novín alebo časopisov, počúvaním rádia alebo sledovaním televízie. Nič viac. Ale to nebol môj osud. Namiesto toho sa k vám tento škandál dostal vďaka digitálnej revolúcii. Tá nám priniesla prístup k akýmkoľvek informáciám kedykoľvek a kdekoľvek. Keď sa v januári 1998 môj príbeh dostal von, už bol online. Po prvý raz si tradičné správy uzurpoval internet a urobil z nich hlavnú správu – to kliknutie rezonovalo po celom svete.
What that meant for me personally was that overnight, I went from being a completely private figure to a publicly humiliated one, worldwide. I was patient zero of losing a personal reputation on a global scale almost instantaneously.
Pre mňa osobne to znamenalo, že som sa cez noc preniesla z celkom súkromného života do celosvetového verejného poníženia. Takmer okamžite sa zo mňa stal prvý prípad celosvetovej straty osobnej povesti.
This rush to judgment, enabled by technology, led to mobs of virtual stone-throwers. Granted, it was before social media, but people could still comment online, e-mail stories, and, of course, e-mail cruel jokes. News sources plastered photos of me all over to sell newspapers, banner ads online, and to keep people tuned to the TV. Do you recall a particular image of me, say, wearing a beret?
Bleskové odsúdenie, ktoré umožnila technológia, viedlo k davovému virtuálnemu kameňovaniu. Bolo to pravdaže pred érou sociálnych sietí, ale už sa dalo komentovať online, e-mailovať klebety a samozrejme e-mailovať kruté vtipy. Spravodajské zdroje všetko vytapetovali mojimi fotkami, aby predali noviny, bannerové online reklamy a udržali ľudí na svojich televíznych kanáloch. Pamätáte si na nejakú moju konkrétnu fotku, povedzme, v baretke?
Now, I admit I made mistakes -- especially wearing that beret.
Priznávam, že som urobila chyby, hlavne v tej baretke.
(Laughter)
But the attention and judgment that I received -- not the story, but that I personally received -- was unprecedented. I was branded as a tramp, tart, slut, whore, bimbo, and, of course, "that woman." I was seen by many, but actually known by few. And I get it: it was easy to forget that that woman was dimensional, had a soul and was once unbroken.
To, čo nemalo obdobu, však nebol príbeh samotný, ale tá pozornosť a opovrhovanie, akých sa mne osobne dostalo. Nazývali ma pobehlicou, cundrou, štetkou, kurvou, šľapkou a samozrejme „tou ženou“. Videli ma mnohí, ale len zopár ľudí ma poznalo. A ja chápem: bolo ľahké zabudnúť, že „tá žena“ je skutočná, má dušu a kedysi bola nezlomená.
When this happened to me 17 years ago, there was no name for it. Now we call it "cyberbullying" and "online harassment." Today, I want to share some of my experience with you, talk about how that experience has helped shape my cultural observations, and how I hope my past experience can lead to a change that results in less suffering for others.
Pred 17 rokmi, keď sa mi to stalo, to ešte nemalo názov. Teraz tomu hovoríme kyberšikana a online obťažovanie. Dnes sa chcem s vami podeliť o svoju skúsenosť, hovoriť o tom, ako formovala moje kultúrne postrehy a ako verím, že moja skúsenosť povedie k zmene, ktorá zmierni utrpenie ďalších.
In 1998, I lost my reputation and my dignity. I lost almost everything. And I almost lost my life.
V roku 1998 som stratila svoje dobré meno a dôstojnosť. Prišla som takmer o všetko a takmer aj o život.
Let me paint a picture for you. It is September of 1998. I'm sitting in a windowless office room inside the Office of the Independent Counsel, underneath humming fluorescent lights. I'm listening to the sound of my voice, my voice on surreptitiously taped phone calls that a supposed friend had made the year before. I'm here because I've been legally required to personally authenticate all 20 hours of taped conversation. For the past eight months, the mysterious content of these tapes has hung like the sword of Damocles over my head. I mean, who can remember what they said a year ago? Scared and mortified, I listen, listen as I prattle on about the flotsam and jetsam of the day; listen as I confess my love for the president, and, of course, my heartbreak; listen to my sometimes catty, sometimes churlish, sometimes silly self being cruel, unforgiving, uncouth; listen, deeply, deeply ashamed, to the worst version of myself, a self I don't even recognize.
Dovoľte mi to v krátkosti opísať. Je september 1998. Sedím v kancelárii bez okien na Špeciálnej prokuratúre, pod bzučiacimi žiarivkami. Počúvam zvuk vlastného hlasu, môjho hlasu z tajne nahraných telefonátov, ktoré moja údajná kamarátka nahrala rok predtým. Som tu preto, že sa odo mňa zo zákona žiadalo, aby som osobne potvrdila pravosť celých 20 hodín nahrávok. Posledných osem mesiacov nado mnou záhadný obsah týchto pások visel ako Damoklov meč. Chápete, kto si pamätá, čo povedal pred rokom? Takže počúvam, vystrašená a zahanbená, počúvam, ako trepem dokola o všedných veciach; počúvam, ako sa vyznávam zo svojej lásky k prezidentovi a samozrejme, zo svojho zlomeného srdca. Počúvam samu seba, niekedy zlomyseľnú, niekedy hlúpu, krutú, nemilosrdnú, hrubú. Počúvam, strašne, strašne zahanbená; počúvam svoje najhoršie ja, ktoré ani nespoznávam.
A few days later, the Starr Report is released to Congress, and all of those tapes and transcripts, those stolen words, form a part of it. That people can read the transcripts is horrific enough. But a few weeks later, the audiotapes are aired on TV, and significant portions made available online. The public humiliation was excruciating. Life was almost unbearable.
O niekoľko dní nato bola Kongresu odovzdaná Starrova správa a všetky tieto pásky a prepisy, tieto ukradnuté slová, boli jej súčasťou. Dosť strašné je už to, že ľudia si môžu prepisy prečítať, ale o niekoľko týždňov sa nahrávky z pások vysielajú v TV a veľké časti z nich sú dostupné na internete. To verejné poníženie bolo neskutočné. Život bol takmer neznesiteľný.
This was not something that happened with regularity back then in 1998, and by "this," I mean the stealing of people's private words, actions, conversations or photos, and then making them public -- public without consent, public without context and public without compassion.
V roku 1998 sa podobné veci nediali každý deň, čím myslím kradnutie súkromných slov, rozhovorov alebo fotiek a ich následné zverejňovanie – bez súhlasu, bez kontextu a bez zľutovania.
Fast-forward 12 years, to 2010, and now social media has been born. The landscape has sadly become much more populated with instances like mine, whether or not someone actually made a mistake, and now, it's for both public and private people. The consequences for some have become dire, very dire.
Preskočme o 12 rokov neskôr, do roku 2010, keď sa zrodili sociálne médiá. Odvtedy sa, žiaľ, vynorilo mnoho podobných prípadov, či už niekto spravil chybu alebo nie. A teraz sa to týka nielen verejných, ale aj súkromných osôb. Pre niektorých boli následky veľmi drsné.
I was on the phone with my mom in September of 2010, and we were talking about the news of a young college freshman from Rutgers University, named Tyler Clementi. Sweet, sensitive, creative Tyler was secretly webcammed by his roommate while being intimate with another man. When the online world learned of this incident, the ridicule and cyberbullying ignited. A few days later, Tyler jumped from the George Washington Bridge to his death. He was 18.
V septembri 2010 som telefonovala s mamou a preberali sme správu o prvákovi z Rutgers University menom Tyler Clementi. Milého, citlivého, tvorivého Tylera tajne nahral webkamerou jeho spolubývajúci pri intímnych chvíľach s iným mužom. Keď sa o tom dozvedel internetový svet, rozhorelo sa ponižovanie a kyberšikana. O niekoľko dní neskôr Tyler skočil z Mostu Georgea Washingtona a pri skoku zahynul. Mal 18 rokov.
My mom was beside herself about what happened to Tyler and his family, and she was gutted with pain in a way that I just couldn't quite understand. And then eventually, I realized she was reliving 1998, reliving a time when she sat by my bed every night, reliving -- (Chokes up)
Moja mama bola otrasená z toho, čo sa stalo Tylerovi a jeho rodine, ochromila ju bolesť, ktorej som ja celkom nerozumela, a nakoniec mi došlo, že ona znovu prežíva rok 1998, obdobie, keď každý večer sedávala pri mojej posteli, keď ma nútila sprchovať sa s otvorenými dverami,
sorry -- reliving a time when she made me shower with the bathroom door open, and reliving a time when both of my parents feared that I would be humiliated to death, literally.
keď sa obaja moji rodičia báli, že budem na smrť ponížená a to doslova.
Today, too many parents haven't had the chance to step in and rescue their loved ones. Too many have learned of their child's suffering and humiliation after it was too late. Tyler's tragic, senseless death was a turning point for me. It served to recontextualize my experiences, and I then began to look at the world of humiliation and bullying around me and see something different.
Dnes je však príliš veľa rodičov, ktorí nemali možnosť zasiahnuť a zachrániť svojich milovaných. Príliš veľa z nich sa dozvedelo o utrpení a ponižovaní svojho dieťaťa, až keď bolo príliš neskoro. Tylerova tragická a nezmyselná smrť pre mňa znamenala zlom. Svoju skúsenosť som uvidela v novom kontexte a potom som sa začala pozerať na svet ponižovania a šikany okolo mňa a vidieť niečo iné.
In 1998, we had no way of knowing where this brave new technology called the internet would take us. Since then, it has connected people in unimaginable ways -- joining lost siblings, saving lives, launching revolutions ... But the darkness, cyberbullying, and slut-shaming that I experienced had mushroomed. Every day online, people -- especially young people, who are not developmentally equipped to handle this -- are so abused and humiliated that they can't imagine living to the next day. And some, tragically, don't. And there's nothing virtual about that.
V roku 1998 sme nevedeli, kam nás táto novinka s názvom internet dostane. Odvtedy spája ľudí nepredstaviteľnými spôsobmi; spája stratených súrodencov, zachraňuje životy, spúšťa revolúcie, ale odvrátená strana – kyberšikana a nadávanie do kuriev, aké som zažila, vyrástli ako huby po daždi. Na internete sú každý deň ľudia – a hlavne tí mladí, ktorí ešte nie sú dostatočne zrelí na to, aby to zvládli, – tak tvrdo urážaní a ponižovaní, že nevedia, ako to prežijú do druhého dňa, a niektorí z nich to, žiaľ, neprežijú. A na tom nie je nič virtuálne.
Childline, a UK nonprofit that's focused on helping young people on various issues, released a staggering statistic late last year: from 2012 to 2013, there was an 87 percent increase in calls and e-mails related to cyberbullying. A meta-analysis done out of the Netherlands showed that for the first time, cyberbullying was leading to suicidal ideations more significantly than offline bullying. And you know, what shocked me -- although it shouldn't have -- was other research last year that determined humiliation was a more intensely felt emotion than either happiness or even anger.
ChildLine, britská neziskovka, ktorá pomáha mladým ľuďom s rôznymi problémami, vydala minulý rok šokujúcu štatistiku: V rokoch 2012 – 2013 došlo k 87 % nárastu v počte telefonátov a e-mailov spojených s kyberšikanou. Holandská metaanalýza ukázala, že po prvý raz zapríčinila kyberšikana viac samovražedných myšlienok ako offline šikana. Čo ma však šokovalo, hoci nemalo, bol iný minuloročný výskum o tom, že poníženie je omnoho silnejšie prežívaná emócia ako šťastie či dokonca hnev.
Cruelty to others is nothing new. But online, technologically enhanced shaming is amplified, uncontained and permanently accessible. The echo of embarrassment used to extend only as far as your family, village, school or community. But now, it's the online community too. Millions of people, often anonymously, can stab you with their words, and that's a lot of pain. And there are no perimeters around how many people can publicly observe you and put you in a public stockade. There is a very personal price to public humiliation, and the growth of the internet has jacked up that price.
Krutosť voči ostatným nie je novinkou, ale na internete sa ponižovanie pomocou technológie znásobuje, je nekontrolované a neustále dostupné. Zahanbujúce klebety sa kedysi šírili len v rámci rodiny, dediny alebo školy, ale dnes tu máme aj internetovú obec. Milióny ľudí vás, často anonymne, dokážu bodnúť svojimi slovami – a to je veľká bolesť – a počet ľudí, ktorí vás môžu verejne pozorovať a pranierovať, je neobmedzený. Obete platia vysokú osobnú cenu za verejné poníženie a vďaka internetu táto cena ešte vzrástla.
For nearly two decades now, we have slowly been sowing the seeds of shame and public humiliation in our cultural soil, both on- and offline. Gossip websites, paparazzi, reality programming, politics, news outlets and sometimes hackers all traffic in shame. It's led to desensitization and a permissive environment online, which lends itself to trolling, invasion of privacy and cyberbullying. This shift has created what Professor Nicolaus Mills calls "a culture of humiliation." Consider a few prominent examples just from the past six months alone. Snapchat, the service which is used mainly by younger generations and claims that its messages only have the life span of a few seconds. You can imagine the range of content that that gets. A third-party app which Snapchatters use to preserve the life span of the messages was hacked, and 100,000 personal conversations, photos and videos were leaked online, to now have a life span of forever. Jennifer Lawrence and several other actors had their iCloud accounts hacked, and private, intimate, nude photos were plastered across the internet without their permission. One gossip website had over five million hits for this one story. And what about the Sony Pictures cyberhacking? The documents which received the most attention were private e-mails that had maximum public embarrassment value.
Už takmer dve desaťročia pomaly zasievame zrnká hanby a verejného ponižovania do našej kultúrnej pôdy, a to online aj offline. Webové klebetníky, paparazzi, reality show, politika, správy a niekedy aj hakeri – tí všetci obchodujú s hanbou. Viedlo to k znecitliveniu a liberálnemu online prostrediu, kde prekvitá trollovanie, invázia do súkromia a kyberšikana. Táto zmena spôsobila to, čo profesor Nicolaus Mills nazýva kultúrou ponižovania. Pripomeniem pár známych prípadov len z posledných 6 mesiacov. Snapchat, služba používaná hlavne mladšími ročníkmi, tvrdí, že jej správy majú životnosť len niekoľko sekúnd. Viete si predstaviť, aký obsah sa v nej posiela. Aplikáciu tretej strany, ktorá slúži na predĺženie životnosti správ, napadli hakeri a 100 000 osobných konverzácií, fotiek a videí sa dostalo na internet, kde už ostanú navždy. Jennifer Lawrence a niekoľkým iným hercom sa niekto nabúral do ich iCloudu a ich súkromné, intímne, nahé fotky sa rozšírili po celom internete bez ich súhlasu. Jedna webstránka s klebetami zaznamenala vyše 5 miliónov kliknutí len na tento jeden článok. A čo tak haknutie Sony Pictures? Dokumenty, ktorým sa venovalo najviac pozornosti, boli súkromné emaily s maximálnou mierou verejného zahanbenia.
But in this culture of humiliation, there is another kind of price tag attached to public shaming. The price does not measure the cost to the victim, which Tyler and too many others -- notably, women, minorities and members of the LGBTQ community -- have paid, but the price measures the profit of those who prey on them. This invasion of others is a raw material, efficiently and ruthlessly mined, packaged and sold at a profit. A marketplace has emerged where public humiliation is a commodity, and shame is an industry. How is the money made? Clicks. The more shame, the more clicks. The more clicks, the more advertising dollars. We're in a dangerous cycle. The more we click on this kind of gossip, the more numb we get to the human lives behind it. And the more numb we get, the more we click. All the while, someone is making money off of the back of someone else's suffering. With every click, we make a choice. The more we saturate our culture with public shaming, the more accepted it is, the more we will see behavior like cyberbullying, trolling, some forms of hacking and online harassment. Why? Because they all have humiliation at their cores. This behavior is a symptom of the culture we've created. Just think about it.
Ale táto kultúra ponižovania pozná aj iný druh cenovky spojenej s verejným výsmechom. Táto cena neukazuje náklady pre obeť, aké zaplatili Tyler a mnohí ďalší, hlavne ženy, menšiny a členovia komunity LGBTQ; táto cena ukazuje výnosy útočníkov. Invázia do súkromia druhých je surovina, efektívne a bezohľadne ťažená, zabalená a predávaná so ziskom. Vzniklo trhovisko, kde je komoditou verejné poníženie a hanba je celým odvetvím priemyslu. Ako sa zarábajú tieto peniaze? Klikaním. Čím viac hanby, tým viac kliknutí. Čím viac kliknutí, tým viac dolárov z reklamy. Sme v nebezpečnom kruhu. Čím viac klikáme na takéto klebety, tým menej citliví sme k ľudským životom, čo sú za nimi, a čím necitlivejší sme, tým viac klikáme. Medzitým niekto zarába peniaze na utrpení niekoho iného. Rozhodujeme sa každým kliknutím. Čím viac kŕmime našu kultúru verejným ponižovaním, čím viac to akceptujeme, tým častejšie sa stretávame so správaním, ako je kyberšikana, trolling, niektoré formy hakerstva a online obťažovanie. Prečo? Pretože všetky z nich sú vo svojej podstate o ponižovaní. Toto správanie je symptómom kultúry, ktorú sme vytvorili. Len sa nad tým zamyslite.
Changing behavior begins with evolving beliefs. We've seen that to be true with racism, homophobia and plenty of other biases, today and in the past. As we've changed beliefs about same-sex marriage, more people have been offered equal freedoms. When we began valuing sustainability, more people began to recycle. So as far as our culture of humiliation goes, what we need is a cultural revolution. Public shaming as a blood sport has to stop, and it's time for an intervention on the internet and in our culture.
Zmena správania sa začína postupnou zmenou presvedčenia. Platí to v prípade rasizmu, homofóbie a množstva iných predsudkov, a to dnes, aj v minulosti. Ako sa mení názor na manželstvo osôb rovnakého pohlavia, viac ľudí dostalo rovnocenné slobody. Keď sme si začali vážiť trvalú udržateľnosť, viac ľudí začalo recyklovať. Takže pokiaľ ide o našu kultúru ponižovania, potrebujeme kultúrnu revolúciu. Musíme skoncovať s krvavým športom verejného ponižovania, dozrel čas aj na zásahy na internete a v našej kultúre.
The shift begins with something simple, but it's not easy. We need to return to a long-held value of compassion, compassion and empathy. Online, we've got a compassion deficit, an empathy crisis.
Zmena sa začína niečím jednoduchým, ale nie je to ľahké. Musíme sa vrátiť k starým hodnotám súcitu a empatie. Internet nás doviedol k nedostatku súcitu a ku kríze empatie.
Researcher Brené Brown said, and I quote, "Shame can't survive empathy." Shame cannot survive empathy. I've seen some very dark days in my life. It was the compassion and empathy from my family, friends, professionals and sometimes even strangers that saved me. Even empathy from one person can make a difference. The theory of minority influence, proposed by social psychologist Serge Moscovici, says that even in small numbers, when there's consistency over time, change can happen. In the online world, we can foster minority influence by becoming upstanders. To become an upstander means instead of bystander apathy, we can post a positive comment for someone or report a bullying situation. Trust me, compassionate comments help abate the negativity. We can also counteract the culture by supporting organizations that deal with these kinds of issues, like the Tyler Clementi Foundation in the US; in the UK, there's Anti-Bullying Pro; and in Australia, there's PROJECT ROCKIT.
Výskumníčka Brené Brown povedala, citujem: „Hanba neprežije empatiu.“ Hanba neprežiju empatiu. Vo svojom živote som zažila aj veľmi temné dni, zachránil ma vtedy práve súcit a empatia mojej rodiny, priateľov, odborníkov a niekedy i cudzích ľudí. Empatia aj jedného človeka dokáže všeličo zmeniť. Teória o vplyve menšiny sociálneho psychológa Sergeho Moscoviciho hovorí, že zmena sa môže prísť aj v malých krokoch, ak je trend stály. V online svete dokážeme podporiť vplyv menšiny tým, že sa ozveme. Ozvať sa znamená, že namiesto apatického prizerania sa pridáme pozitívny komentár alebo nahlásime šikanu. Verte mi, súcitné komentáre pomáhajú zmierniť tú negativitu. Bojovať proti tejto kultúre môžeme aj podporou organizácií, ktoré sa takýmto problémom venujú, ako je v USA Nadácia Tylera Clementiho, britský Anti-Bullying Pro alebo austrálsky Project Rockit.
We talk a lot about our right to freedom of expression. But we need to talk more about our responsibility to freedom of expression. We all want to be heard, but let's acknowledge the difference between speaking up with intention and speaking up for attention. The internet is the superhighway for the id. But online, showing empathy to others benefits us all and helps create a safer and better world. We need to communicate online with compassion, consume news with compassion and click with compassion. Just imagine walking a mile in someone else's headline.
Veľa hovoríme o našom práve na slobodu prejavu, ale potrebujeme viac hovoriť o našej zodpovednosti pri slobode prejavu. Všetci chceme, aby nás bolo počuť, ale je rozdiel, ak niekto hovorí, lebo má čo povedať, a ak chce len získať pozornosť. Internet býva diaľnicou pre nízke pudy, ale prejavy internetovej empatie prospievajú nám všetkým a pomáhajú nám vytvárať bezpečnejší a lepší svet. Na internete potrebujeme komunikovať so súcitom, so súcitom prijímať správy a so súcitom klikať. Len si predstavte, že na chvíľu musíte žiť ako niekto z titulku.
I'd like to end on a personal note. In the past nine months, the question I've been asked the most is "Why?" Why now? Why was I sticking my head above the parapet? You can read between the lines in those questions, and the answer has nothing to do with politics. The top-note answer was and is "Because it's time." Time to stop tiptoeing around my past, time to stop living a life of opprobrium and time to take back my narrative.
Na koniec ešte niečo na osobnú tému. Za posledných deväť mesiacov sa ma ľudia najčastejšie pýtali: Prečo? Prečo teraz? Prečo som vyšla s kožou na trh? Pri týchto otázkach musíte čítať medzi riadkami a odpoveď nemá nič spoločného s politikou. Základná odpoveď bola a je, že teraz prišiel čas: čas prestať chodiť okolo mojej minulosti po špičkách, čas prestať žiť život v potupe, a čas zobrať svoj príbeh do vlastných rúk.
It's also not just about saving myself. Anyone who is suffering from shame and public humiliation needs to know one thing: You can survive it. I know it's hard. It may not be painless, quick or easy, but you can insist on a different ending to your story. Have compassion for yourself. We all deserve compassion and to live both online and off in a more compassionate world.
Tiež to nie je len o mojej záchrane. Ktokoľvek, kto trpí pre hanbu a verejné poníženie, musí vedieť jedno: Dá sa to prežiť. Ja viem, že je to ťažké. Možno to nebude bezbolestné, rýchle ani jednoduché, ale môžete trvať na tom, aby mal váš príbeh iný koniec. Majte so sebou súcit. Všetci si zaslúžime súcit a žiť v súcitnejšom svete, či už online, alebo offline.
Thank you for listening.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli.
(Applause and cheers)
(potlesk)