I write about food. I write about cooking. I take it quite seriously, but I'm here to talk about something that's become very important to me in the last year or two. It is about food, but it's not about cooking, per se. I'm going to start with this picture of a beautiful cow. I'm not a vegetarian -- this is the old Nixon line, right? But I still think that this -- (Laughter) -- may be this year's version of this.
Píšem o jedle. Píšem o varení. Beriem to vážne, ale som tu, aby som hovoril o niečom, čo sa pre mňa stalo veľmi dôležité v ostatnom roku či dvoch. Je to o jedle, ale nie o varení ako takom. Začnem týmto obrázkom krásnej kravy. Nie som vegetarián - to je stará Nixonova veta, pravda? Ale aj tak si myslím, že toto - (smiech) - môže byť tohtoročná verzia tohto.
Now, that is only a little bit hyperbolic. And why do I say it? Because only once before has the fate of individual people and the fate of all of humanity been so intertwined. There was the bomb, and there's now. And where we go from here is going to determine not only the quality and the length of our individual lives, but whether, if we could see the Earth a century from now, we'd recognize it. It's a holocaust of a different kind, and hiding under our desks isn't going to help. Start with the notion that global warming is not only real, but dangerous. Since every scientist in the world now believes this, and even President Bush has seen the light, or pretends to, we can take this is a given.
Je to len trochu prehnané. A prečo to vravím? Lebo iba raz v minulosti bol osud individuálneho človeka a osud celého ľudstva tak prepojený. Bomba bola a je. A to, kam odtiaľto ideme, rozhodne nielen kvalitu a dĺžku našich jednotlivých životov, ale či, ak by sme sa mohli pozrieť na Zem o storočie neskôr, by sme ju spoznali. To je holokaust iného typu a schovávanie sa pod stolom nepomôže. Začnite s ideou, že globálne otepľovanie je nielen reálne, ale aj nebezpečné. Keďže každý vedec na svete tomu teraz verí a dokonca prezident Bush uvidel svetlo, alebo to predstiera, môžme to brať za dané.
Then hear this, please. After energy production, livestock is the second-highest contributor to atmosphere-altering gases. Nearly one-fifth of all greenhouse gas is generated by livestock production -- more than transportation. Now, you can make all the jokes you want about cow farts, but methane is 20 times more poisonous than CO2, and it's not just methane. Livestock is also one of the biggest culprits in land degradation, air and water pollution, water shortages and loss of biodiversity. There's more. Like half the antibiotics in this country are not administered to people, but to animals. But lists like this become kind of numbing, so let me just say this: if you're a progressive, if you're driving a Prius, or you're shopping green, or you're looking for organic, you should probably be a semi-vegetarian. Now, I'm no more anti-cattle than I am anti-atom, but it's all in the way we use these things. There's another piece of the puzzle, which Ann Cooper talked about beautifully yesterday, and one you already know.
Potom si vypočujte toto, prosím. Po produkcii energie je chov dobytka druhým najväčším prispievateľom plynov, ktoré menia atmosféru. Skoro jedna pätina všetkých skleníkových plynov je generovaná produkciou dobytka - čo je viac ako dopravou. Teraz môžte všetci žartovať o kravských plynoch, koľko chcete, ale metán je dvadsaťkrát jedovatejší ako CO2, a nie je to len metán. Produkcia dobytka je tiež jedným z najväčších vinníkov znehodnocovania pôdy, znečistenia vzduchu a vody, nedostatku vody a straty biodiverzity. A viac. Okolo polovice antibiotík v tejto krajine nie je predpisovaných ľuďom ale zvieratám. Ale takéto zoznamy sa stávajú vcelku otupené, tak ma nechajte povedať len toto, ak ste progresívni, ak jazdíte na Priuse, alebo nakupujete zelené produkty, alebo hľadáte organické produkty, mali by ste pravdepodobne byť polovegetariáni. Teraz, ja nie som viac proti kravám, ako som proti jadru, ale všetko je v spôsobe, ako veci používate. Je aj ďalší kúsok hádanky, o ktorom včera krásne hovorila Ann Cooper, a ktorý už poznáte.
There's no question, none, that so-called lifestyle diseases -- diabetes, heart disease, stroke, some cancers -- are diseases that are far more prevalent here than anywhere in the rest of the world. And that's the direct result of eating a Western diet. Our demand for meat, dairy and refined carbohydrates -- the world consumes one billion cans or bottles of Coke a day -- our demand for these things, not our need, our want, drives us to consume way more calories than are good for us. And those calories are in foods that cause, not prevent, disease. Now global warming was unforeseen. We didn't know that pollution did more than cause bad visibility. Maybe a few lung diseases here and there, but, you know, that's not such a big deal. The current health crisis, however, is a little more the work of the evil empire. We were told, we were assured, that the more meat and dairy and poultry we ate, the healthier we'd be.
Nie je žiadnou otázkou -- žiadnou -- že takzvané choroby životného štýlu -- cukrovka, srdcové ochorenia, infarkt, niektoré rakoviny -- sú choroby omnoho častejšie vyskytujúce sa tu, ako kdekoľvek inde na svete. A to je priamy dôsledok stravovania sa Západnou diétou. Náš dopyt po mäse, mliečnych výrobkoch a rafinovaných karbohydrátoch -- svet spotrebuje jednu miliardu plechoviek či fliaš Coca Coly denne -- náš dopyt po týchto veciach, nie naša potreba, ale naše chcenie -- nás vedie ku konzumácii omnoho viac kalórií, ako je pre nás dobré. A tie kalórie v jedle sú príčinou, nie prevenciou chorôb. Globálne otepľovanie bolo nepredvídané. Nevedeli sme, že znečistenie spôsobuje viac ako len zlú viditeľnosť. Možno zopár pľúcnych ochorení tu či tam. ale viete, to nie je veľký problém. Súčasná kríza zdravia je však trochu viac prácou zlého impéria. Bolo nám povedané, boli sme uistení, že čím viac mäsa a mliečnych výrobkov by sme zjedli, tým zdravší by sme boli.
No. Overconsumption of animals, and of course, junk food, is the problem, along with our paltry consumption of plants. Now, there's no time to get into the benefits of eating plants here, but the evidence is that plants -- and I want to make this clear -- it's not the ingredients in plants, it's the plants. It's not the beta-carotene, it's the carrot. The evidence is very clear that plants promote health. This evidence is overwhelming at this point. You eat more plants, you eat less other stuff, you live longer. Not bad. But back to animals and junk food. What do they have in common? One: we don't need either of them for health. We don't need animal products, and we certainly don't need white bread or Coke. Two: both have been marketed heavily, creating unnatural demand. We're not born craving Whoppers or Skittles. Three: their production has been supported by government agencies at the expense of a more health- and Earth-friendly diet.
Nie. Nadkomzumácia zvierat a samozrejme junk foodu (nezdravého jedla), je problém, spolu s našou minimálnou konzumáciou rastlín. Teraz tu však nie je čas rozprávať o výhodách jedenia zvierat, ale dôkazy vravia, že rastliny -- a toto chcem vyjasniť -- nie sú to ingrediencie v rastlinách, ale sú to priamo rastliny. Nie je to beta-karotén, je to mrkva. Dôkazy hovoria veľmi jasne, že rastliny zlepšujú zdravie. Dôkazy sú v tomto bode prevládajúce. Jete viac rastlín, jete menej ostatného jedla, žijete dlhšie. Nie je to zlé. Ale späť k zvieratám a junk foodu. Čo majú spoločné? Za prvé: ani jedno ku zdraviu nepotrebujeme. Nepotrebujeme živočíšne produkty a istotne nepotrebujeme biely chlieb či Coca Colu. Za druhé: oboje boli a sú mimoriadne reklamované, čo vytvára nezvyčajný dopyt. Nerodíme sa s túžbou po hamburgeroch či cukríkoch. Za tretie: ich produkcia bola a je podporovaná vládnymi agentúrami na úkor zdravia a diéty nepoškodzujúcej Zem.
Now, let's imagine a parallel. Let's pretend that our government supported an oil-based economy, while discouraging more sustainable forms of energy, knowing all the while that the result would be pollution, war and rising costs. Incredible, isn't it? Yet they do that. And they do this here. It's the same deal. The sad thing is, when it comes to diet, is that even when well-intentioned Feds try to do right by us, they fail. Either they're outvoted by puppets of agribusiness, or they are puppets of agribusiness. So, when the USDA finally acknowledged that it was plants, rather than animals, that made people healthy, they encouraged us, via their overly simplistic food pyramid, to eat five servings of fruits and vegetables a day, along with more carbs. What they didn't tell us is that some carbs are better than others, and that plants and whole grains should be supplanting eating junk food. But industry lobbyists would never let that happen. And guess what? Half the people who developed the food pyramid have ties to agribusiness. So, instead of substituting plants for animals, our swollen appetites simply became larger, and the most dangerous aspects of them remained unchanged. So-called low-fat diets, so-called low-carb diets -- these are not solutions.
Teraz si predstavme paralelu. Predstierajme, že naša vláda podporila ekonomiku založenú na rope, zatiaľ čo odhovára od lepšie udržateľnejších zdrojov energie po celý čas vediac, že výsledkom bude znečistenie, vojna a zvyšovanie nákladov. Neuveriteľné, však? A aj tak to robí. A robia to aj tu. Je to to isté. Smutné je, že keď príde na diétu, aj keď sa dokonca dobromyseľní federáli snažia robiť správnu vec, zlyhajú. Buď sú prehlasovaní bábkami potravinového biznisu, alebo sú bábkami potravinového biznisu. Takže keď USDA konečne priznala, že sú to skôr rastliny ako zvieratá, čo robia ľudí zdravých, povzbudzovali nás prostredníctvom ich príliš zjednodušenej potravinovej pyramídy, aby sme jedli päť porcií ovocia a zeleniny denne spolu s viac karbohydrátmi. Čo nám nepovedali, je, že niektoré karbohydráty sú lepšie ako ostatné a že rastliny a celé zrná by mali nahrádzať junk food. Ale to by priemyselní lobysti nikdy nedovolili. A hádajte čo? Polovica ľudí, čo vyvinuli potravinovú pyramídu, majú väzby na potravinový biznis. Takže namiesto nahradenia rastlín za zvieratá sa naše nafúknuté apetíty jednoducho zväčšili a ich najnebezpečnejšie aspekty zostali nezmenené. Takzvané s nízkym prísunom tukov či karbohydrátov -- to nie sú riešenia.
But with lots of intelligent people focusing on whether food is organic or local, or whether we're being nice to animals, the most important issues just aren't being addressed. Now, don't get me wrong. I like animals, and I don't think it's just fine to industrialize their production and to churn them out like they were wrenches. But there's no way to treat animals well, when you're killing 10 billion of them a year. That's our number. 10 billion. If you strung all of them -- chickens, cows, pigs and lambs -- to the moon, they'd go there and back five times, there and back. Now, my math's a little shaky, but this is pretty good, and it depends whether a pig is four feet long or five feet long, but you get the idea. That's just the United States. And with our hyper-consumption of those animals producing greenhouse gases and heart disease, kindness might just be a bit of a red herring. Let's get the numbers of the animals we're killing for eating down, and then we'll worry about being nice to the ones that are left.
Ale aj cez množstvo inteligentných ľudí sústrediacich sa na to, či jedlo je organické alebo lokálne, alebo či sme dobrí na zvieratá, tým najdôležitejším problémom sa stále nevenuje pozornosť. Nechápte ma zle. Mám rád zvieratá a nemyslím si, že je správne industrializovať ich produkciu a chŕliť ich, akoby boli francúzske kľúče. Ale nie je spôsob ako dobre zaobchádzať so zvieratami, ak ich zabíjate 10 miliárd ročne. To je naše číslo. 10 miliárd. Ak ich vystrelíte všetky -- kurence, kravy, prasatá a jahňatá -- na mesiac, pôjdu tam a späť päťkrát -- tam a späť. Moja matematika je trochu kostrbatá, ale toto je vcelku dobré, a záleží to na tom, či je prasa dlhé 4 či 5 stôp, ale máte predstavu. A to sú iba Spojené štáty. A s našou hyperkonzumáciou týchto zvierat produkujúcou skleníkové plyny a srdcové ochorenia, dobré správanie k nim môže byť trošičku zavádzajúce. Stiahnime dolu počty zvierať, ktoré zabíjame kvôli jedlu a potom sa starajme o to byť dobrí na tie, čo ostali.
Another red herring might be exemplified by the word "locavore," which was just named word of the year by the New Oxford American Dictionary. Seriously. And locavore, for those of you who don't know, is someone who eats only locally grown food -- which is fine if you live in California, but for the rest of us it's a bit of a sad joke. Between the official story -- the food pyramid -- and the hip locavore vision, you have two versions of how to improve our eating. (Laughter).
Ďalšie zavádzanie môže byť ukázané napríklad na slove "miestnožravec", čo bolo práve vymenované za Slovo roka Novým Oxfordským Americkým Slovníkom (New Oxford American Dictionary). Vážne. A miestnožravec, pre tých z vás, čo neviete, je niekto, kto je iba miestne produkované jedlá. Čo je skvelé, ak žijete v Kalifornii, ale pre nás ostatných je to len smutný vtip. Medzi oficiálnym príbehom -- potravinovou pyramídou -- a populárnou víziou miestnožravcov máte dve verzie, ako zlepšiť naše stravovanie. (smiech)
They both get it wrong, though. The first at least is populist, and the second is elitist. How we got to this place is the history of food in the United States. And I'm going to go through that, at least the last hundred years or so, very quickly right now. A hundred years ago, guess what? Everyone was a locavore: even New York had pig farms nearby, and shipping food all over the place was a ridiculous notion. Every family had a cook, usually a mom. And those moms bought and prepared food. It was like your romantic vision of Europe. Margarine didn't exist. In fact, when margarine was invented, several states passed laws declaring that it had to be dyed pink, so we'd all know that it was a fake. There was no snack food, and until the '20s, until Clarence Birdseye came along, there was no frozen food. There were no restaurant chains. There were neighborhood restaurants run by local people, but none of them would think to open another one. Eating ethnic was unheard of unless you were ethnic. And fancy food was entirely French. As an aside, those of you who remember Dan Aykroyd in the 1970s doing Julia Child imitations can see where he got the idea of stabbing himself from this fabulous slide. (Laughter)
Avšak obe to chápu zle. Prvá je minimálne populistická a druhá je elitárska. Ako sme sa se mdostali, možno vidieť v histórii Spojených štátov. A ja cez to pôjdem, aspoň posledných 100 rokov, veľmi rýchlo práve teraz. Sto rokov dozadu, hádajte čo? Všetci boli miestnožravci, dokonca aj New York mal prasačie farmy nablízku a transportovať jedlo po celom štáte bola smiešna idea. Každá rodina mala kuchára, zvyčajne matku. A tieto mamy kupovali a pripravovali jedlo. Bolo to ako romantická vízia o Európe. Margarín neexistoval. V skutočnosti, keď bol vynájdený margarín, niekoľko štátov prijalo zákony požadujúce, aby bol margarín nafarbený na ružovo, takže by sme vedeli, že je to nepravé. Snacky neexistovali až do dvadsiatych rokov, dokým Clarence Birdseye neprišiel, nebolo ani mrazené jedlo. Neexistovali ani siete reštaurácií. Boli reštaurácie v susedstvách prevádzkované miestnymi obyvateľmi, ale žiadny z nich by neuvažoval o otvorení ďalšej. Etnické stravovanie bolo neslýchané, ak ste neboli príslušníkov etnika. Drahé jedlá boli výlučne francúzske. Len tak bokom, pre tých z vás ktorí si pamätáte Dana Aykroyda v sedemdesiatych rokoch ako imitoval Juliu Child, môžte vidieť, kde vzal ten nápad dobodať sa z tohto skvelého obrázku. (smiech)
Back in those days, before even Julia, back in those days, there was no philosophy of food. You just ate. You didn't claim to be anything. There was no marketing. There were no national brands. Vitamins had not been invented. There were no health claims, at least not federally sanctioned ones. Fats, carbs, proteins -- they weren't bad or good, they were food. You ate food. Hardly anything contained more than one ingredient, because it was an ingredient. The cornflake hadn't been invented. (Laughter) The Pop-Tart, the Pringle, Cheez Whiz, none of that stuff. Goldfish swam. (Laughter) It's hard to imagine. People grew food, and they ate food. And again, everyone ate local. In New York, an orange was a common Christmas present, because it came all the way from Florida. From the '30s on, road systems expanded, trucks took the place of railroads, fresh food began to travel more. Oranges became common in New York. The South and West became agricultural hubs, and in other parts of the country, suburbs took over farmland. The effects of this are well known. They are everywhere. And the death of family farms is part of this puzzle, as is almost everything from the demise of the real community to the challenge of finding a good tomato, even in summer. Eventually, California produced too much food to ship fresh, so it became critical to market canned and frozen foods. Thus arrived convenience. It was sold to proto-feminist housewives as a way to cut down on housework.
V tých časoch, dokonca pred Juliou, späť v tých časoch nebola filozofia jedla. Proste ste jedli. Nevyhlasovali ste, že niečo ste. Nebol marketing. Neboli národné značky. Vitamíny neboli vynájdené. Neboli požiadavky na zdravie, aspoň nie federálne vynútiteľné. Tuky, karbohydráty, bielkoviny -- neboli zlé alebo dobré, boli jedlo. Jedli ste jedlo. Máločo obsahovali viac ako jednu ingredienciu, lebo to bolo ingredienciou. Kukuričné vločky neboli vynájdené. (smiech) Pop-Tart, Pringle, Cheez Whiz, nič z toho. Chrumky Goldfish. (smiech) Je to ťažké si predstaviť. Ľudia jedlo pestovali a jedli. A znovu, všetci jedli lokálne. V New Yorku pomaranč bol zvyčajný vianočný darček, ale prešiel celú cestu až z Floridy. Počínajúc tridsiatymi rokmi cestné systémy expandovali, nákladiaky nahradili železnice, čerstvé jedlo začalo viac cestovať. Pomaranče sa stali v New Yorku bežné. Juh a Západ sa stali potravinové centrá a v ostatných častiach krajiny predmestia prevzali ornú pôdu. Dôsledky tohto sú veľmi dobre známe, sú všade. Koniec rodinných fariem je časťou tohto rébusu, ako je aj všetko od konca reálnej komunity po problém nájsť dobrú paradajku, dokonca aj v lete. Kalifornia produkovala priveľa jedla, aby sa dalo transportovať čerstvé, tak sa stalo rozhodujúce predávať plechovkové a mrazené jedlá. A tak prišla pohodlnosť. Bola daná prvým feministickým ženám v domácnosti ako cesta na zníženie domácich prác.
Now, I know everybody over the age of, like 45 -- their mouths are watering at this point. (Laughter) (Applause) If we had a slide of Salisbury steak, even more so, right? (Laughter) But this may have cut down on housework, but it cut down on the variety of food we ate as well. Many of us grew up never eating a fresh vegetable except the occasional raw carrot or maybe an odd lettuce salad. I, for one -- and I'm not kidding -- didn't eat real spinach or broccoli till I was 19. Who needed it though? Meat was everywhere. What could be easier, more filling or healthier for your family than broiling a steak? But by then cattle were already raised unnaturally. Rather than spending their lives eating grass, for which their stomachs were designed, they were forced to eat soy and corn. They have trouble digesting those grains, of course, but that wasn't a problem for producers. New drugs kept them healthy. Well, they kept them alive. Healthy was another story.
Teraz, viem, že každý starší ako, povedzme, 45 -- teraz im vlhnú ústa. (smiech) (potlesk) Ak by sme mali obrázok Salisbury steaku, ešte viac, však? (smiech) Ale toto mohlo znížiť domáce práce, ale znížilo aj rozmanitosť jedál, ktoré jeme. Mnoho z nás vyrástlo nejediac čerstvú zeleninu s výnimkou občasnej surovej mrkvy či možno zeleného šalátu. Ja som -- nežartujem -- nejedol ozajstný špenát či brokolicu, kým som mal 19 rokov. Kto to však potreboval? Mäso bolo všade. Čo mohlo byť jednoduchšie, sýtejšie a zdravšie pre vašu rodinu ako pečený steak? Ale už vtedy bol dobytok chovaný neprirodzene. Skôr ako tráviac životy spásaním trávy, pre ktorú bol ich žalúdok uspôsobený, sú nútené jesť sóju a kukuricu. Majú problémy tieto zrná tráviť, samozrejme, ale to nebol problém pre producentov. Nové lieky ich udržiavali zdravé. Dobre, držali ich nažive. Zdravé je iný príbeh.
Thanks to farm subsidies, the fine collaboration between agribusiness and Congress, soy, corn and cattle became king. And chicken soon joined them on the throne. It was during this period that the cycle of dietary and planetary destruction began, the thing we're only realizing just now. Listen to this, between 1950 and 2000, the world's population doubled. Meat consumption increased five-fold. Now, someone had to eat all that stuff, so we got fast food. And this took care of the situation resoundingly. Home cooking remained the norm, but its quality was down the tubes. There were fewer meals with home-cooked breads, desserts and soups, because all of them could be bought at any store. Not that they were any good, but they were there. Most moms cooked like mine: a piece of broiled meat, a quickly made salad with bottled dressing, canned soup, canned fruit salad. Maybe baked or mashed potatoes, or perhaps the stupidest food ever, Minute Rice. For dessert, store-bought ice cream or cookies. My mom is not here, so I can say this now. This kind of cooking drove me to learn how to cook for myself. (Laughter)
Vďaka podporám pre farmárov, špeciálnej spolupráci medzi potravinovým biznisom a Kongresom, sója, kukurica a dobytok sa stali kráľmi. A čoskoro sa pridalo kura. Bolo to v tomto čase, keď začal cyklus deštrukcie diéty a planéty, niečo, čo si uvedomujeme až teraz. Počúvajte toto, medzi rokmi 1950 a 2000 sa populácia sveta zdvojnásobila. Spotreba mäsa sa späťnásobila. Niekto to však musel všetko zjesť, takže máme fast food (rýchle občerstvenie). A to sa rozhodne postaralo o situáciu. Domáce varenie ostalo štandardom, ale kvalita šla dolu vodou. Bolo menej jedál s domácim chlebom, dezertami a polievkami, pretože sa všetky dali kúpiť v hocijakom obchode. Niežeby boli nejak dobré, ale boli. Väčšina mám varila ako moja -- kus pečeného mäsa, na rýchlo spravený šalát s dressingom z flaše, plechovková polievka, plechovkový šalát. Možno pečené zemiaky alebo pyré alebo možno najstupídnejšie jedlo vôbec -- minútková ryža. Ako dezert zmrzlina alebo sušienky kúpené v obchode. Moja mama tu teraz nie je, takže to môžem povedať. Tento typ varenia ma dohnal k tomu, aby som sa naučil variť pre seba. (smiech)
It wasn't all bad. By the '70s, forward-thinking people began to recognize the value of local ingredients. We tended gardens, we became interested in organic food, we knew or we were vegetarians. We weren't all hippies, either. Some of us were eating in good restaurants and learning how to cook well. Meanwhile, food production had become industrial. Industrial. Perhaps because it was being produced rationally, as if it were plastic, food gained magical or poisonous powers, or both. Many people became fat-phobic. Others worshiped broccoli, as if it were God-like. But mostly they didn't eat broccoli. Instead they were sold on yogurt, yogurt being almost as good as broccoli. Except, in reality, the way the industry sold yogurt was to convert it to something much more akin to ice cream. Similarly, let's look at a granola bar. You think that that might be healthy food, but in fact, if you look at the ingredient list, it's closer in form to a Snickers than it is to oatmeal. Sadly, it was at this time that the family dinner was put in a coma, if not actually killed -- the beginning of the heyday of value-added food, which contained as many soy and corn products as could be crammed into it.
Nebolo to všetko zlé. V sedemdesiatych rokoch progresívni ľudia začali rozpoznávať hodnotu miestnych surovín. Starali sme sa o záhrady, začali sme sa zaujímať o organické jedlo, poznali sme alebo sme boli vegetariáni. Ale tiež sme všetci neboli hippies. Niektorí z nás jedávali v dobrých reštauráciách a učili sa, ako dobre variť. Zatiaľ sa produkcia jedla stala priemyslom. Priemyslom. Zrejme lebo sa jedlo produkovalo racionálne, akoby to bol plast, jedlo získalo magickú alebo jedovatú moc, alebo oboje. Mnoho ľudí sa začalo báť tuku. Ďalší vzývali brokolicu, akoby bola božská. Ale zväčša brokolicu nejedli. Namiesto toho im bol predávaný jogurt, jogurt temer tak dobrý ako brokolica. Avšak v skutočnosti spôsob ako priemysel predával jogurt bol, že ho zmenili na niečo veľmi podobné zmrzline. Podobne sa pozrime na muesli tyčinku. Myslíte si, že je to zdravé jedlo, ale v skutočnosti, ak sa pozriete na zoznam zložiek, je to bližšie Snickers ako ovseným vločkám. Naneštastie vtedy boli rodinné večere uložené do kómy, ak nie rovno zabité. Začiatok zlatých časov jedál s pridanou hodnotou, ktoré obsahovali toľko sójových a kukuričných produktov, koľko sa do nich dalo napchať.
Think of the frozen chicken nugget. The chicken is fed corn, and then its meat is ground up, and mixed with more corn products to add bulk and binder, and then it's fried in corn oil. All you do is nuke it. What could be better? And zapped horribly, pathetically. By the '70s, home cooking was in such a sad state that the high fat and spice contents of foods like McNuggets and Hot Pockets -- and we all have our favorites, actually -- made this stuff more appealing than the bland things that people were serving at home. At the same time, masses of women were entering the workforce, and cooking simply wasn't important enough for men to share the burden. So now, you've got your pizza nights, you've got your microwave nights, you've got your grazing nights, you've got your fend-for-yourself nights and so on.
Predstavte si mrazené kuracie nugety. Kura je kŕmené kukuricou a potom je jeho mäso pomleté a zmiešané s ďalšími kukuričnými produktami na pridanie hmoty a tmelu a potom je smažené v kukuričnom oleji. Len to ohrejete v mikrovlnke. Čo môže byť lepšie? A je to hrozne zahriate, patetické. V sedemdesiatych rokoch bolo domáce varenie v tak smutnom stave, že vysoký obsah tuku a korenín v jedlách ako McNuggets a horúce taštičky -- všetci máme svoje obľúbené -- spravil tieto jedlá príťažlivejšie ako nechutné veci, čo ľudia jedli doma. V rovnakom čase sa masy žien stávali pracovnou silou a varenie už proste nebolo také dôležité, aby muži zdieľali toto bremeno. Takže teraz máte svoje pizzové noci, máte mikrovlnkové noci, máte noci pasenia, máte svoje "staraj sa o seba" noci a tak.
Leading the way -- what's leading the way? Meat, junk food, cheese: the very stuff that will kill you. So, now we clamor for organic food. That's good. And as evidence that things can actually change, you can now find organic food in supermarkets, and even in fast-food outlets. But organic food isn't the answer either, at least not the way it's currently defined. Let me pose you a question. Can farm-raised salmon be organic, when its feed has nothing to do with its natural diet, even if the feed itself is supposedly organic, and the fish themselves are packed tightly in pens, swimming in their own filth? And if that salmon's from Chile, and it's killed down there and then flown 5,000 miles, whatever, dumping how much carbon into the atmosphere? I don't know. Packed in Styrofoam, of course, before landing somewhere in the United States, and then being trucked a few hundred more miles. This may be organic in letter, but it's surely not organic in spirit. Now here is where we all meet. The locavores, the organivores, the vegetarians, the vegans, the gourmets and those of us who are just plain interested in good food. Even though we've come to this from different points, we all have to act on our knowledge to change the way that everyone thinks about food.
Čo vedie cestu? Mäso, junk food, syr. Presne to, čo vás zabije. Takže teraz túžime po organickom bio jedle. To je dobré. A ako dôkaz, že veci sa vlastne môžu zmeniť, môžte teraz vidieť organické bio jedlá v supermarketoch, a dokonca aj v rýchlych občerstveniach. Ale organické bio jedlá tiež nie sú vždy odpoveďou, aspoň nie spôsobom, ako sú momentálne definované. Dovoľte mi položiť vám otázku. Môže byť losos chovaný na farme organický (bio), ak jeho krmivo nemá nič spoločné s prírodnou stravou, dokonca aj keď strava je údajne organická, a ryby samotné sú na tesno stlačené v akváriách plávajúc vo vlastných výkaloch? A ak je ten losos z Čile a je zabitý tam dolu a potom dopravený na 5000 mil, alebo koľko, vypustiac koľko uhlíka do atmosféry? Neviem. Zabalený v polystyréne, samozrejme, pred pristátím kdesi v USA a potom prepravený ďalších pár sto míľ. Toto môže byť organické na papieri, ale isto nie duchom. Teraz sa tu všetci stretávame. Miestnožravci, biožrúti, vegetariáni, vegáni, pôžitkári a tí z nás, ktorí sa proste zaujímame o dobré jedlo. Aj keď sme k tomu prišli z rôznych bodov, všetci musíme konať na základe našich vedomostí, aby sme zmenili spôsob, akým o jedle všetci zmýšľajú.
We need to start acting. And this is not only an issue of social justice, as Ann Cooper said -- and, of course, she's completely right -- but it's also one of global survival. Which bring me full circle and points directly to the core issue, the overproduction and overconsumption of meat and junk food. As I said, 18 percent of greenhouse gases are attributed to livestock production. How much livestock do you need to produce this? 70 percent of the agricultural land on Earth, 30 percent of the Earth's land surface is directly or indirectly devoted to raising the animals we'll eat. And this amount is predicted to double in the next 40 years or so.
Musíme začať konať. A toto nie je len problém sociálnej spravodlivosti, ako povedala Ann Cooper -- a samozrejme má úplnú pravdu -- ale je to aj problém globálneho prežitia. Čo ma privádza okruhom a smeruje priamo do centra tohto problému, nadprodukcia a nadkonzumácia mäsa a junk foodu (rýchleho nezdravého jedla). Ako som povedal, 18 percent skleníkových plynov sa pripisuje chovu a produkcii dobytka. Koľko dobytka na vyprodukovanie tohto potrebujete? 70 percent poľnohospodárskej pôdy na zemi. 30 percent pevného povrchu Zeme je priamo alebo nepriamo venovaných chovu zvierat, ktoré zjeme. A predpokladá sa, že sa táto suma zdvojnásobí v ďalších 40 rokoch.
And if the numbers coming in from China are anything like what they look like now, it's not going to be 40 years. There is no good reason for eating as much meat as we do. And I say this as a man who has eaten a fair share of corned beef in his life. The most common argument is that we need nutrients -- even though we eat, on average, twice as much protein as even the industry-obsessed USDA recommends. But listen: experts who are serious about disease reduction recommend that adults eat just over half a pound of meat per week.
A ak sú čísla prichádzajúce z Číny niečo také, ako teraz vyzerajú, nebude to 40 rokov. Nie je žiadny dobrý dôvod, aby sme jedli tak veľa mäsa, ako jeme. A to vravím, ako človek, čo zjedol slušný kus soleného hovädzieho v jeho živote. Najčastejším argumentom je, že potrebujeme výživu -- aj keď jeme v priemere dvakrát toľko bielkovín, ako aj dokonca priemyslom posadnutá USDA odporúča. Ale počúvajte -- experti, ktorí vážne hovoria o redukcii chorôb, odporúčajú, aby dospelí jedli len nad pol libry (ca 220 g) mäsa týždenne.
What do you think we eat per day? Half a pound. But don't we need meat to be big and strong? Isn't meat eating essential to health? Won't a diet heavy in fruit and vegetables turn us into godless, sissy, liberals? (Laughter) Some of us might think that would be a good thing. But, no, even if we were all steroid-filled football players, the answer is no. In fact, there's no diet on Earth that meets basic nutritional needs that won't promote growth, and many will make you much healthier than ours does. We don't eat animal products for sufficient nutrition, we eat them to have an odd form of malnutrition, and it's killing us. To suggest that in the interests of personal and human health Americans eat 50 percent less meat -- it's not enough of a cut, but it's a start.
Koľko si myslíte, že jeme denne? Pol libry. Ale nepotrebujeme mäso, aby sme boli veľkí a silní? Nie je jedenie mäsa základom zdravia? Nepremení nás ťažká ovocná a zeleninová diéta na bezbožných, zženštilých, liberálov? (smiech) Niektorí z nás si môžu myslieť, že by to bolo dobré. Ale nie, dokonca aj keby sme všetci boli steroidmi naplnení futbaloví hráči, odpoveď je nie. V skutočnosti na Zemi neexistuje strava, ktorá spĺňa základné výživové potreby, ktorá nepodporuje rast a mnohé z nich vás spravia zdravšími ako tie naše. Nejeme živočíšne produkty pre dostatok výživy, jeme ich, aby sme mali zvláštnu formu zlej výživy, ktorá nás zabíja. Navrhnúť, aby v záujme osobného a ľudského zdravia jedli Američania o 50 percent menej mäsa -- nie je to dostatočné, ale je to začiatok.
It would seem absurd, but that's exactly what should happen, and what progressive people, forward-thinking people should be doing and advocating, along with the corresponding increase in the consumption of plants. I've been writing about food more or less omnivorously -- one might say indiscriminately -- for about 30 years. During that time, I've eaten and recommended eating just about everything. I'll never stop eating animals, I'm sure, but I do think that for the benefit of everyone, the time has come to stop raising them industrially and stop eating them thoughtlessly.
Môže sa to zdať absurdné, ale to je presne to, čo by sa malo stať a čo progresívni, dopredu mysliaci ľudia mali robiť a propagovať spolu so zodpovedajúcim nárastom konzumácie rastlín. Píšem o jedle viac menej všežravo -- jeden by mohol povedať nediskriminačne -- už okolo 30 rokov. Počas tohto času som jedol a odporúčal jesť temer všetko. Nikdy neprestanem jesť zvieratá, to som si istý, ale myslím, že pre dobro všetkých prišiel čas, aby sme ich prestali chovať priemyselne a prestali jesť nezmyselne.
Ann Cooper's right. The USDA is not our ally here. We have to take matters into our own hands, not only by advocating for a better diet for everyone -- and that's the hard part -- but by improving our own. And that happens to be quite easy. Less meat, less junk, more plants. It's a simple formula: eat food. Eat real food. We can continue to enjoy our food, and we continue to eat well, and we can eat even better. We can continue the search for the ingredients we love, and we can continue to spin yarns about our favorite meals. We'll reduce not only calories, but our carbon footprint. We can make food more important, not less, and save ourselves by doing so. We have to choose that path. Thank you.
Ann Cooper má pravdu. USDA v tomto nie je náš spojenec. Musíme vziať veci do vlastných rúk, nielen obhajovaním lepšieho stravovania pre všetkých -- a to je tá najťažšia časť -- ale aj zlepšením toho vlastného. A to sa deje vcelku jednoducho. Menej mäsa, menej odpadu, viac rastlín. Je to jednoduchý recept -- jedzte jedlo. Jedzte skutočné jedlo. Môžme pokračovať vo vychutnávaní si nášho jedla a pokračujeme v dobrom jedení a môžme jesť dokonca ešte lepšie. Môžme pokračovať v hľadaní surovín, ktoré milujeme, a môžme pokračovať v rozprávaní o našich obľúbených jedlách. Neznížime len kalórie, ale aj naše uhlíkové stopy. Môžme spraviť jedlo dôležitejšie, nie menej, a zachrániť tým samých seba. Musíme si vybrať cestu. Ďakujem.