I published this article in the New York Times Modern Love column in January of this year. "To Fall in Love With Anyone, Do This." And the article is about a psychological study designed to create romantic love in the laboratory, and my own experience trying the study myself one night last summer.
V januári tohto roka som publikovala tento článok v New York Times, v rubrike Moderná láska. „Ak sa chcete zamilovať, spravte nasledovné.“ Článok je o psychologickej štúdii navrhnutej na stvorenie romantickej lásky v laboratóriu a mojej vlastnej skúsenosti z jednej noci minulého leta, keď som si to sama vyskúšala.
So the procedure is fairly simple: two strangers take turns asking each other 36 increasingly personal questions and then they stare into each other's eyes without speaking for four minutes.
Proces je pomerne jednoduchý: dvaja cudzí ľudia si navzájom striedavo kladú 36 stále osobnejších otázok a potom si navzájom bez slova štyri minúty hľadia do očí.
So here are a couple of sample questions.
Tu je zopár príkladov otázok.
Number 12: If you could wake up tomorrow having gained any one quality or ability, what would it be?
Číslo 12: Ak by ste sa zajtra mohli zobudiť s akoukoľvek schopnosťou, čo by to bolo?
Number 28: When did you last cry in front of another person? By yourself?
Číslo 28: Kedy ste naposledy plakali pred inou osobou alebo osamote?
As you can see, they really do get more personal as they go along.
Ako vidíte, naozaj sú stále viac a viac osobné.
Number 30, I really like this one: Tell your partner what you like about them; be very honest this time, saying things you might not say to someone you just met.
Číslo 30, táto sa mi naozaj páči: Povedzte svojmu partnerovi, čo sa vám na ňom páči. Buďte ozaj úprimní a povedzte aj veci, ktoré by ste možno nepovedali osobe, ktorú ste práve stretli.
So when I first came across this study a few years earlier, one detail really stuck out to me, and that was the rumor that two of the participants had gotten married six months later, and they'd invited the entire lab to the ceremony. So I was of course very skeptical about this process of just manufacturing romantic love, but of course I was intrigued. And when I got the chance to try this study myself, with someone I knew but not particularly well, I wasn't expecting to fall in love. But then we did, and --
Keď som po prvýkrát objavila túto štúdiu pred niekoľkými rokmi, jeden detail ma naozaj zaujal, a to chýr o tom, že dvaja z účastníkov sa o šesť mesiacov neskôr vzali a na obrad pozvali celý tím. Samozrejme, bola som veľmi skeptická voči tomuto procesu „výroby“ romantickej lásky, ale zároveň ma to, prirodzene, zaujalo. Keď sa mi neskôr naskytla šanca sama si túto štúdiu vyskúšať s niekým, koho som síce poznala, ale nie práve najlepšie, nečakala som, že sa zamilujem. Ale potom sme sa naozaj do seba zamilovali a –
(Laughter)
(smiech)
And I thought it made a good story, so I sent it to the Modern Love column a few months later.
A ja som si pomyslela, že je to fajn príbeh, tak som to o niekoľko mesiacov poslala do rubriky Modernej lásky.
Now, this was published in January, and now it is August, so I'm guessing that some of you are probably wondering, are we still together? And the reason I think you might be wondering this is because I have been asked this question again and again and again for the past seven months. And this question is really what I want to talk about today. But let's come back to it.
Článok uverejnili v januári a teraz je august, takže predpokladám, že niektorí z vás premýšľajú, či sme ešte stále spolu. A dôvod, prečo si to myslím, je ten, že túto otázku dostávam znovu a znovu a znovu už celých sedem mesiacov. A táto otázka je to, o čom dnes naozaj chcem rozprávať. Ale ešte sa k nej vrátime.
(Laughter)
(smiech)
So the week before the article came out, I was very nervous. I had been working on a book about love stories for the past few years, so I had gotten used to writing about my own experiences with romantic love on my blog. But a blog post might get a couple hundred views at the most, and those were usually just my Facebook friends, and I figured my article in the New York Times would probably get a few thousand views. And that felt like a lot of attention on a relatively new relationship. But as it turned out, I had no idea.
Takže, týždeň predtým, ako článok vyšiel, som bola veľmi nervózna. Posledné roky som pracovala na knihe o ľúbostných príbehoch, takže som si zvykla na písanie o mojich vlastných skúsenostiach s láskou na mojom blogu. Lenže príspevok na blogu si pozrie najviac pár stoviek ľudí – a aj tí sú zvyčajne len moji priatelia na Facebooku – a odhadovala som, že môj článok v New York Times bude mať pravdepodobne niekoľko tisíc pozretí. A to sa mi zdalo ako veľa pozornosti pre relatívne nový vzťah. Ako sa ukázalo, v skutočnosti som nemala ani páru.
So the article was published online on a Friday evening, and by Saturday, this had happened to the traffic on my blog. And by Sunday, both the Today Show and Good Morning America had called. Within a month, the article would receive over 8 million views, and I was, to say the least, underprepared for this sort of attention. It's one thing to work up the confidence to write honestly about your experiences with love, but it is another thing to discover that your love life has made international news --
Článok teda uverejnili online v piatok večer, a toto sa do soboty stalo so sledovanosťou môjho blogu. S príchodom nedele zavolali z relácií Today Show aj Good Morning America. V priebehu mesiaca mal článok vyše 8 miliónov pozretí, a ja som na takúto pozornosť bola prinajmenšom nepripravená. Jedna vec je nájsť odvahu na úprimné písanie o vašich skúsenostiach s láskou, ale niečo iné je zistiť, že váš ľúbostný život sa dostal do medzinárodných správ,
(Laughter)
(smiech)
and to realize that people across the world are genuinely invested in the status of your new relationship.
a uvedomiť si, že ľudia po celom svete sa úprimne zaujímajú o stav vášho vzťahu.
(Laughter)
(smiech)
And when people called or emailed, which they did every day for weeks, they always asked the same question first: are you guys still together? In fact, as I was preparing this talk, I did a quick search of my email inbox for the phrase "Are you still together?" and several messages popped up immediately. They were from students and journalists and friendly strangers like this one. I did radio interviews and they asked. I even gave a talk, and one woman shouted up to the stage, "Hey Mandy, where's your boyfriend?" And I promptly turned bright red.
A keď mi ľudia volali či posielali maily, čo robili každý deň niekoľko týždňov, zakaždým sa ako prvé opýtali: ste vy dvaja ešte stále spolu? Vlastne som pri príprave tohto prejavu spravila vo svojej e-mailovej schránke rýchle vyhľadávanie frázy „Ste stále spolu?“ a ihneď mi vyskočilo niekoľko správ. Boli od študentov a novinárov a priateľských cudzích ľudí, ako je tento. Robili so mnou rozhovory v rádiách a pýtali sa to. Dokonca som mala aj prejav, a jedna žena zakričala „Hej, Mandy, kde je tvoj priateľ?“ Okamžite som očervenela ako paprika.
I understand that this is part of the deal. If you write about your relationship in an international newspaper, you should expect people to feel comfortable asking about it. But I just wasn't prepared for the scope of the response. The 36 questions seem to have taken on a life of their own. In fact, the New York Times published a follow-up article for Valentine's Day, which featured readers' experiences of trying the study themselves, with varying degrees of success.
Chápem, že to patrí k veci. Ak do medzinárodného časopisu napíšete o svojom vzťahu, mali by ste očakávať, že sa naň ľudia budú pýtať. Nebola som však pripravená na takú rozsiahlu reakciu. 36 otázok medzitým začalo žiť svoj vlastný život. New York Times publikoval nadväzujúci článok na Valentína, ktorý obsahoval zážitky čitateľov pri skúšaní štúdie na vlastnej koži, s rôznymi stupňami úspechu.
So my first impulse in the face of all of this attention was to become very protective of my own relationship. I said no to every request for the two of us to do a media appearance together. I turned down TV interviews, and I said no to every request for photos of the two us. I think I was afraid that we would become inadvertent icons for the process of falling in love, a position I did not at all feel qualified for.
Mojou prvou reakciou na všetku túto pozornosť bola snaha ochrániť pred ňou môj vzťah. Odmietla som každú žiadosť o to, aby sme sa spoločne objavili v médiách. Odmietla som rozhovory v televízii a zamietla som každú požiadavku na fotografovanie nás dvoch. Myslím, že som sa bála, že by sme sa neúmyselne stali ikonami procesu zamilovania, čo bola pozícia, na ktorú som sa vôbec necítila byť kompetentná.
And I get it: people didn't just want to know if the study worked, they wanted to know if it really worked: that is, if it was capable of producing love that would last, not just a fling, but real love, sustainable love.
Rozumiem tomu: ľudia nechceli iba vedieť, či štúdia funguje, chceli vedieť, či skutočne funguje: to znamená, či je schopná stvoriť lásku, ktorá by pretrvala, nie len románik, ale ozajstnú lásku, udržateľnú lásku.
But this was a question I didn't feel capable of answering. My own relationship was only a few months old, and I felt like people were asking the wrong question in the first place. What would knowing whether or not we were still together really tell them? If the answer was no, would it make the experience of doing these 36 questions any less worthwhile? Dr. Arthur Aron first wrote about these questions in this study here in 1997, and here, the researcher's goal was not to produce romantic love. Instead, they wanted to foster interpersonal closeness among college students, by using what Aron called "sustained, escalating, reciprocal, personalistic self-disclosure." Sounds romantic, doesn't it? But the study did work. The participants did feel closer after doing it, and several subsequent studies have also used Aron's fast friends protocol as a way to quickly create trust and intimacy between strangers. They've used it between members of the police and members of community, and they've used it between people of opposing political ideologies. The original version of the story, the one that I tried last summer, that pairs the personal questions with four minutes of eye contact, was referenced in this article, but unfortunately it was never published.
To však bola otázka, na ktorú som sa necítila byť schopná odpovedať. Môj vlastný vzťah mal len pár mesiacov a mala som pocit, že ľudia sa v prvom rade pýtajú nesprávne. Čo by im skutočne povedala moja odpoveď? Ak by odpoveď bola nie, bola by skúsenosť s týmito 36 otázkami niečo, čo nestojí za námahu? Dr. Arthur Aron prvý raz napísal o otázkach v tejto štúdii v roku 1997, a tu cieľom vedcov nebolo vytvorenie romantickej lásky. Miesto toho chceli dopomôcť k zblíženiu medzi študentmi vysokých škôl využitím niečoho, čo Aron nazval „podporené, stupňujúce sa, vzájomné, osobnostné sebaotvorenie“. Znie to romanticky, však? Ale štúdia naozaj fungovala. Jej účastníci sa naozaj cítili navzájom si bližší, a niekoľko nasledujúcich výskumov tiež využilo Aronov protokol rýchlych priateľov ako spôsob na rýchle vytvorenie dôvery a intimity medzi cudzími ľuďmi. Použili ho medzi príslušníkmi polície či komunít a uplatnil sa aj medzi ľuďmi s protichodnými politickými ideológiami. Pôvodná verzia príbehu, tá, ktorú som vyskúšala minulé leto, ktorá spojila osobné otázky so štvorminútovým očným kontaktom, sa v danom článku spomína, avšak, nanešťastie, nebola nikdy publikovaná.
So a few months ago, I was giving a talk at a small liberal arts college, and a student came up to me afterwards and he said, kind of shyly, "So, I tried your study, and it didn't work." He seemed a little mystified by this. "You mean, you didn't fall in love with the person you did it with?" I asked.
Pred pár mesiacmi, keď som mala prejav na malej vysokej škole slobodného umenia, po skončení za mnou prišiel študent a povedal mi, tak trochu placho, „Teda, vyskúšal som vašu štúdiu a nefungovalo to.“ Vyzeral tým byť trochu zmätený. „Myslíš tým, že ty a osoba, s ktorou si to skúsil, ste sa nezamilovali?“ pýtam sa.
"Well..." He paused. "I think she just wants to be friends."
„No...“ Odmlčal sa. „Myslím, že chce byť len moja kamarátka.“
"But did you become better friends?" I asked. "Did you feel like you got to really know each other after doing the study?" He nodded.
„Ale stali sa z vás lepší kamaráti?“ pýtala som sa. „Mal si po vyskúšaní štúdie pocit, že ste sa naozaj spoznali lepšie?“ Prikývol.
"So, then it worked," I said.
„Potom to fungovalo,“ vyhlásila som.
I don't think this is the answer he was looking for. In fact, I don't think this is the answer that any of us are looking for when it comes to love.
Nemyslím si, že to bola odpoveď, po ktorej pátral. Vlastne si nemyslím, že to je odpoveď, ktorú by hocikto z nás hľadal, keď ide o lásku.
I first came across this study when I was 29 and I was going through a really difficult breakup. I had been in the relationship since I was 20, which was basically my entire adult life, and he was my first real love, and I had no idea how or if I could make a life without him. So I turned to science. I researched everything I could find about the science of romantic love, and I think I was hoping that it might somehow inoculate me from heartache. I don't know if I realized this at the time -- I thought I was just doing research for this book I was writing -- but it seems really obvious in retrospect. I hoped that if I armed myself with the knowledge of romantic love, I might never have to feel as terrible and lonely as I did then. And all this knowledge has been useful in some ways. I am more patient with love. I am more relaxed. I am more confident about asking for what I want. But I can also see myself more clearly, and I can see that what I want is sometimes more than can reasonably be asked for. What I want from love is a guarantee, not just that I am loved today and that I will be loved tomorrow, but that I will continue to be loved by the person I love indefinitely. Maybe it's this possibility of a guarantee that people were really asking about when they wanted to know if we were still together.
S touto štúdiou som sa stretla prvý raz, keď som mala 29 a prechádzala som skutočne ťažkým rozchodom. Bola som v tom vzťahu od dvadsiatich, teda v podstate celý môj dospelý život, a bola to moja prvá skutočná láska, a nemala som ani tušenie, ako a či vôbec bez neho dokážem žiť. Tak som sa obrátila na vedu. Preskúmala som všetko, čo sa dalo o problematike romantickej lásky, a myslím, že som dúfala, že by to mohlo nejako vyliečiť môj zármutok. Neviem, či som si to vtedy uvedomovala – myslela som, že iba robím prieskum pre knihu, ktorú som písala – ale pri spätnom pohľade sa mi to zdá úplne jasné. Dúfala som, že ak sa vyzbrojím vedomosťami o romantickej láske, možno sa už nikdy nebudem cítiť tak príšerne a osamelo ako vtedy. A všetky tieto vedomosti sa mi určitým spôsobom zišli. Som v láske trpezlivejšia. Som uvoľnenejšia. Sebaistejšie žiadam to, čo chcem. Ale taktiež vidím samu seba jasnejšie a vidím, že to, čo chcem, je niekedy viac, ako je primerané žiadať. Čo od lásky chcem, je záruka, že som milovaná nielen dnes a že budem milovaná zajtra, ale že ma osoba, ktorú milujem, bude milovať navždy. Možno je to práve možnosť existencie takejto záruky na ktorú sa ľudia v skutočnosti pýtali, keď chceli vedieť, či sme stále spolu.
So the story that the media told about the 36 questions was that there might be a shortcut to falling in love. There might be a way to somehow mitigate some of the risk involved, and this is a very appealing story, because falling in love feels amazing, but it's also terrifying. The moment you admit to loving someone, you admit to having a lot to lose, and it's true that these questions do provide a mechanism for getting to know someone quickly, which is also a mechanism for being known, and I think this is the thing that most of us really want from love: to be known, to be seen, to be understood. But I think when it comes to love, we are too willing to accept the short version of the story. The version of the story that asks, "Are you still together?" and is content with a yes or no answer.
Médiá teda hovorili príbeh o 36 otázkach, ktoré by mohli byť skratkou k zamilovaniu. Možno existuje spôsob, ako zmierniť riziko, čo s tým súvisí. A to je veľmi príťažlivý príbeh, pretože byť zamilovaný je úžasný pocit, ale je tiež desivý. V momente, keď priznáte, že niekoho milujete, priznávate, že môžete veľa stratiť, a je pravda, že tieto otázky ponúkajú mechanizmus, ako niekoho rýchlo spoznať, čo je tiež mechanizmus, ako sa nechať spoznať. A podľa mňa je práve toto vec, ktorú väčšina z nás od lásky chce: aby nás niekto poznal, videl, chápal. Ale myslím, že keď ide o lásku, sme až príliš ochotní prijať krátku verziu príbehu. Verziu príbehu, ktorá sa pýta „Ste stále spolu?“ a uspokojí sa s odpoveďou áno alebo nie.
So rather than that question, I would propose we ask some more difficult questions, questions like: How do you decide who deserves your love and who does not? How do you stay in love when things get difficult, and how do you know when to just cut and run? How do you live with the doubt that inevitably creeps into every relationship, or even harder, how do you live with your partner's doubt? I don't necessarily know the answers to these questions, but I think they're an important start at having a more thoughtful conversation about what it means to love someone.
Takže namiesto tejto otázky navrhujem, aby sme kládli ťažšie otázky. Otázky ako: Ako sa rozhodnete, kto si vašu lásku zaslúži a kto nie? Ako zostať zamilovaný, keď sa veci skomplikujú, a ako máte vedieť, kedy to skrátka skončiť a utiecť? Ako sa dá žiť s pochybnosťami, ktoré sa nevyhnutne vkradnú do každého vzťahu, alebo ešte ťažšie, ako žiť s partnerovými pochybnosťami? Nemusím nutne poznať odpovede na všetky tieto otázky, ale myslím, že sú dôležitým štartom pre hlbšiu konverzáciu o tom, čo to znamená niekoho milovať.
So, if you want it, the short version of the story of my relationship is this: a year ago, an acquaintance and I did a study designed to create romantic love, and we fell in love, and we are still together, and I am so glad.
Takže, ak chcete, krátka verzia príbehu môjho vzťahu je takáto: pred rokom sme s mojím známym vyskúšali štúdiu, ktorá mala vytvárať romantickú lásku, zamilovali sme sa do seba a sme stále spolu, a mňa to tak veľmi teší.
But falling in love is not the same thing as staying in love. Falling in love is the easy part. So at the end of my article, I wrote, "Love didn't happen to us. We're in love because we each made the choice to be." And I cringe a little when I read that now, not because it isn't true, but because at the time, I really hadn't considered everything that was contained in that choice. I didn't consider how many times we would each have to make that choice, and how many times I will continue to have to make that choice without knowing whether or not he will always choose me. I want it to be enough to have asked and answered 36 questions, and to have chosen to love someone so generous and kind and fun and to have broadcast that choice in the biggest newspaper in America. But what I have done instead is turn my relationship into the kind of myth I don't quite believe in. And what I want, what perhaps I will spend my life wanting, is for that myth to be true.
Ale zamilovať sa nie je to isté, ako zostať zamilovaný. Zamilovať sa je tá ľahšia časť. Na konci môjho článku som teda napísala „Láska sa nám neprihodila. Zamilovali sme sa, lebo sme sa tak rozhodli.“ A trochu krčím nosom, keď to teraz čítam, nie preto, že by to nebola pravda, ale preto, že vtedy som nezvážila, čo všetko bolo v tom rozhodnutí obsiahnuté. Neuvedomila som si, koľkokrát ho budeme musieť urobiť, koľkokrát budem musieť vo vyberaní tejto voľby pokračovať bez toho, aby som vedela, či si aj on vždy vyberie mňa. Chcem, aby stačilo položiť a odpovedať na 36 otázok a rozhodnúť sa milovať niekoho takého veľkodušného, láskavého a vtipného a rozhlásiť tú voľbu v najväčších novinách Ameriky. Namiesto toho som svoj vzťah premenila na niečo ako mýtus, ktorému úplne neverím. A po čom naozaj túžim, a s tou túžbou možno strávim celý život, je to, aby ten mýtus bol pravdou.
I want the happy ending implied by the title to my article, which is, incidentally, the only part of the article that I didn't actually write.
Chcem šťastný koniec naznačený v nadpise môjho článku, ktorý je, mimochodom, jediná časť článku, ktorú som v skutočnosti nenapísala.
(Laughter)
(smiech)
But what I have instead is the chance to make the choice to love someone, and the hope that he will choose to love me back, and it is terrifying, but that's the deal with love.
Miesto toho však mám príležitosť rozhodnúť sa milovať niekoho a nádej, že on sa rozhodne milovať mňa, a je to desivé, ale tak to už s láskou je.
Thank you.
Ďakujem vám.