Joseph Keller used to jog around the Stanford campus, and he was struck by all the women jogging there as well. Why did their ponytails swing from side to side like that? Being a mathematician, he set out to understand why.
Joseph Keller zvykol behávať okolo areálu v Standforde a bol zaujatý ženami, ktoré tam tiež behávali. Prečo sa ich copy takto húpu z jednej strany na druhú? Keďže bol matemik, zaumienil si na túto otázku odpovedať.
(Laughter)
(smiech)
Professor Keller was curious about many things: why teapots dribble or how earthworms wriggle. Until a few months ago, I hadn't heard of Joseph Keller. I read about him in the New York Times, in the obituaries. The Times had half a page of editorial dedicated to him, which you can imagine is premium space for a newspaper of their stature.
Profesora Kellera zaujímalo veľa vecí: prečo po čajníkoch stekjú kvapky alebo ako sa dážďovky krútia. Pred pár mesiacmi som o Josephovi Kellerovi nevedel. Dočítal som o ňom v novinách New York Times, v nekrológu. Noviny The Times mu venovali pol strany, čo, ako si môžte predstaviť, je úctyhodný priestor pre noviny ich postavenia.
I read the obituaries almost every day. My wife understandably thinks I'm rather morbid to begin my day with scrambled eggs and a "Let's see who died today."
Nekrológy čítam skoro každý deň. Moja žena si pochopiteľne myslí, že je trochu morbídne začať deň praženicou a vetou: „Pozrime so, kto dnes zomrel.“
(Laughter)
(smiech)
But if you think about it, the front page of the newspaper is usually bad news, and cues man's failures. An instance where bad news cues accomplishment is at the end of the paper, in the obituaries.
Keď sa ale nad tým zamyslíte, na titulných stranách novín sú zvyčajne zlé správy ktoré poukazujú na ľudské neúspechy. Miesto, kde zlé správy poukazujú na úspechy, je na konci týchto novín, v nekrológoch.
In my day job, I run a company that focuses on future insights that marketers can derive from past data -- a kind of rearview-mirror analysis. And we began to think: What if we held a rearview mirror to obituaries from the New York Times? Were there lessons on how you could get your obituary featured -- even if you aren't around to enjoy it?
Som vedúci firmy, ktorá sa zaoberá prognózami, ktoré obchodníci odvodzujú z predošlých dát – niečo ako spätná analýza. Tak sme začali uvažovať: Čo ak by sme spätne analyzovali nekrológy z New York Times? Sú tam triky, ako by ste mohli zaistiť, aby bol aj váš nekrológ uverejnený, aj keď vy tu už nebudete, aby ste sa z toho mohli tešiť?
(Laughter)
(smiech)
Would this go better with scrambled eggs?
Hodilo by sa toto lepšie k praženici?
(Laughter)
(smiech)
And so, we looked at the data. 2,000 editorial, non-paid obituaries over a 20-month period between 2015 and 2016. What did these 2,000 deaths -- rather, lives -- teach us?
A tak sme sa pozreli na dáta. 2 000 redakčných, neplatených nekrologóv z 20-mesačného obdobia medzi rokmi 2015 a 2016. Čo nás týchto 2 000 úmrtí – skôr životov – naučilo?
Well, first we looked at words. This here is an obituary headline. This one is of the amazing Lee Kuan Yew. If you remove the beginning and the end, you're left with a beautifully worded descriptor that tries to, in just a few words, capture an achievement or a lifetime. Just looking at these is fascinating. Here are a few famous ones, people who died in the last two years. Try and guess who they are.
Nuž, najprv sme sa pozreli na slová. Toto tu je titulok nekrológu. Tento je o úžasnom Lee Kuan Yewovi. Ak odstránite začiatok a koniec, ostane vám nádherný popis, [Zakladateľ a prvý premiér Singapuru] ktorý sa snaží, v pár slovách, zachytiť úspech alebo celý život. Iba sa na to pozerať je fascinujúce. Tu je pár slávnych ľudí, ktorí zomreli počas minulých 2 rokov. Skúste uhádnuť, kto to je.
[An Artist who Defied Genre] That's Prince.
[Umelec, vymykajúci sa žánru] To je Prince.
[Titan of Boxing and the 20th Century] Oh, yes.
[Gigant Boxu a 20. storočia] Ó, áno.
[Muhammad Ali]
[Muhammad Ali]
[Groundbreaking Architect] Zaha Hadid.
[Prevratná architektka] Zaha Hadid.
So we took these descriptors and did what's called natural language processing, where you feed these into a program, it throws out the superfluous words -- "the," "and," -- the kind of words you can mime easily in "Charades," -- and leaves you with the most significant words. And we did it not just for these four, but for all 2,000 descriptors. And this is what it looks like. Film, theatre, music, dance and of course, art, are huge. Over 40 percent. You have to wonder why in so many societies we insist that our kids pursue engineering or medicine or business or law to be construed as successful. And while we're talking profession, let's look at age -- the average age at which they achieved things. That number is 37. What that means is, you've got to wait 37 years ... before your first significant achievement that you're remembered for -- on average -- 44 years later, when you die at the age of 81 -- on average.
Tak sme vzali tieto popisy a urobili sme takzvané „spracovanie prirodzeného jazyka“, kde vložíte tieto slová do programu, ktorý vyhodí prebytočné slová – členy, spojky a podobne a ponechá len tie najdôležitejšie slová. A urobili sme to nielen pre tieto 4, ale pre všetkých 2 000 opisov. A takto to vyzerá. [- spevák - vodca - zakladateľ -] Film, divadlo, hudba, tanec a samozrejme, umenie, tých tu je velľa. Cez 40 percent. Núti nás to uvažovať, prečo v toľkých spoločnostiach trváme na tom, aby naše deti študovali strojárstvo, medicínu, biznis alebo právo, aby boli považovaní za úspešných. A keď už sa bavíme o povolaniach, pozrime sa na vek – priemerný vek, v ktorom niečo dosiahli. To číslo je 37. To znamená, že musíte počkať 37 rokov... kým dosiahnete prvý veľký úspech, za ktorý si vás ľudia budú pamätať – priemerne – o 44 rokov neskôr, keď zomriete ako 81-ročný – priemerne.
(Laughter)
(smiech)
Talk about having to be patient.
Potom hovorte niečo o trpezlivosti.
(Laughter)
(smiech)
Of course, it varies by profession. If you're a sports star, you'll probably hit your stride in your 20s. And if you're in your 40s like me, you can join the fun world of politics.
Samozrejme, že to záleží od povolania. Ak ste športová hviezda, pravdepodobne dovŕšite svoj úspech v dvaciatke. A ak ste štyridsiatnik ako ja, môžete skúsiť zábavný svet politiky.
(Laughter)
Politici vykonajú svoj prvý a niekedy jediný záslužný čin v štyridsiatke.
Politicians do their first and sometimes only commendable act in their mid-40s.
(smiech)
(Laughter)
If you're wondering what "others" are, here are some examples. Isn't it fascinating, the things people do and the things they're remembered for?
Ak ste zvedavý čo sú „ostatné“, tu je pár príkladov. [vedec, ktorý sa stal kňazom VooDoo] Nie je udivujúce, čo ľudia robia a za čo si ich pamätáme? (smiech)
(Laughter)
[krajčír pre 9 prezidentov priekopníčka vo svete striptízu]
Our curiosity was in overdrive, and we desired to analyze more than just a descriptor. So, we ingested the entire first paragraph of all 2,000 obituaries, but we did this separately for two groups of people: people that are famous and people that are not famous. Famous people -- Prince, Ali, Zaha Hadid -- people who are not famous are people like Jocelyn Cooper, Reverend Curry or Lorna Kelly. I'm willing to bet you haven't heard of most of their names. Amazing people, fantastic achievements, but they're not famous. So what if we analyze these two groups separately -- the famous and the non-famous? What might that tell us?
Začali sme byt ešte viac zvedaví a chceli sme analyzovať viac ako len kľúčové slová. Tak sme tam vložili celý prvý odsek všetkých 2 000 nekrológov, ale spravili sme to zvlášť pre 2 skupiny ľudí: ľudia, ktorí sú slávni, a tí, ktorí nie sú. Slávni ľudia – Prince, Ali, Zaha Hadid – a ľudia, ktorí nie sú slávni, ako napríklad Jocelyn Cooper, Reverend Curry alebo Lorna Kelly. Stavím sa, že väčšinu týchto mien nepoznáte. Úžasní ľudia, fantastické úspechy, ale nie sú slávni. Takže, čo ak tieto skupiny analyzujeme osobitne – slávnych a neslávnych? Čo nám to ukáže?
Take a look. Two things leap out at me. First: "John."
Pozrite sa. Vyskočia na mňa hneď dve veci. Prvá: „John.“
(Laughter)
(smiech)
Anyone here named John should thank your parents --
Ľudia, ktorí sa volajú John, by mali poďakovať svojim rodičom –
(Laughter)
(smiech)
and remind your kids to cut out your obituary when you're gone. And second: "help."
a pripomeňte svojim deťom, aby si vystrihli váš nekrológ, keď odídete. A druhá: „Pomoc.“
We uncovered, many lessons from lives well-led, and what those people immortalized in print could teach us. The exercise was a fascinating testament to the kaleidoscope that is life, and even more fascinating was the fact that the overwhelming majority of obituaries featured people famous and non-famous, who did seemingly extraordinary things. They made a positive dent in the fabric of life. They helped.
Objavili sme množstvo cenných poučení z dobre prežitých životov a čo nás títo ľudia zvečnení v tlači môžu naučiť. Táto analýza bola fascinujúciou ukážkou toho, aký čarovný život je, a ešte viac fascinujúci bol fakt, že drvivá väčšina nekrológov bola o ľuďoch – slávnych aj neznámych, ktorí robili zdanlivo mimoriadne veci. Urobili pozitívnu zmenu v živote, ktorý okolo nich prebiehal. Pomáhali.
So ask yourselves as you go back to your daily lives: How am I using my talents to help society? Because the most powerful lesson here is, if more people lived their lives trying to be famous in death, the world would be a much better place.
Takže sa spýtajte sami seba: ako využívam svoje schopnosti, aby som pomohol spoločnosti? Pretože najsilnejším ponaučením tu je, že ak by viac ľudí žilo tak, aby boli po smrti slávnymi, svet by bol oveľa lepším miestom.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)