So I thought, "I will talk about death." Seemed to be the passion today. Actually, it's not about death. It's inevitable, terrible, but really what I want to talk about is, I'm just fascinated by the legacy people leave when they die. That's what I want to talk about.
Tak som si zmyslela, „budem hovoriť o smrti." Vyzerá, že je to dnešná vášeň. Vlastne to nie je o smrti. Je nevyhnuteľná, hrozná, ale to o čom chcem dnes skutočne hovoriť je, že som fascinovaná odkazom ľudí, ktorý po smrti zanechajú. To je to, o čom chcem hovoriť.
So Art Buchwald left his legacy of humor with a video that appeared soon after he died, saying, "Hi! I'm Art Buchwald, and I just died." And Mike, who I met at Galapagos, a trip which I won at TED, is leaving notes on cyberspace where he is chronicling his journey through cancer. And my father left me a legacy of his handwriting through letters and a notebook. In the last two years of his life, when he was sick, he filled a notebook with his thoughts about me. He wrote about my strengths, weaknesses, and gentle suggestions for improvement, quoting specific incidents, and held a mirror to my life.
Art Buchwald zanechal svoj vtipný odkaz pomocou videa, ktoré sa objavilo krátko po tom, čo zomrel. „Ahoj! Som Art Buchwald a práve som zomrel." A Mike, ktorého som stretla na Galapágoch na výlete, ktorý som vyhrala na TEDe, necháva poznámky v kyberpriestore, kde zaznamenáva svoju cestu rakovinou. A môj otec mi zanechal odkaz v podobe rukupisu v listoch a poznámkovom bloku. V posledných dvoch rokoch jeho života, keď bol chorý, zaplnil svoj poznámkový blok myšlienkami o mne. Písal o mojich silných stránkach, slabostiach, a jemných doporučeniach na zlepšovanie, citujúc špecifické situácie, nastavil zrkadlo môjmo životu.
After he died, I realized that no one writes to me anymore. Handwriting is a disappearing art. I'm all for email and thinking while typing, but why give up old habits for new? Why can't we have letter writing and email exchange in our lives? There are times when I want to trade all those years that I was too busy to sit with my dad and chat with him, and trade all those years for one hug. But too late. But that's when I take out his letters and I read them, and the paper that touched his hand is in mine, and I feel connected to him.
Po tom čo zomrel, som zistila, že nikto ďalší mi už nepíše. Rukupis je miznúcim umením. Mám rada emaily a myslenie behom vyťukávania, ale prečo sa kvôli novým zvykom vzdávať tých starých? Prečo nemôžeme mať vo svojich životoch oboje -- písanie listov aj emailov? Sú dni, kedy by som všetky tie roky prílišnej zaneprázdnenosti, keď som nemala čas sadnúť a pozhovárať sa s otcom, vymenila za jediné objatie. Ale je príliš neskoro. No to je chvíľa, keď si vezmem všetky jeho listy a čítam si ich, a papier, ktorého sa dotýkali jeho ruky je v tých mojich a cítim medzi nami spojenie.
So maybe we all need to leave our children with a value legacy, and not a financial one. A value for things with a personal touch -- an autographed book, a soul-searching letter. If a fraction of this powerful TED audience could be inspired to buy a beautiful paper -- John, it'll be a recycled one -- and write a beautiful letter to someone they love, we actually may start a revolution where our children may go to penmanship classes.
Možno všetci potrebujeme nechať svojím deťom hodnotný odkaz a nie finančné bohatstvo. Veci s hodnotou s osobným dotykom - pamätnú knihu; list, v ktorom hľadáme dušu. Keby bol hoci len zlomok tohto TED obecenstva inšpirovaný k tomu, aby si kúpili krásny papier -- John, bude to recyklovaný papier -- a napísal krásny list niekomu, koho miluje, začali by sme možno revolúciu, kedy by naše deti možno chodili na hodiny krasopisu.
So what do I plan to leave for my son? I collect autographed books, and those of you authors in the audience know I hound you for them -- and CDs too, Tracy. I plan to publish my own notebook. As I witnessed my father's body being swallowed by fire, I sat by his funeral pyre and wrote. I have no idea how I'm going to do it, but I am committed to compiling his thoughts and mine into a book, and leave that published book for my son.
Takže čo plánujem zanechať svojmu synovi? Zbieram pamätné knihy a tí z vás v publiku, ktorí ste autormi, viete, že vás kvôli nim prenasledujem -- a tiež CDčka, Tracy. Plánujem publikovať môj vlastný zápisník. Keď som bola svedkom toho, ako telo môjho otca pohltil oheň, sadla som si vedľa jeho pohrebnej hranici a písala. Nemám ani tušenie, ako to urobím, ale som zaviazaná zostavením jeho a mojich myšlienok do knihy, ktorú publikujem a zanechám svojmu synovi.
I'd like to end with a few verses of what I wrote at my father's cremation. And those linguists, please pardon the grammar, because I've not looked at it in the last 10 years. I took it out for the first time to come here. "Picture in a frame, ashes in a bottle, boundless energy confined in the bottle, forcing me to deal with reality, forcing me to deal with being grown up. I hear you and I know that you would want me to be strong, but right now, I am being sucked down, surrounded and suffocated by these raging emotional waters, craving to cleanse my soul, trying to emerge on a firm footing one more time, to keep on fighting and flourishing just as you taught me. Your encouraging whispers in my whirlpool of despair, holding me and heaving me to shores of sanity, to live again and to love again." Thank you.
Rada by som ukončila niekoľkými veršami, ktoré som napísala na kremácii môjho otca. A všetci lingvisti ma, prosím, ospravedlňte, pretože som sa na ne posledných 10 rokov nepozrela. Vytiahla som ich po prvýkrát, aby som ich tu prečítala. „Obrázok v rámčeku, vo fľaši popol, v nej energia bez hraníc väzí, núti ma vyrovnať sa s realitou, núti ma prijať dospelosť. Počujem ťa a viem, že chcel by si, nech som silná, teraz však unášajú, obklopujú, a zadúšajú ma búrlivé prúdy citov bažiace po očiste mojej duše, pokúšam sa vynoriť pevnými nohami ešte raz, nech ďalej bojujem a kvitnem tak ako si ma učil. Tvoj povzbudzujúci šepot v krútňave môjho zúfalstva ma drží a unáša k brehom príčetnosti, nech opäť žijem a milujem." Ďakujem.