As a little girl, I always imagined I would one day run away. From the age of six on, I kept a packed bag with some clothes and cans of food tucked away in the back of a closet. There was a deep restlessness in me, a primal fear that I would fall prey to a life of routine and boredom. And so, many of my early memories involved intricate daydreams where I would walk across borders, forage for berries, and meet all kinds of strange people living unconventional lives on the road.
Ako malé dievča som si vždy predstavovala, že jedného dňa utečiem preč. Od šiestich rokov som mala zbalenú tašku s oblečením a konzervami s jedlom zastrčenú vzadu v mojej skrini. Bol vo mne hlboký nepokoj a strach, že sa stanem korisťou života založeného na rutinách a nude. Mnoho mojich skorých spomienok tak zahŕňalo zložité snívanie o tom, ako prekračujem hranice, zháňam si bobuľky a stretávam všetky druhy čudesných ľudí, ktorí žíjú nekonvenčným životom na ceste.
Years have passed, but many of the adventures I fantasized about as a child -- traveling and weaving my way between worlds other than my own — have become realities through my work as a documentary photographer. But no other experience has felt as true to my childhood dreams as living amongst and documenting the lives of fellow wanderers across the United States. This is the nomadic dream, a different kind of American dream lived by young hobos, travelers, hitchhikers, vagrants and tramps.
Roky ubiehali, no mnoho z týchto dobrodružstiev, o ktorých som snívala ako dieťa – o cestovaní a pretĺkaní sa medzi svetmi inými než ten môj – sa stali realitou prostredníctvom mojej práce dokumentárnej fotografky. Avšak žiadna z mojích skúseností nebola taká verná mojim detským snom ako žitie a dokumentovanie životov medzi spoločníkmi-tulákmi v Spojených štátoch. Toto je nomádsky sen, iný druh amerického sna, ktorý žijú mladí vandráci, cestovatelia, stopári, bludári a tuláci.
In most of our minds, the vagabond is a creature from the past. The word "hobo" conjures up an old black and white image of a weathered old man covered in coal, legs dangling out of a boxcar, but these photographs are in color, and they portray a community swirling across the country, fiercely alive and creatively free, seeing sides of America that no one else gets to see.
V mysliach mnohých z nás je vagabund bytosťou z minulosti. Pri slove „vandrák“ si predstavíme starý čiernobiely obrázok ošľahaného starého muža špinavého od uhlia s nohami vytŕčajúcimi z krabice. Avšak tieto fotografie sú farebné a zobrazujú komunitu preháňajúcu sa po krajine, prudko živých a kreatívne slobodných ľudí, ktorí vidia Ameriku tak, ako ju nebude vidieť nikto iný.
Like their predecessors, today's nomads travel the steel and asphalt arteries of the United States. By day, they hop freight trains, stick out their thumbs, and ride the highways with anyone from truckers to soccer moms. By night, they sleep beneath the stars, huddled together with their packs of dogs, cats and pet rats between their bodies.
Tak ako ich predkovia, aj súčasní nomádi cestujú cez oceľové a asfaltové tepny Spojených štátov. Za dňa naskakujú na nákladné vlaky, vystrčia palce a jazdia diaľnicami s úplne kýmkoľvek od vodičov nákladiakov až po futbalové mamičky. Po nociach spia pod hviedzami, stúlení spolu so psami, mačkami a domácimi potkanmi medzi svojimi telami.
Some travelers take to the road by choice, renouncing materialism, traditional jobs and university degrees in exchange for a glimmer of adventure. Others come from the underbelly of society, never given a chance to mobilize upwards: foster care dropouts, teenage runaways escaping abuse and unforgiving homes.
Niektorí cestovatelia vyrazia na cestu z vlastného rozhodnutia, odmietajú materializmus, tradičné zamestnania, univerzitné diplomy a vymieňajú ich za záblesky dobrodružstva. Iní zase pochádzajú zo spodku spoločnosti, kde nikdy nemali šancu dostať sa vyššie: chovanci detského domova, ktorí to vzdali, dospievajúca mládež na úteku pred zneužívaním a nemilosrdnými domovmi.
Where others see stories of privation and economic failure, travelers view their own existence through the prism of liberation and freedom. They'd rather live off of the excess of what they view as a wasteful consumer society than slave away at an unrealistic chance at the traditional American dream. They take advantage of the fact that in the United States, up to 40 percent of all food ends up in the garbage by scavenging for perfectly good produce in dumpsters and trash cans. They sacrifice material comforts in exchange for the space and the time to explore a creative interior, to dream, to read, to work on music, art and writing.
Kde iní vidia príbehy utrpenia a ekonomického zlyhania, cestovatelia vidia vlastnú existenciu z pohľadu oslobodenia a slobody. Radšej by žili život mimo prebytku toho, čo vidia ako plytvajúcu konzumnú spoločnosť, než nechať sa zotročiť nereálnymi šancami tradičného amerického sna. Využivajú fakt, že v Spojených štátoch okolo 40 percent všetkého jedla končí v odpade, a hľadajú toto jedlo, ktoré je inak úplne v poriadku, v smetiakoch a odpadkových košoch. Obetujú materiálne pohodlie výmenou za priestor a čas na objavovanie kreatívneho vnútra, za snívanie, za čítanie, za možnosť pracovať na hudbe, umení a písaní.
But there are many aspects to this life that are far from idyllic. No one loses their inner demons by taking to the road. Addiction is real, the elements are real, freight trains maim and kill, and anyone who has lived on the streets can attest to the exhaustive list of laws that criminalize homeless existence. Who here knows that in many cities across the United States it is now illegal to sit on the sidewalk, to wrap oneself in a blanket, to sleep in your own car, to offer food to a stranger? I know about these laws because I've watched as friends and other travelers were hauled off to jail or received citations for committing these so-called crimes.
Ale takýto život má rôzne aspekty, ktoré nie sú zďaleka idylické. Nikto sa nezbaví svojich vnútorných démonov tým, že vyrazí na cestu. Závislosti sú skutočné, elementy sú skutočné, nákladné vlaky zmrzačujú a zabíjajú a každý, kto kedy žil na ulici, môže potvrdiť, že existuje vyčerpávajúci zoznam zákonov, ktoré kriminalizujú existenciu bez domova. Kto z vás vie, že v mnohých mestách v Spojených štátoch je teraz nelegálne sedieť na chodníku alebo sa zabaliť do deky, spať vo svojom vlastnom aute alebo ponúknuť jedlo cudziemu človeku? Viem o týchto zákonoch, pretože som videla, ako boli priatelia a iní cestovatelia nahnaní do väzenia alebo dostávali zápisy pre páchanie týchto takzvaných zločinov.
Many of you might be wondering why anyone would choose a life like this, under the thumb of discriminatory laws, eating out of trash cans, sleeping under bridges, picking up seasonal jobs here and there. The answer to such a question is as varied as the people that take to the road, but travelers often respond with a single word: freedom. Until we live in a society where every human is assured dignity in their labor so that they can work to live well, not only work to survive, there will always be an element of those who seek the open road as a means of escape, of liberation and, of course, of rebellion.
Mnohí z vás môžu premýšľať, prečo by si niekto vybral takýto život, pod palcom diskriminujúcich zákonov, jedenia z odpadkových košov, spania pod mostami, sem a tam občasnej práce. Odpovede na túto otázku sa líšia tak, ako sa líšia ľudia, ktorí si túto cestu vyberajú, avšak cestovatelia často odpovedajú jediným slovom: sloboda. Pokiaľ nezačneme žiť v spoločnosti, kde každý človek bude mať zaručenú dôstojnosť vo svojej práci, aby mohol pracovať pre dobrý život, nie iba pre prežívanie, vždy tu budú takí, ktorí vidia otvorenú cestu ako spôsob úniku, ako oslobodenie a, samozrejme, ako vzdor.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)