I coined my own definition of success in 1934, when I was teaching at a high school in South Bend, Indiana, being a little bit disappointed, and [disillusioned] perhaps, by the way parents of the youngsters in my English classes expected their youngsters to get an A or a B. They thought a C was all right for the neighbors' children, because they were all average. But they weren't satisfied when their own -- it would make the teacher feel that they had failed, or the youngster had failed. And that's not right. The good Lord in his infinite wisdom didn't create us all equal as far as intelligence is concerned, any more than we're equal for size, appearance.
Svoju vlastnú definíciu slova úspech som vytvoril v roku 1934, keď som vyučoval na strednej škole v South Bend, Indiana (USA). Bol som trochu sklamaný a možno aj nechápavý, pretože rodičia mojich žiakov angličtiny očakávali, že ich deti dostanú známku A alebo B. Mysleli si, že C bolo v poriadku iba pre deti od susedov, pretože všetky deti od susedov sú priemerné. Ale neboli spokojní, keď ich vlastné deti dostali C. Vtedy rodičia dali učiteľovi pocítiť, že zlyhali, alebo že zlyhal ich syn. A to nie je správne. Pán Boh nás vo svojej nekonečnej múdrosti nestvoril každého rovnako obdareného rozumom, tak ako nás nestvoril každého rovnakého výzoru.
Not everybody could earn an A or a B, and I didn't like that way of judging, and I did know how the alumni of various schools back in the '30s judged coaches and athletic teams. If you won them all, you were considered to be reasonably successful -- not completely. Because I found out -- we had a number of years at UCLA where we didn't lose a game. But it seemed that we didn't win each individual game by the margin that some of our alumni had predicted -- (Laughter) And quite frequently I really felt that they had backed up their predictions in a more materialistic manner.
Nie každý môže dostať A alebo B, a nepáčilo sa mi, ako sa to posudzuje. Vedel som, na základe čoho absolventi jednotlivých škôl v tridsiatych rokoch posudzovali úspešnosť trénera a jeho tímu. Ak ste všetko vyhrali, boli ste celkom úspešný. Nie však úplne. Zistil som to preto, že sme mali na UCLA niekoľko rokov, počas ktorých sme neprehrali ani jeden zápas. Ale zdalo sa, že sme nevyhrali každý zápas s takým rozdielom skóre, aký očakávali niektorí absolventi. A celkom otvorene, (Smiech) dosť často som cítil, že svoje očakávania pretavili do materialistickej podoby.
(Laughter)
Ale to bolo v tridsiatych rokoch a ja som to dobre chápal.
But that was true back in the 30s, so I understood that. But I didn't like it, I didn't agree with it. I wanted to come up with something I hoped could make me a better teacher, and give the youngsters under my supervision, be it in athletics or the English classroom, something to which to aspire, other than just a higher mark in the classroom, or more points in some athletic contest.
Ale nemal som to rád a ani som s tým nesúhlasil. Chcel som prísť na niečo, čo by zo mňa urobilo lepšieho učiteľa, a čo by dalo mojim žiakom, či už na hodinách angličtiny alebo mojim športovým zverencom, niečo hodné nasledovania, niečo iné než len dobrú známku z testu alebo viac bodov v športovej súťaži. Dlho som premýšľal
I thought about that for quite a spell, and I wanted to come up with my own definition. I thought that might help. And I knew how Mr. Webster defined it, as the accumulation of material possessions or the attainment of a position of power or prestige, or something of that sort, worthy accomplishments perhaps, but in my opinion, not necessarily indicative of success. So I wanted to come up with something of my own.
a chcel som vytvoriť svoju vlastnú definíciu úspechu. Myslel som, že to pomôže. Pán Webster úspech definoval ako nahromadenie hmotných statkov alebo dosiahnutie pozície moci alebo prestíže či niečo takého. Toto všetko je síce možno hodné uznania, ale podľa môjho názoru nie je nič z toho ukazovateľom úspechu. Takže som chcel prísť s niečím vlastným.
And I recalled -- I was raised on a small farm in Southern Indiana, and Dad tried to teach me and my brothers that you should never try to be better than someone else. I'm sure at the time he did that, I didn't -- it didn't -- well, somewhere, I guess in the hidden recesses of the mind, it popped out years later. Never try to be better than someone else, always learn from others. Never cease trying to be the best you can be -- that's under your control. If you get too engrossed and involved and concerned in regard to the things over which you have no control, it will adversely affect the things over which you have control. Then I ran across this simple verse that said, "At God's footstool to confess, a poor soul knelt, and bowed his head. 'I failed!' he cried. The Master said, 'Thou didst thy best, that is success.'"
Pripomenul som sám sebe, že som vyrastal na malej farme v Južnej Indiane. A môj otec sa snažil naučiť mňa a mojich bratov, že nikdy sa nemáme snažiť byť lepší ako niekto iný. Som si istý, že v tom čase sa môj otec tohto pravidla držal, no ja nie. Ono sa to uložilo niekde v skrytých zákutiach mojej mysle a po niekoľkých rokoch sa to vynorilo. Nikdy sa nesnaž byť lepší ako niekto iný, vždy sa od iných uč! Nikdy sa neprestaň snažiť byť najlepší, ako vieš - to je pod tvojou kontrolou. Ak sa príliš ponoríte, zúčastníte alebo staráte do vecí, nad ktorými nemáte žiadnu kontrolu, bude to mať nepriaznivý vplyv na veci, ktoré máte pod kontrolou. Potom ma zaujal veľmi jednoduchý verš: "Pred Pánom Bohom úbohá duša pokľakla a sklonila hlavu "Zlyhal som!" Zaplakal. A Pán povedal: "Vydal si zo seba to najlepšie, a to je úspechom."
From those things, and one other perhaps, I coined my own definition of success, which is: Peace of mind attained only through self-satisfaction in knowing you made the effort to do the best of which you're capable. I believe that's true. If you make the effort to do the best of which you're capable, trying to improve the situation that exists for you, I think that's success, and I don't think others can judge that; it's like character and reputation -- your reputation is what you're perceived to be; your character is what you really are. And I think that character is much more important than what you are perceived to be. You'd hope they'd both be good, but they won't necessarily be the same. Well, that was my idea that I was going to try to get across to the youngsters.
Práve z týchto vecí a ešte jednej som vytvoril moju vlastnú definíciu úspechu. Tá je: pokoj na duši dosiahnutý iba prostredníctvom sebauspokojenia, pričom viem, že som sa usiloval urobiť to najlepšie, čo vo mne je a čoho som bol schopný. Verím, že je to tak. Ak sa snažíte vydať zo seba všetko, čoho ste schopný, skúšate a vylepšujete vašu situáciu, potom je to úspech. A nemyslím si, že ostatní možu súdiť váš úspech. Je to ako s charakterom a reputáciou. Reputácia je to, ako vás ostatní vnímajú, zatiaľ čo charakter je to, čo naozaj ste. A myslím si, že charakter je omnoho dôležitejší ako to, ako vás ostatní vnímajú, ako vaša reputácia. Dúfali by ste, že oboje je dobré, ale nie je tomu tak nevyhnutne. Takže toto bola moja myšlienka, ktorú som sa snažil preniesť na mojich žiakov.
I ran across other things. I love to teach, and it was mentioned by the previous speaker that I enjoy poetry, and I dabble in it a bit, and love it. There are some things that helped me, I think, be better than I would have been. I know I'm not what I ought to be, what I should be, but I think I'm better than I would have been if I hadn't run across certain things. One was just a little verse that said,
Narazil som i na iné veci. Kedže milujem vyučovať, a ako už predchádzajúci rečník povedal, milujem poéziu, trochu sa s ňou hrám, a skrátka ju mám veľmi rád. Je niekoľko vecí, ktoré mi, myslím, pomohli byť lepším, než by som bol býval. Viem, že nie som taký, aký by som mal byť. Ale myslím, že som lepší, ako by som bol, keby som nenarazil na niekoľko veršov. Jeden krátky veršík bol: "Žiadne písané slovo a nijaký vypovedaný výrok
"No written word, no spoken plea can teach our youth what they should be; nor all the books on all the shelves -- it's what the teachers are themselves."
nenaučí našu mládež, to, čím by mala byť. Ani všetky knihy na všetkých policiach nie sú tým, čím sú samotní učitelia."
That made an impression on me in the 1930s. And I tried to use that more or less in my teaching, whether it be in sports, or whether it be in the English classroom. I love poetry and always had an interest in that somehow. Maybe it's because Dad used to read to us at night, by coal oil lamp -- we didn't have electricity in our farm home. And Dad would read poetry to us. So I always liked it. And about the same time I ran across this one verse, I ran across another one. Someone asked a lady teacher why she taught, and after some time, she said she wanted to think about that. Then she came up and said,
Toto na mňa v tridsiatych rokoch urobilo dojem. Pokúsil som sa to použiť aj v mojom vyučovaní, či už v športe alebo na hodinách angličtiny. Nadovšetko milujem poéziu a vždy ma zaujímala. Možno preto, že otec nám ju zvykol čítať pred spánkom. Za svetla olejovej lampy, kedže sme nemali elektrinu na našej farme nám otec čítal poéziu. Takže som ju mal odjakživa rád. Približne v tom čase, keď som naďabil na predošlý veršík, som našiel ešte jeden. Niekto sa spýtal mladej učiteľky prečo vyučuje. Ona po nejakom čase povedala, že o tom musí porozmýšľať. Potom sa vrátila a povedala:
"They ask me why I teach, and I reply, 'Where could I find such splendid company?' There sits a statesman, strong, unbiased, wise; another Daniel Webster, silver-tongued. A doctor sits beside him, whose quick, steady hand may mend a bone, or stem the life-blood's flow. And there a builder; upward rise the arch of a church he builds, wherein that minister may speak the word of God, and lead a stumbling soul to touch the Christ. And all about, a gathering of teachers, farmers, merchants, laborers -- those who work and vote and build and plan and pray into a great tomorrow. And I may say, I may not see the church, or hear the word, or eat the food their hands may grow, but yet again I may; And later I may say, I knew him once, and he was weak, or strong, or bold or proud or gay. I knew him once, but then he was a boy. They ask me why I teach and I reply, 'Where could I find such splendid company?'"
"Pýtajú sa ma, prečo vyučujem, a ja odpovedám, "Kde inde by som našla takú vyberanú spoločnosť?" Tamto sedí štátnik, silný, nestranný, múdry. Ďalší Daniel Webster, rečou nadaný. A doktor sedí hneď za ním, ktorého rýchle a pevné ruky môžu uzdraviť kosť, či zastaviť krvácanie. A tamto je stavbár. Dohora sa týči veža kostola, ktorý postaví, v ktorom kňaz bude kázať slovo Božie a bude viesť zblúdené duše k Pánovi. A nadovšetko ešte zoskupenie učiteľov, farmárov, obchodníkov, robotníkov. Všetci tí, ktorí pracujú, volia a budujú, plánujú a modlia sa za lepšie zajtrajšky. A môžem povedať, že možno neuvidím ten kostol, alebo nebudem počuť to slovo, alebo nebudem jesť to jedlo, ktoré ich ruky raz vypestujú, ale opäť vravím, možno raz budem. A potom budem môcť povedať, že tohto som raz poznala, a bol taký či onaký, slabý či silný smelý či hrdý či veselý. Raz som ho poznala, ale vtedy bol ešte malým chlapcom. Pýtajú sa ma, prečo učím, a ja odpovedám: "Kde inde by som našla takú vyberanú spoločnosť?""
And I believe the teaching profession -- it's true, you have so many youngsters, and I've got to think of my youngsters at UCLA -- 30-some attorneys, 11 dentists and doctors, many, many teachers and other professions. And that gives you a great deal of pleasure, to see them go on. I always tried to make the youngsters feel that they're there to get an education, number one; basketball was second, because it was paying their way, and they do need a little time for social activities, but you let social activities take a little precedence over the other two, and you're not going to have any very long. So that was the idea that I tried to get across to the youngsters under my supervision.
Ja verím, že povolanie učiteľa je aj o tom, že máte navôkol toľko mládeže. A pritom musím myslieť aj na mojich bývalých žiakov z UCLA -- zo 30 advokátov, 11 zubárov či doktorov, mnoho mnoho učiteľov a ostatných profesií. Dáva mi pocit zadosťučinenia, keď vidím ako pokračujú vo svojich životoch. Vždy som sa v žiakoch snažil vyvolať pocit, že do školy chodia, aby získali predovšetkým vzdelanie. Basketbal bol druhý v poradí, pretože bol súčasťou ich cesty životom, a predsa len potrebovali aj trochu spoločenských aktivít. Ale ak by dali spoločenské aktivity na vyššiu úroveň ako predošlé dve, tak zanedlho by nemali ani jednu z nich. Toto boli moje myšlienky, ktoré som sa snažil posunúť študentom pod mojim vedením.
I had three rules, pretty much, that I stuck with practically all the time. I'd learned these prior to coming to UCLA, and I decided they were very important. One was "Never be late." Later on I said certain things -- the players, if we were leaving for somewhere, had to be neat and clean. There was a time when I made them wear jackets and shirts and ties. Then I saw our chancellor coming to school in denims and turtlenecks, and thought, it's not right for me to keep this other [rule] so I let them just -- they had to be neat and clean. I had one of my greatest players that you probably heard of, Bill Walton. He came to catch the bus; we were leaving for somewhere to play. And he wasn't clean and neat, so I wouldn't let him go. He couldn't get on the bus, he had to go home and get cleaned up to get to the airport. So I was a stickler for that. I believed in that. I believe in time; very important. I believe you should be on time, but I felt at practice, for example -- we start on time, we close on time. The youngsters didn't have to feel that we were going to keep them over.
V podstate som mal tri pravidlá, ktorých som sa celý čas držal. Naučil som sa ich predtým, než som prišiel na UCLA a považoval som ich za veľmi dôležité. Prvé pravidlo bolo: Nikdy nemeškaj. Nikdy nemeškaj. Neskôr som povedal rôzne veci, mal som hráčov, a ak sme niekam išli, tak vždy museli byť upravení a čistí. Jeden čas som ich dokonca donútil nosiť saká, košele a kravaty. Potom som videl ako prichádza do školy riaditeľ v rifliach a roláku a povedal som si, že možno až taký poriadok dodržiavať u hráčov nemusím. Tak som im nechal voľnosť, ale vždy museli byť upravení a čistí. Mal som jedného z mojich najlepších hráčov, o ktorom ste asi počuli, volal sa Bill Walton. Dorazil akurát načas k autobusu, keď sme odchádzali na zápas. Ale nebol čistý a upravený, tak som mu nedovolil nastúpiť. Nedovolil som mu to. Musel ísť domov a umyť sa a prísť na letisko za nami. Tak na to som bol puntičkár. Veril som v to. Verím v čas. Je veľmi dôležitý. Verím, že je dôležité pracovať načas. Cítil som počas tréningov povinnosť, napríklad, že začneme načas a načas i skončíme. Zverenci tak nemali pocit, že ich budeme držať na tréningu príliš dlho.
When I speak at coaching clinics, I often tell young coaches -- and at coaching clinics, more or less, they'll be the younger coaches getting in the profession. Most of them are young, you know, and probably newly-married. And I tell them, "Don't run practices late, because you'll go home in a bad mood, and that's not good, for a young married man to go home in a bad mood. When you get older, it doesn't make any difference, but --"
Keď hovorím na trénerských školeniach, zvyčajne rozprávam mladým trénerom. A na trénerských školeniach, viac menej, je väčšina trénerov mladá, učí sa profesii. Väčšina z nich je mladá, a pravdepodobne práve po svadbe. A ja im poviem: "Netrénujte príliš dlho. Pretože prídete domov v zlej nálade. A nie je dobré, aby čerstvo ženatý muž prišiel domov v zlej nálade." Keď budete starší, už to nebude také dôležité, ale---
(Laughter)
(Smiech)
So I did believe: on time.
Takže som veril v čas. Dôležité je začať načas
I believe starting on time, and I believe closing on time. And another one I had was, not one word of profanity. One word of profanity, and you are out of here for the day. If I see it in a game, you're going to come out and sit on the bench. And the third one was, never criticize a teammate. I didn't want that. I used to tell them I was paid to do that. That's my job. I'm paid to do it. Pitifully poor, but I am paid to do it. Not like the coaches today, for gracious sakes, no. It's a little different than it was in my day. Those were three things that I stuck with pretty closely all the time. And those actually came from my dad. That's what he tried to teach me and my brothers at one time.
a skončiť načas. Moje ďalšie pravidlo bolo, ani jedno neslušné slovo. Jedna nadávka a hráč bol z hry von. Ak som počas hry počul neslušné slovo, hráč odišiel z hry a sedel na lavičke. Moje tretie pravidlo bolo: "Nikdy nekritizuj spoluhráča." Nepáčilo sa mi to. Zvykol som mojim zverencom hovoriť, že za to som platený ja. To je moja práca. Som za ňu platený. Mizerne, ale som platený. Nie tak ako tréneri dnes, to nie. Dnes je to iné ako za mojich čias. Toto boli tri pravidlá, ktorých som sa držal celý čas. A vlastne som ich prevzal od môjho otca. To sú veci, ktoré sa kedysi mňa a mojich bratov snažil naučiť.
I came up with a pyramid eventually, that I don't have the time to go on that. But that helped me, I think, become a better teacher. It's something like this: And I had blocks in the pyramid, and the cornerstones being industriousness and enthusiasm, working hard and enjoying what you're doing, coming up to the apex, according to my definition of success. And right at the top, faith and patience.
Vytvoril som taktiež takúto pyramídu, ale nemám čas vám o nej viac porozprávať. Ale myslím, že mi pomohla stať sa lepším učiteľom. Vyzerá asi takto: Sú v nej jednotlivé stavebné bloky. Základy tvoria pracovitosť a entuziazmus, ťažká práca a láska k tomu, čo robím. Smerom k vrcholu pyramídy sú tehly v súlade s mojím chápaním úspechu. A priamo na vchole sú viera a trpezlivosť.
And I say to you, in whatever you're doing, you must be patient. You have to have patience to -- we want things to happen. We talk about our youth being impatient a lot, and they are. They want to change everything. They think all change is progress. And we get a little older -- we sort of let things go. And we forget there is no progress without change. So you must have patience, and I believe that we must have faith. I believe that we must believe, truly believe. Not just give it word service, believe that things will work out as they should, providing we do what we should. I think our tendency is to hope things will turn out the way we want them to much of the time, but we don't do the things that are necessary to make those things become reality. I worked on this for some 14 years, and I think it helped me become a better teacher. But it all revolved around that original definition of success.
A poviem vám, čokoľvek robíte, musíte byť trpezlivý. Musíte mať trpezlivosť, ak chcete, aby sa veci pohli. Často hovoríme o mládeži ako o dosť netrpezlivej. A aj je. Mladí chcú zmeniť všetko. Myslia si, že všetky zmeny sú k lepšiemu. A keď trochu zostarneme, necháme veci plynúť. A zabúdame, že nejestvuje pokrok bez zmeny. Musíme mať trpezlivosť. A verím, že musíme mať vieru. Verím, že musíme veriť, skutočne veriť. Nestačia len slová, musíme skutočne veriť, že všetky veci sa vyvinú tak, ako majú byť, ak my urobíme, čo je pre to potrebné. Myslím, že ľudia majú sklon veriť, že veci sa vyvinú tak, ako chcú, aby sa vyvinuli väčšinou. Ale často mi sami nerobíme veci, ktoré sú nevyhnutné, aby sa naše želania stali realitou. Pracoval som na tomto názore 14 rokov, a myslím, že mi to pomohlo stať sa lepším učiteľom. Ale všetko sa to odvíjalo od pôvodnej definície úspechu.
You know, a number of years ago, there was a Major League Baseball umpire by the name of George Moriarty. He spelled Moriarty with only one 'i'. I'd never seen that before, but he did. Big league baseball players -- they're very perceptive about those things, and they noticed he had only one 'i' in his name. You'd be surprised how many also told him that that was one more than he had in his head at various times.
Mnoho rokov dozadu, bol jeden rozhodca v Hlavnej Baseballovej Lige (MLB), ktorý sa volal George Moriarty. Hláskoval Moriarty s jedným "i". Tak napísané som to nikdy nevidel, ale on to tak hláskoval. Veľký baseballoví hráči boli na takéto drobnosti veľmi citlivý a všimli si, že má iba jedno "i" vo svojom mene. Čudovali by ste sa, koľko hráčov ho upozornilo na to, že tam má byť o jedno "i" viac, než bolo v jeho hlave.
(Laughter)
(Smiech)
But he wrote something where I think he did what I tried to do in this pyramid. He called it "The Road Ahead, or the Road Behind." He said, "Sometimes I think the Fates must grin as we denounce them and insist the only reason we can't win, is the Fates themselves have missed. Yet there lives on the ancient claim: we win or lose within ourselves. The shining trophies on our shelves can never win tomorrow's game. You and I know deeper down, there's always a chance to win the crown. But when we fail to give our best, we simply haven't met the test, of giving all and saving none until the game is really won; of showing what is meant by grit; of playing through when others quit; of playing through, not letting up. It's bearing down that wins the cup. Of dreaming there's a goal ahead; of hoping when our dreams are dead; of praying when our hopes have fled; yet losing, not afraid to fall, if, bravely, we have given all. For who can ask more of a man than giving all within his span. Giving all, it seems to me, is not so far from victory. And so the Fates are seldom wrong, no matter how they twist and wind. It's you and I who make our fates -- we open up or close the gates on the road ahead or the road behind."
Napísal niečo, čo sa, myslím, podobá na moju pyramídu. Nazval to: "Cesta vpred a cesta vzad." "Niekedy si myslím, že osudy sa musia smiať nad tým, ako sa o nich vyjadrujeme, a trváme na tom, že jediný dôvod, prečo my nemôžeme vyhrať, je, že to nie je náš osud. Napriek tomu žije staré tvrdenie: Vyhrávame a prehrávame vo svojom vnútri. Žiarivé trofeje na našich poličkách nám nikdy nemôžu vyhrať zajtrajší zápas. Vy i ja vieme dobre, že vždy je šanca vyhrať korunu. Ale keď sa nám nepodarí dať do toho to najlepšie, čo v nás je, jednoducho sme neprešli testom. Testom dávania všetkých síl a šetrenia žiadnych, až kým nie je zápas vyhratý. Testom ukázania, čo znamená sila osobnosti. Testom pokračovania, keď to ostatní vzdávajú. Testom pokračovania, keď ostatným odchádzajú sily. Je to vzopretie sa zo všetkých síl, čo nám vyhrá pohár. Snívanie o cieli pred sebou. Dúfanie, keď sú naše sny už mŕtve. Modlenie sa, keď sú naše nádeje dávno preč. No i tak prehrať, bez strachu z pádu, ak sme statočne dali zo seba všetko. Kto môže od človeka žiadať viac, ako vydať zo seba všetko, čo dokáže. Dávanie všetkého, čo má človek v sebe, podľa mňa nie je ďaleko od samotného víťazstva. A tak sú osudy zriedkakedy pomýlené, bez ohľadu na to, ako sa krútia a obkrúcajú. To vy a ja tvoríme naše vlastné osudy, to my otvárame či zatvárame brány na ceste pred nami či ceste za nami."
Reminds me of another set of threes that my dad tried to get across to us: Don't whine. Don't complain. Don't make excuses. Just get out there, and whatever you're doing, do it to the best of your ability. And no one can do more than that. I tried to get across, too, that -- my opponents will tell you -- you never heard me mention winning. Never mention winning. My idea is that you can lose when you outscore somebody in a game, and you can win when you're outscored. I've felt that way on certain occasions, at various times. And I just wanted them to be able to hold their head up after a game. I used to say that when a game is over, and you see somebody that didn't know the outcome, I hope they couldn't tell by your actions whether you outscored an opponent or the opponent outscored you.
Toto mi propomína ďalšie tri pravidlá, ktoré sa ma snažil môj otec naučiť. Nefňukaj! Nesťažuj sa! Nevyhováraj sa! Jednoducho všetko, čo robíš, rob najlepšie, ako vieš. A nikto nemôže urobiť viac ako toto. Taktiež som sa snažil -- i keď moji súperi vám to nepovedia -- aby som nikdy nehovoril o víťazstve. Nikdy nepomysli na víťazstvo. Moje krédo je, že človek môže prehrať, i keď toho druhého porazí v zápase. A taktiež môže vyhrať, aj keď má menej bodov. Tento pocit som niekoľkokrát sám zažil v rôznych situáciách. A vždy som od mojich zverencov chcel, aby mali vztýčené hlavy po zápase. Vždy som si zvykol hovoriť, že keď vidím po zápase hráča, podľa jeho činov by som nemal vedieť povedať, či práve vyhral alebo prehral zápas.
That's what really matters: if you make an effort to do the best you can regularly, the results will be about what they should be. Not necessarily what you'd want them to be but they'll be about what they should; only you will know whether you can do that. And that's what I wanted from them more than anything else. And as time went by, and I learned more about other things, I think it worked a little better, as far as the results. But I wanted the score of a game to be the byproduct of these other things, and not the end itself. I believe it was one great philosopher who said -- no, no -- Cervantes. Cervantes said, "The journey is better than the end." And I like that. I think that it is -- it's getting there. Sometimes when you get there, there's almost a let down. But it's the getting there that's the fun. As a basketball coach at UCLA, I liked our practices to be the journey, and the game would be the end, the end result. I liked to go up and sit in the stands and watch the players play, and see whether I'd done a decent job during the week. There again, it's getting the players to get that self-satisfaction, in knowing that they'd made the effort to do the best of which they are capable.
To je to, na čom skutočne záleží. Ak sa pravidelne snažíte najviac ako môžete, výsledky budú také, aké majú byť. Nie však nevyhnutne také, aké by ste chceli, aby boli, ale budú také, aké majú byť. A iba vy sami viete, či na to máte. A toto je to, čo som od mojich zverencov vždy chcel viac ako čokoľvek iné. A ako roky plynuli a ja som sa postupne učil a zlepšoval, tak to postupne fungovalo lepšie a lepšie, čo sa výsledkov týka. Ale ja som vždy chcel, aby výsledok zápasu bol len vedľajším výsledkom celej činnosti a nie to najpodstatnešie. Myslím, že jeden veľký filozof, nie, Cervantes. Cervantes raz povedal, že "Cesta je lepšia ako jej cieľ." Páči sa mi tento citát. Myslím, že doležitá je práve cesta. Niekedy, keď sa dostanete do cieľa, pocítite sklamanie. A preto práve cesta do cieľa je najväčšia zábava. Ako basketbalový tréner na UCLA som bol rád, keď naše tréningy boli cestou a zápas bol výsledkom. Chcel by som ísť hore a sedieť v hľadisku, a pozerať sa, ako hráči hrajú, a hodnotiť, či sa počas týždňa poctivo pripravovali. A tu znova, je to vlastne o hráčoch a ich sebauspokojení z toho, že sú si vedomí, že do zápasu dali maximum svojich možností.
Sometimes I'm asked who was the best player I had, or the best teams. I can never answer that. As far as the individuals are concerned -- I was asked one time about that, and they said, "Suppose that you, in some way, could make the perfect player. What would you want?" And I said, "Well, I'd want one that knew why he was at UCLA: to get an education, he was a good student, really knew why he was there in the first place. But I'd want one that could play, too. I'd want one to realize that defense usually wins championships, and who would work hard on defense. But I'd want one who would play offense, too. I'd want him to be unselfish, and look for the pass first and not shoot all the time. And I'd want one that could pass and would pass.
Niekedy sa ma pýtajú, kto bol môj najlepší hráč, či najlepší tím. Na to nemôžem odpovedať, čo sa týka jednotlivcov. Raz, keď mi položili otázku, ktorá znela: "Predstavte si, že môžete vytvoriť perfektného hráča. Aký by mal byť?" Ja som odpovedal: "Chcel by som takého, ktorý by vedel, prečo študuje na UCLA: aby získal vzdelanie, aby bol dobrý študent, ale hlavne, aby vedel, prečo tu vlastne je. Ale chcel by som takého, ktorý by vedel aj hrať. Chcel by som takého, ktorý by si uvedomil, že obrana je zvyčajne najdôležitejšia k výhre majstrovského titulu, a preto by musel tvrdo pracovať na obrane. Ale taktiež by mal vedieť hrať v útoku. Chcel by som, aby nebol sebecký, a aby v prvom rade hľadal komu nahrať, a aby nestrieľal za každú cenu. Chcel by som takého, ktorý by mohol nahrať a aj by nahral.
(Laughter)
(Smiech)
I've had some that could and wouldn't, and I've had some that would and could.
Mal som takých, ktorí boli schopní nahrať a nenahrali, a aj takých, ktorí by aj nahrali, ale neboli toho schopní.
(Laughter)
(Smiech)
So, yeah, I'd want that.
And I wanted them to be able to shoot from the outside. I wanted them to be good inside too.
Chcel som aby boli schopní strieľať z diaľky. Ale chcel som, aby boli dobrí aj pod košom.
(Laughter)
(Smiech)
I'd want them to be able to rebound well at both ends, too. Why not just take someone like Keith Wilkes and let it go at that. He had the qualifications. Not the only one, but he was one that I used in that particular category, because I think he made the effort to become the best. There was a couple.
Chcel by som, aby boli schopní odskočiť na oboch koncoch. Mohol by to byť napríklad taký Keith Wilkes. Ten mal na to predpoklady. Nebol jediný, ale práve on je dobrým príkladom, keďže práve on dal zo seba najviac snahy stať sa najlepším.
I mention in my book, "They Call Me Coach," two players that gave me great satisfaction, that came as close as I think anyone I ever had to reach their full potential: one was Conrad Burke, and one was Doug McIntosh. When I saw them as freshmen, on our freshmen team -- freshmen couldn't play varsity when I taught. I thought, "Oh gracious, if these two players, either one of them" -- they were different years, but I thought about each one at the time he was there -- "Oh, if he ever makes the varsity, our varsity must be pretty miserable, if he's good enough to make it." And you know, one of them was a starting player for a season and a half. The other one, his next year, played 32 minutes in a national championship game, Did a tremendous job for us. The next year, he was a starting player on the national championship team, and here I thought he'd never play a minute, when he was -- so those are the things that give you great joy, and great satisfaction to see.
V mojej knihe s názvom "Volajú ma tréner", spomínam na dvoch hráčov, ktorí mi robili veľkú radosť. Zo všetkých hráčov, ktorých som kedy mal, sa oni dokázali asi najviac priblížiť k úplnému využitiu ich potenciálu. Jeden sa volal Conrad Burke. A druhý bol Doug McIntosh. Keď som ich videl ako prvákov, v našom prváckom tíme, keďže prváci nemohli hrať ligu, keď som učil, pomyslel som si "Och pane, ak títo dvaja hráči, hociktorý z nich" - síce boli v rôznych rokoch, ale o každom myslel som si to o oboch v čase, keď boli na škole, "ak to hociktorý z nich dotiahne do ligového tímu, tak potom náš ligový tím musí na tom byť poriadne mizerne, ak sa tam dostane niekto ako on." A neverili by ste, ale jeden z nich bol najlepším hráčom jeden aj pol sezóny. A ten druhý, vo svojom druhom roku na škole hral 32 minút v národnom finálovom zápase, a odviedol obrovské množstvo práce. A v jeho ďalšom roku už bol taktiež hviezdou víťazného tímu národného pohára. A to som si myslel, že si nezahrá ani minútu, keď k nám nastúpil. Toto sú veci, ktoré mne ako trénerovi dávajú obrovskú radosť a uspokojenie.
Neither one of those youngsters could shoot very well. But they had outstanding shooting percentages, because they didn't force it. And neither one could jump very well, but they kept good position, and so they did well rebounding. They remembered that every shot that's taken, they assumed would be missed. I've had too many stand around and wait to see if it's missed, then they go and it's too late, somebody else is in there ahead of them. They weren't very quick, but they played good position, kept in good balance. And so they played pretty good defense for us. So they had qualities that -- they came close to -- as close to reaching possibly their full potential as any players I ever had. So I consider them to be as successful as Lewis Alcindor or Bill Walton, or many of the others that we had; there were some outstanding players.
Ani jeden z tých hráčov nevedel dobre strielať. Zato však mali unikátne strelecké štatistiky, a to práve preto, že to nesilili. Ani jeden z nich nevedel dobre skákať, zato však veľmi dobre držali pozíciu a vedeli dobre odskočiť súperovi. Pamätali si, že majú o každej strele predpokladať, že nepadne do koša. Mal som veľa hráčov, ktorí stáli navôkol a pozerali, či padne so koša, a pohli sa, keď už bolo neskoro. Mnohí iní už boli vpredu. A aj keď títo dvaja neboli veľmi rýchli, na svojej pozícii hrali dobre a dodržiavali určitú rovnováhu vo svojej hre. A preto boli celkom dobrí obrancovia. Takže títo dvaja hráči mali charakteristiky, ktorými sa asi najviac priblížili využitiu ich celkového potenciálu ako akýkoľvek iný hráč. Takže práve týchto dvoch považujem za asi tak úspešných, ako boli Lewis Alcindor alebo Bill Walton, alebo ako mnohí iní hráči, ktorí boli vynikajúci a jedineční.
Have I rambled enough? I was told that when he makes his appearance, I was supposed to shut up.
Už som toho dosť porozprával? Bolo mi povedané, že keď sa ukáže ten pán, tak mám skončiť.
(Laughter)
(Smiech)
(Applause)
(Potlesk)