The stories we tell about each other matter very much. The stories we tell ourselves about our own lives matter. And most of all, I think the way that we participate in each other's stories is of deep importance. I was six years old when I first heard stories about the poor. Now I didn't hear those stories from the poor themselves, I heard them from my Sunday school teacher and Jesus, kind of via my Sunday school teacher. I remember learning that people who were poor needed something material -- food, clothing, shelter -- that they didn't have. And I also was taught, coupled with that, that it was my job -- this classroom full of five and six year-old children -- it was our job, apparently, to help. This is what Jesus asked of us. And then he said, "What you do for the least of these, you do for me." Now I was pretty psyched. I was very eager to be useful in the world -- I think we all have that feeling. And also, it was kind of interesting that God needed help. That was news to me, and it felt like it was a very important thing to get to participate in.
Na príbehoch, ktoré rozprávame jeden o druhom, veľmi záleží. Na príbehoch, ktoré si my rozprávame o našich vlastných životoch, záleží. Ale najmä to, akú úlohu hráme v príbehoch toho druhého, je nesmierne dôležité. Mala som šesť rokov, keď som prvý raz počula príbehy o chudobných. Nepovedali mi ich samotní chudobní, ale moja učiteľka v nedeľnej škole a Ježiš, prostredníctvom mojej učiteľky. Pamätám si, ako som sa naučila, že ľudia, ktorí sú chudobní, potrebujú niečo materiálne -- jedlo, oblečenie, prístrešok -- to, čo nemajú. A tiež ma naučili, popritom, že je mojou prácou -- trieda plná päť a šesť ročných detí -- že je našou prácou pomôcť. To je to čo od nás žiadal Ježiš. A potom povedal, "Čo urobíte pre jedného z mojich najmenších, urobíte pre mňa." Celkom ma to vzalo. Bola som odhodlaná byť užitočná pre svet. Myslím, že všetci máme ten pocit. A tiež bolo zaujímavé, že Boh potrebuje pomoc. To bola pre mňa novinka, a cítila som, že je veľmi dôležité zapojiť sa.
But I also learned very soon thereafter that Jesus also said, and I'm paraphrasing, the poor would always be with us. This frustrated and confused me; I felt like I had been just given a homework assignment that I had to do, and I was excited to do, but no matter what I would do, I would fail. So I felt confused, a little bit frustrated and angry, like maybe I'd misunderstood something here. And I felt overwhelmed. And for the first time, I began to fear this group of people and to feel negative emotion towards a whole group of people. I imagined in my head, a kind of long line of individuals that were never going away, that would always be with us. They were always going to ask me to help them and give them things, which I was excited to do, but I didn't know how it was going to work. And I didn't know what would happen when I ran out of things to give, especially if the problem was never going away. In the years following, the other stories I heard about the poor growing up were no more positive. For example, I saw pictures and images frequently of sadness and suffering. I heard about things that were going wrong in the lives of the poor. I heard about disease, I heard about war -- they always seemed to be kind of related. And in general, I got this sort of idea that the poor in the world lived lives that were wrought with suffering and sadness, devastation, hopelessness.
Ale velmi čoskoro som sa dozvedela, že Ježiš tiež povedal, teraz parafrázujem, chudobní budú vždy s nami. To ma sklamalo a zmiatlo. Bolo to akoby som dostala domácu úlohu, ktorú musim urobiť, chcem urobiť, ale bez ohľadu na to, čo urobím, nepodarí sa mi to. Bola som zmätená, trochu rozčarovaná a nahnevaná, ako keby som niečo zle pochopila. Bola som ohromená. A po prvý raz som sa začala báť tejto skupiny ľudí a cítiť niečo zlé voči ním všetkým. V hlave som si ich predstavovala ako dlhý zástup ľudí, ktorí nikdy neodídu, ktorí budú vždy tu. Vždy odo mňa budú žiadať pomoc a veci, čo som robila rada, ale nevedela som, ako to má pomôcť. A nevedela som, čo sa stane, keď už nebudem mať čo dať, hlavne keď sa tento problém nikdy nevyrieši. V nasledujúcich rokoch príbehy, ktoré som počula o chudobných, neboli o nič lepšie. Napríklad, videla som obrazy smútku a utrpenia. Počula som o zlých veciach, ktoré sa dejú chudobným. Počula som o chorobách. Počula som o vojne. Vždy k tomu nejako patrili. A vo všeobecnosti, som si pri nich predstavovala, že žijú vo svete svoje životy zmáhané utrpením a smútkom, zničení a bez nádeje.
And after a while, I developed what I think many of us do, is this predictable response, where I started to feel bad every time I heard about them. I started to feel guilty for my own relative wealth, because I wasn't doing more, apparently, to make things better. And I even felt a sense of shame because of that. And so naturally, I started to distance myself. I stopped listening to their stories quite as closely as I had before. And I stopped expecting things to really change. Now I still gave -- on the outside it looked like I was still quite involved. I gave of my time and my money, I gave when solutions were on sale. The cost of a cup of coffee can save a child's life, right. I mean who can argue with that? I gave when I was cornered, when it was difficult to avoid and I gave, in general, when the negative emotions built up enough that I gave to relieve my own suffering, not someone else's. The truth be told, I was giving out of that place, not out of a genuine place of hope and excitement to help and of generosity. It became a transaction for me, became sort of a trade. I was purchasing something -- I was buying my right to go on with my day and not necessarily be bothered by this bad news. And I think the way that we go through that sometimes can, first of all, disembody a group of people, individuals out there in the world. And it can also turn into a commodity, which is a very scary thing. So as I did this, and as I think many of us do this, we kind of buy our distance, we kind of buy our right to go on with our day. I think that exchange can actually get in the way of the very thing that we want most. It can get in the way of our desire to really be meaningful and useful in another person's life and, in short to love.
Po čase sa to u mňa vyvinulo do stavu, ktorý je u mnohých z nás, a ktorý sa na základe týchto myšlienok dal čakať, že som sa začala cítiť zle zakaždým, keď som o nich počula. Cítila som sa vinná tým, že oproti nim som relatívne bohatá, tým, že som neurobila viac, aby som veci zlepšila. Dokonca som sa za to istým spôsobom aj hanbila. A tak som sa prirodzene začala od nich dištancovať. Prestala som počúvať ich príbehy tak pozorne ako predtým. A prestala som očakávať, že sa veci naozaj zmenia. Stále som dávala. Zvonka som stále vyzerala ako zainteresovaná. Dávala som im svoj čas aj peniaze. Dávala som im, keď boli riešenia ich problémov na predaj. Jedna šálka kávy môže zachrániť život dieťaťa. Kto tomu môže protirečiť? Dávala som vtedy, keď som bola zatlačená do rohu, dávala som, keď sa negatívne pocity tak nahromadili, že som im musela niečo dať, aby sa uľavilo môjmu trápeniu, nie trápeniu niekoho iného. Aby som povedala pravdu, dávala som preto, a nie kvôli skutočnej nádeji a ochote pomôcť a zo štedrosti. Stalo sa to pre mňa transakciou, druhom obchodu. S niečím som obchodovala. Kupovala som si svoje právo pokračovať vo svojom dni a netrápiť sa s týmito zlými správami. Myslím, že spôsob, ako sa s tým niekedy vyrovnávame, môže zbavit telesnosti ľudí, jednotlincov tam vo svete. Alebo sa to môže stať produktom, čo tiež naháňa strach. A tak som to robila takto, tak ako mnohí z nás, kupujeme si náš odstup, kupujeme si naše právo pokračovať v našom dni. Táto výmena môže ovplyvniť, ako vnímame veci, ktoré chceme najviac. Môže sa dostať do našej túžby naozaj niečo znamenať v živote niekoho druhého, niekoho milovať.
Thankfully, a few years ago, things shifted for me because I heard this gentleman speak, Dr. Muhammad Yunus. I know many in the room probably know exactly who he is, but to give the shorthand version for any who have not heard him speak, Dr. Yunus won the Nobel Peace Prize a few years ago for his work pioneering modern microfinance. When I heard him speak, it was three years before that. But basically, microfinance -- if this is new to you as well -- think of that as financial services for the poor. Think of all the things you get at your bank and imagine those products and services tailored to the needs of someone living on a few dollars a day. Dr. Yunus shared his story, explaining what that was, and what he had done with his Grameen Bank. He also talked about, in particular, microlending, which is a tiny loan that could help someone start or grow a business. Now, when I heard him speak, it was exciting for a number of reasons. First and foremost, I learned about this new method of change in the world that, for once, showed me, maybe, a way to interact with someone and to give, to share of a resource in a way that wasn't weird and didn't make me feel bad -- that was exciting. But more importantly, he told stories about the poor that were different than any stories I had heard before. In fact, those individuals he talked about who were poor was sort of a side note. He was talking about strong, smart, hardworking entrepreneurs who woke up every day and were doing things to make their lives and their family's lives better. All they needed to do that more quickly and to do it better was a little bit of capital. It was an amazing sort of insight for me.
Vďakabohu, pred niekoľkými rokmi sa pre mňa veci zmenili, pretože som počula hovoriť tohto muža, Dr. Muhammada Yunusa. Viem, že mnohí v tejto miestnosti presne viete, kto je, ale kratšia verzia príbehu pre tých, ktorí ho nepočuli, Dr. Yunus získal Nobelovu cenu za mier pred niekoľkými rokmi za svoju priekopnícku prácu v moderným mikrofinanciách. Počula som ho rozprávať tri roky predtým. Ale v podstate, mikrofinančníctvo -- ak je to pre vás tiež nový termín -- sú finančné služby pre chudobných. Predstavte si všetky veci, ktoré dostanete v banke a predstavte si všetky tie produkty a služby šité na mieru potrebám niekoho, kto žije z pár dolárov na deň. Dr. Yunus šíril tento príbeh, vysvetil, čo to je, a čo dosiahol s jeho Grameen Bankou. Tiež rozprával o mikropôžičkách, čo je malinká pôžička, ktorá môže niekomu pomôcť naštartovať alebo rozšíriť živnosť. Keď som ho počula rozprávať, bolo to úžasné z viacerých dôvodov. Prvé a najdôležitejšie, prišla som na túto novú metódu, ako zmeniť svet, ktorá mi ukázala, ako sa ku niekomu správať, ako dávať, deliť sa o to, čo mám, spôsobom, ktorý nebol čudný a necítila som sa kvôli tomu zle. To bolo vzrušujúce. Ale oveľa dôležitejšie, rozprával príbehy o chudobných, ktoré boli úplne iné, ako príbehy, ktoré som počula predtým. Keď rozprával o tých ľuďoch, ich chudoba bola len poznámka na okraji. Hovoril o silných, šikovných, ťažko pracujúcich podnikateľoch, ktorí každé ráno vstanú a pracujú na tom, aby zlepšili svoje životy a životy svojich rodín. Všetko, čo potrebovali, aby to mohli robiť rýchlejšie a lepšie, bolo trochu kapitálu. To bol pre mňa udivujúci nový pohľad na vec.
And I, in fact, was so deeply moved by this -- it's hard to express now how much that affected me -- but I was so moved that I actually quit my job a few weeks later, and I moved to East Africa to try to see for myself what this was about. For the first time, actually, in a long time I wanted to meet those individuals, I wanted to meet these entrepreneurs, and see for myself what their lives were actually about. So I spent three months in Kenya, Uganda and Tanzania interviewing entrepreneurs that had received 100 dollars to start or grow a business. And in fact, through those interactions, for the first time, I was starting to get to be friends with some of those people in that big amorphous group out there that was supposed to be far away. I was starting to be friends and get to know their personal stories. And over and over again, as I interviewed them and spent my days with them, I did hear stories of life change and amazing little details of change.
A tak silno to mnou pohlo, je ťažké vyjadriť, ako veľmi ma to ovplyvnilo, ale bola som tak pohnutá, že som o niekoľko týždňov odišla z práce a presťahovala sa do východnej Afriky, aby som videla na vlastné oči, o čom to je. Prvýkrát po dlhom čase som chcela stretnúť tých ľudí, chcela som pomôcť týmto podnikateľom a vidieť na vlastné oči, ako žijú. Strávila som tri mesiace v Keni, Ugande a Tanzánii a rozprávala som sa s podnikateľmi, ktorí dostali 100 dolárov, aby naštartovali alebo rozšírili svoju živnosť. A počas týchto interakcií som sa po prvý raz skamarátila s niektorými ľuďmi z tej veľkej neurčitej skupiny, ktorá mala byť niekde ďaleko. Skamarátila som sa s nimi a spoznala som ich osobné príbehy. A zas a znova, ako som sa s nimi rozprávala a trávila s nimi čas, počúvala som príbehy o zmene v ich životoch a o úžasných malých detailoch tej zmeny.
So I would hear from goat herders who had used that money that they had received to buy a few more goats. Their business trajectory would change. They would make a little bit more money; their standard of living would shift and would get better. And they would make really interesting little adjustments in their lives, like they would start to send their children to school. They might be able to buy mosquito nets. Maybe they could afford a lock for the door and feel secure. Maybe it was just that they could put sugar in their tea and offer that to me when I came as their guest and that made them feel proud. But there were these beautiful details, even if I talked to 20 goat herders in a row, and some days that's what happened -- these beautiful details of life change that were meaningful to them. That was another thing that really touched me. It was really humbling to see for the first time, to really understand that even if I could have taken a magic wand and fixed everything, I probably would have gotten a lot wrong. Because the best way for people to change their lives is for them to have control and to do that in a way that they believe is best for them. So I saw that and it was very humbling.
Počúvala som pastierov kôz, ktorí použili peniaze, ktoré dostali, na nákup ďalších kôz. Dráha ich podnikania sa zmenila. Zarobili trochu viac peňazí. Ich životný štandard sa zmenil a zlepšil. Mohli vo svojich životoch urobiť naozaj zaujímavé malé zmeny, napríklad poslať svoje deti do školy. Mohli si dovoliť kúpiť siete na komáre. Možno si mohli dovoliť kúpiť zámok na dvere a cítiť sa bezpečne. Možno si mohli dať do čaju cukor a ponúknuť mi ho, keď som ich prišla navštíviť, a mohli byť na to hrdí. Všetky tieto nádherné malé detaily, aj keby som sa rozprávala s dvadsiatimi pastiermi, a aj to sa stávalo -- tieto nádherné detaily zmien v živote mali pre nich ohromný význam. To sa ma naozaj dotklo. Bolo pokorujúce uvidieť po prvýkrát, naozaj pochopiť, že aj keby som vzala čarovnú paličku a všetko napravila, zrejme by som veľa vecí urobila zle. Pretože najlepším spôsobom pre ľudí ako zmeniť ich životy, je pre nich mať kontrolu a urobiť to spôsobom, ktorý je podľa nich nejlepší. To som si uvedomila a bolo to veľmi pokorujúce.
Anyway, another interesting thing happened while I was there. I never once was asked for a donation, which had kind of been my mode, right. There's poverty, you give money to help -- no one asked me for a donation. In fact, no one wanted me to feel bad for them at all. If anything, they just wanted to be able to do more of what they were doing already and to build on their own capabilities. So what I did hear, once in a while, was that people wanted a loan -- I thought that sounded very reasonable and really exciting. And by the way, I was a philosophy and poetry major in school, so I didn't know the difference between profit and revenue when I went to East Africa. I just got this impression that the money would work. And my introduction to business was in these $100 little infuses of capital. And I learned about profit and revenue, about leverage, all sorts of things, from farmers, from seamstresses, from goat herders. So this idea that these new stories of business and hope might be shared with my friends and family, and through that, maybe we could get some of the money that they needed to be able to continue their businesses as loans, that's this little idea that turned into Kiva.
Každopádne, kým som tam bola, stala sa ďalšia zaujímavá vec sa stala. Nikdy ma nepoprosili o dotáciu, čo som tak trochu čakala. Je tu chudoba, ty dáš peniaze, aby si pomohla. Nikto ma o to nepoprosil. Vlastne nikto nechcel, aby som sa kvôli nim cítila zle. Jediné, čo chceli, bolo, aby mohli robiť viac toho, čo už robili, a budovať svoje schopnosti. Takže čo som z času na čas počula, bolo, že chceli pôžičku -- a to znelo veľmi rozumne a naozaj vzrušujúco. Mimochodom, na škole som študovala filozofiu a poéziu, takže keď som prišla do východnej Afriky, nevedela som, aký je rozdiel medzi ziskami a príjmami. Mala som len nejasnú predstavu o tom, že peniaze môžu pomôcť. A môj úvod do podnikania bol cez tieto malé 100 dolárové infúzie kapitálu. Naučila som sa, čo je to zisk, príjem aj výnosnosť od farmárov, od krajčírok, od pastierov kôz. Potom som sa o túto myšlienku nových príbehov biznisu a nádeje podelila s mojou rodinou a priateľmi. Povedali sme si, že môžno by sme vedeli zohnať peniaze, ktoré potrebovali, aby mohli pokračovať vo svojích živnostiach, a dať im ich ako pôžičku, a z tejto myšlienky vzišla Kiva.
A few months later, I went back to Uganda with a digital camera and a basic website that my partner, Matthew, and I had kind of built, and took pictures of seven of my new friends, posted their stories, these stories of entrepreneurship, up on the website, spammed friends and family and said, "We think this is legal. Haven't heard back yet from SEC on all the details, but do you say, do you want to help participate in this, provide the money that they need?" The money came in basically overnight. We sent it over to Uganda. And over the next six months, a beautiful thing happened; the entrepreneurs received the money, they were paid, and their businesses, in fact, grew, and they were able to support themselves and change the trajectory of their lives. In October of '05, after those first seven loans were paid, Matt and I took the word beta off of the site. We said, "Our little experiment has been a success. Let's start for real." That was our official launch. And then that first year, October '05 through '06, Kiva facilitated $500,000 in loans. The second year, it was a total of 15 million. The third year, the total was up to around 40. The fourth year, we were just short of 100. And today, less than five years in, Kiva's facilitated more than 150 million dollars, in little 25-dollar bits, from lenders and entrepreneurs -- more than a million of those, collectively in 200 countries.
O pár mesiacov neskôr som sa vrátila do Ugandy s digitálnym foťákom a s jednoduchou webstránkou, ktorú sme vytvorili s mojim partnerom Matthewom, nafotila som sedem mojich nových priateľov, uverejnila som na stránke ich príbehy, tieto príbehy podnikania, rozposlala som ich priateľom a rodine s poznámkou: "Myslíme, že je to legálne. Ešte sa nám neodpovedali zo SECu, ale chcete sa na tomto podieľať, ponúknuť peniaze, ktoré potrebujú?" Peniaze prišli v podstate za noc. Poslali sme ich do Ugandy. A v nasledujúcich šietich mesiacoch sa stala úžasná vec, podnikatelia dostali peniaze, ich živnosti sa rozrástli a boli schopní uživiť sa sami a zmeniť dráhu svojho života. V októbri 2005, po tom, čo bolo vyplatených prvých sedem pôžičiek, sme Matt a ja vymazali slovo beta zo stránky. Povedali sme si: "Náš malý experiment bol úspešný. Začnime naostro." To bolo oficiálne spustenie. V ten prvý rok, od októbra 2005 do októbra 2006, Kiva pomohla pôžičkami vo výške 500 000 dolárov. Druhý rok to bolo 15 miliónov. Tretí rok to stúplo na približne 40. Štvrtý rok sme boli blízko stovky. A dnes, po menej ako piatich rokoch, Kiva pomohla pôžičkami vo výške viac ako 150 miliónov dolárov, v malých 25 dolárových kúskoch, od veriteľov a podnikateľov, ktorých bolo viac ako milión v 200 krajinách.
So that's where Kiva is today, just to bring you right up to the present. And while those numbers and those statistics are really fun to talk about and they're interesting, to me, Kiva's really about stories. It's about retelling the story of the poor, and it's about giving ourselves an opportunity to engage that validates their dignity, validates a partnership relationship, not a relationship that's based on the traditional sort of donor beneficiary weirdness that can happen. But instead a relationship that can promote respect and hope and this optimism that together we can move forward. So what I hope is that, not only can the money keep flowing forth through Kiva -- that's a very positive and meaningful thing -- but I hope Kiva can blur those lines, like I said, between the traditional rich and poor categories that we're taught to see in the world, this false dichotomy of us and them, have and have not. I hope that Kiva can blur those lines. Because as that happens, I think we can feel free to interact in a way that's more open, more just and more creative, to engage with each other and to help each other.
Takže tu je Kiva dnes. A hoci sa o tých číslach a štatistikách dobre rozpráva a sú zaujímavé, pre mňa je Kiva o príbehoch. Je o prerozprávaní príbehu o chudobných, a o dávaní sebe samému príležitosť zapojiť sa, pričom ich dôstojnosť ostane neporušená a rozvinie sa vzťah založený na partnerstve, a nie vzťah založený na tradičnej ´darca - obdarovaný´ bizardnosti. Tento vzťah môže podporiť rešpekt a nádej a tento optimizmus nás môže posunúť dopredu. Takže dúfam, že nielenže budú peniaze naďalej prúdiť cez Kivu -- čo je bezpochyby pozitívna a zmysluplná vec -- ale dúfam, že Kiva môže zotrieť tie hranice medzi bohatými a chudobnými, ktorých sme sa naučili vidieť vo svete, toto nesprávne rozdeľovanie na dve skupiny, na nás a ich, na mať a nemať. Dúfam, že Kiva pomôže zotrieť tieto hranice. Pretože keď sa tak stane, budeme môcť slobodnejšie reagovať otvorenejším, spravodlivejším a kreatívnejším spôsobom, a tak sa spájať a navzájom si pomáhať.
Imagine how you feel when you see somebody on street who is begging and you're about to approach them. Imagine how you feel; and then imagine the difference when you might see somebody who has a story of entrepreneurship and hard work who wants to tell you about their business. Maybe they're smiling, and they want to talk to you about what they've done. Imagine if you're speaking with somebody who's growing things and making them flourish, somebody who's using their talents to do something productive, somebody who's built their own business from scratch, someone who is surrounded by abundance, not scarcity, who's in fact creating abundance, somebody with full hands with something to offer, not empty hands asking for you to give them something. Imagine if you could hear a story you didn't expect of somebody who wakes up every day and works very, very hard to make their life better. These stories can really change the way that we think about each other. And if we can catalyze a supportive community to come around these individuals and to participate in their story by lending a little bit of money, I think that can change the way we believe in each other and each other's potential.
Predstavte si, ako sa cítite, keď vidíte niekoho žobrať na ulici a vy sa k nemu blížite. Predstavte si, ako sa cítite. A teraz si predstavte ten rozdiel, keď vidíte niekoho s príbehom o podnikaní a tvrdej práci, kto vám chce porozprávať o tom, čo ho živí. Usmievajú sa a chcú vám porozprávať o tom, čo dokázali. Predstavte si, že sa rozprávate s niekým, komu pod rukami rastú a rozkvitajú veci, s niekým, kto využíva svoje talenty a robí niečo produktívne, s niekým, kto vybudoval svoju živnosť od základov, s niekým, kto je obklopený hojnosťou, nie nedostatkom, s niekým, kto prispieva k tej hojnosti, s niekým, kto má plné ruky a ponúka niečo, nie prázdne dlane, ktoré vás žiadajú, aby ste im niečo dali. Predstavte si, že by ste počuli nečakaný príbeh o niekom, kto každé ráno vstane a veľmi, veľmi ťažko pracuje, aby zlepšil svoj život. Tieto príbehy môžu zmeniť to, čo si o sebe myslíme. A ak môžeme podporiť spoločnosť, aby zmenila svoj názor na týchto ľudí a zapojila sa do ich príbehu tým, že im požičajú trochu peňazí, potom môžeme zvýšiť našu dôveru v jeden druhého a v potenciál každého z nás.
Now for me, Kiva is just the beginning. And as I look forward to what is next, it's been helpful to reflect on the things I've learned so far. The first one is, as I mentioned, entrepreneurship was a new idea to me. Kiva borrowers, as I interviewed them and got to know them over the last few years, have taught me what entrepreneurship is. And I think, at its core, it's deciding that you want your life to be better. You see an opportunity and you decide what you're going to do to try to seize that. In short, it's deciding that tomorrow can better than today and going after that. Second thing that I've learned is that loans are a very interesting tool for connectivity. So they're not a donation. Yeah, maybe it doesn't sound that much different. But in fact, when you give something to someone and they say, "Thanks," and let you know how things go, that's one thing. When you lend them money, and they slowly pay you back over time, you have this excuse to have an ongoing dialogue. This continued attention -- this ongoing attention -- is a really big deal to build different kinds of relationships among us. And then third, from what I've heard from the entrepreneurs I've gotten to know, when all else is equal, given the option to have just money to do what you need to do, or money plus the support and encouragement of a global community, people choose the community plus the money. That's a much more meaningful combination, a more powerful combination.
Pre mňa je Kiva iba začiatok. A aj keď sa teším na to, čo príde, je užitočné ohliadnuť sa a zistiť, čo som sa doteraz naučila. Po prvé, ako som spomínala, podnikanie bola pre mňa novinka. Dlžníci, s ktorými som sa v posledných rokoch spoznala, ma naučili, čo je podnikanie. Myslím, že jeho podstatou je rozhodnutie, že chcete mať lepší život. Vidíte príležitosť a rozhodnete sa ju skúsiť uchopiť. V skratke, je to rozhodnúť sa, že zajtrajšok môže byť lepší ako dnešok, a ísť si za tým. Druhá vec, ktorú som sa naučila, je, že pôžičky veľmi zaujímavým spôsobom spájajú ľudí. Nie sú darom. Možno to neznie rozdielne. Ale v skutočnosti, keď niekomu niečo dáte, oni vám povedia, "Vďaka" a dáme vám vedieť, to je jedna vec. Ale keď im požičiate peniaze a oni pomaly postupne splácajú, máte výhovorku pokračovať v kontakte. Táto pokračujúca pozornosť, starostlivosť je naozaj veľmi dôležitá pre budovanie rôznych typov vzťahov. A potom po tretie, z toho, čo som počula od podnikateľov, ktorých som spoznala, keď je všetko ostatné rovnaké, a vy dostanete možnosť mať peniaze na to, čo potrebujete, alebo peniaze a podporu a povzbudenie od svetovej komunity, ľudia si vždy vyberú komunitu a peniaze. Je to oveľa zmysluplnejšia kombinácia, oveľa silnejšia kombinácia.
So with that in mind, this particular incident has led to the things that I'm working on now. I see entrepreneurs everywhere now, now that I'm tuned into this. And one thing that I've seen is there are a lot of supportive communities that already exist in the world. With social networks, it's an amazing way, growing the number of people that we all have around us in our own supportive communities, rapidly. And so, as I have been thinking about this, I've been wondering: how can we engage these supportive communities to catalyze even more entrepreneurial ideas and to catalyze all of us to make tomorrow better than today? As I've researched what's going on in the United States, a few interesting little insights have come up. So one is that, of course, as we all might expect, many small businesses in the U.S. and all over the world still need money to grow and to do more of what they want to do or they might need money during a hard month. But there's always a need for resources close by. Another thing is, it turns out, those resources don't usually come from the places you might expect -- banks, venture capitalists, other organizations and support structures -- they come from friends and family. Some statistics say 85 percent or more of funding for small businesses comes from friends and family. That's around 130 billion dollars a year -- it's a lot. And third, so as people are doing this friends and family fundraising process, it's very awkward, people don't know exactly what to ask for, how to ask, what to promise in return, even though they have the best of intentions and want to thank those people that are supporting them.
S tou myšlienkou v hlave ma tá udalosť priviedla k veciam, na ktorých teraz pracujem. Teraz, keď som na toto naladená, vidím podnikateľov všade. A jedna vec, ktorú som videla, je, že na svete existuje už množstvo podporných komunít. So sociálnymi sieťami rastie počet ľudí, ktorých máme okolo seba v našich podporných komunitách, obrovskou rýchlosťou. A tak ako som nad tým uvažovala, pýtala som sa: ako sa môžeme zapojiť do týchto komunít, aby sme podporili ešte viac podnikateľských myšlienok a podporili každého z nás, aby bol zajtrajšok lepší ako dnešok? Skúmala som, ako to prebieha v Spojených štátoch, a objavilo sa niekoľko malých zaujímavých informácií. Prvým je, ako môžete predpokladať, že mnoho malých podnikov v USA a na celom svete stále potrebuje peniaze, aby rástli a robili viac toho, čo robia, alebo len potrebujú peniaze počas ťažkého mesiaca. Každopádne vždy je niekde nablízku potreba zdrojov. Ďalšou vecou, ktorá vyšla najavo, je, že tieto zdroje obyčajne nepochádzajú z miest, ktoré by ste čakali -- banky, investorov, iných organizácií a podporných štruktúr -- pochádzajú od rodiny a priateľov. Niektorí štatistici hovoria, že až 85 percent financií malých podnikov pochádza od rodiny a priateľov. To je okolo 130 miliárd dolárov ročne. To je veľa. A po tretie, keď prebieha tento proces zbierania peňazí od rodiny a priateľov, je to veľmi nepríjemné, ľudia nevedia, koľko si majú pýtať, ako sa majú pýtať, čo sľúbiť, že vrátia, hoci majú tie najlepšie zámery a chcú poďakovať ľuďom, ktorí ich podporujú.
So to harness the power of these supportive communities in a new way and to allow entrepreneurs to decide for themselves exactly what that financial exchange should look like, exactly what fits them and the people around them, this week actually, we're quietly doing a launch of Profounder, which is a crowd funding platform for small businesses to raise what they need through investments from their friends and family. And it's investments, not donations, not loans, but investments that have a dynamic return. So the mapping of participating in the story, it actually flows with the up and down. So in short, it's a do-it-yourself tool for small businesses to raise these funds. And what you can do is go onto the site, create a profile, create investment terms in a really easy way. We make it really, really simple for me as well as anyone else who wants to use the site. And we allow entrepreneurs to share a percentage of their revenues. They can raise up to a million dollars from an unlimited number of unaccredited, unsophisticated investors -- everyday people, heaven forbid -- and they can share those returns over time -- again, whatever terms they set. As investors choose to become involved based on those terms, they can either take their rewards back as cash, or they can decide in advance to give those returns away to a non-profit. So they can be a cash, or a cause, investor. It's my hope that this kind of tool can show anybody who has an idea a path to go do what they want to do in the world and to gather the people around them that they already have, the people that know them best and that love them and want to support them, to gather them to make this happen.
Takže aby sme spútali silu týchto podporných komunít novým spôsobom a aby sme umožnili podnikateľom rozhodnúť sa sami za seba, ako by mala vyzerať tá výmena peňazí, čo vyhovuje im a ľuďom okolo nich, tento týždeň sme potichu sputili Profounder. Je to verejná platforma pre financovanie malých podnikov cez investície od ich rodiny a priateľov. A sú to investície, nie dary, nie pôžičky, ale investície, ktoré majú dynamickú návratnosť. Takže tá miera účasti na príbehu stúpa a klesá. Jednoducho, je to urob si sám nástroj pre malé podniky na získanie financií. Spravíte to tak, že pôjdete na stránku, vytvoríte si profil, zadáte podmienky investovania veľmi jednoduchým spôsobom. Je to naozaj, naozaj jednoduché použiť pre mňa ako aj pre hocikoho iného. Umožňujeme podnikateľom rozdeliť si percentá svojho zisku. Môžu vyzbierať až milión dolárov od neohraničeného počtu neakreditovaných, nesofistikovaných investorov -- od každodenných ľudí -- a postupne ich vracať za takých podmienok, aké si určia. Pretože investori sa rozhodnú zapojiť sa na základe tých podmienok, a môžu si splátky vyberať v hotovosti alebo sa môžu rozhodnúť darovať ich neziskovej organizácii. Takže môžu dostať hovotosť alebo začať niečo ďalšie ako investor. Dúfam, že tento prostriedok ukáže každému, kto má myšlienku, cestu, ktorou ísť a robiť, čo len chcú, a že okolo nich zhromaždí ľudí, ľudí, ktorí ich poznajú najlepšie, ktorí ich milujú a chcú ich podporovať, že ich zhromaždí, aby sa toto mohlo stať.
So that's what I'm working on now. And to close, I just want to say, look these are tools. Right now, Profounder's right at the very beginning, and it's very palpable; it's very clear to me, that it's just a vessel, it's just a tool. What we need are for people to care, to actually go use it, just like they've cared enough to use Kiva to make those connections. But the good news is I don't think I need to stand here and convince you to care -- I'm not even going to try. I don't think, even though we often hear, you know, hear the ethical and moral reasons, the religious reasons, "Here's why caring and giving will make you happier." I don't think we need to be convinced of that. I think we know; in fact, I think we know so much, and it's such a reality that we care so deeply, that in fact, what usually stops us is that we're afraid to try and to mess up, because we care so very much about helping each other and being meaningful in each other's lives.
Takže na tom pracujem teraz. A na záver chcem len povedať, že toto sú len nástroje. Profounder je ešte v začiatkoch, ale je zrejmé, je jasné, že je to len veslo, len nástroj. Čo naozaj potrebujeme, je, aby ľuďom na tom záležalo, aby to používali, tak ako im záležalo na iných, keď využili Kivu, aby sa zapojili. Dobrou správou je, že si nemyslím, že by som tu mala stáť a presviedčať vás, aby ste sa starali. Nejdem sa o to ani pokúsiť. Nemyslím si, hoci to často počujeme, počúvame o etických a morálnych dôvodoch, o náboženských dôvodoch, "Pre toto ťa staranie sa a dávanie urobí šťastnejším." Nemyslím si, že nás o tom treba presviedčať. Myslím, že to vieme. Dokonca si myslím, že si to uvedomujeme tak veľmi, že v skutočnosti sa staráme tak veľmi, že nás to, čo nás obyčajne odradí, je, že sa bojíme pokúsiť sa a bojíme sa pokaziť to, pretože chceme tak veľmi pomôcť jeden druhému, chceme niečo znamenať v životoch tých druhých.
So what I think I can do today, that best thing I can give you -- I've given you my story, which is the best I can do. And I think I can remind us that we do care. I think we all already know that. And I think we know that love is resilient enough for us to get out there and try. Just a sec.
Myslím, že čo dnes môžem urobiť, najlepšia vec, akú vám môžem dať -- dala som vám svoj príbeh, čo je to najlepšie, čo môžem urobiť. Pripomínam nám, že sa staráme. Myslím, že to už všetci vieme. Vieme, že pre nás je láska dosť nezlomná na to, aby sme išli a pokúsili sa. Len chvíľočku.
(Applause)
(Potlesk)
Thanks.
Vďaka.
(Applause)
(Potlesk)
Thanks.
Vďaka.
(Applause)
(Potlesk)
For me, the best way to be inspired to try is to stop and to listen to someone else's story. And I'm grateful that I've gotten to do that here at TED. And I'm grateful that whenever I do that, guaranteed, I am inspired -- I am inspired by the person I am listening to. And I believe more and more every time I listen in that that person's potential to do great things in the world and in my own potential to maybe help. And that -- forget the tools, forget the moving around of resources -- that stuff's easy. Believing in each other, really being sure when push comes to shove that each one of us can do amazing things in the world, that is what can make our stories into love stories and our collective story into one that continually perpetuates hope and good things for all of us. So that, this belief in each other, knowing that without a doubt and practicing that every day in whatever you do, that's what I believe will change the world and make tomorrow better than today.
Najlepším spôsobom, ako sa inširovať v tom snažení je zastaviť sa a vypočuť si príbeh niekoho iného. A som vďačná, že to môžem robiť tu na TEDe. A som vďačná, že vždy keď tak urobím, je garantované, že ma to inšpiruje, že som inšpirovaná osobou, ktorú počúvam. A čím viac počúvam, tým viac verím v ten ľudský potenciál robiť vo svete úžasné veci a v ten môj potenciál možno tomu pomôcť. A to -- zabudnite na nástroje, zabudnite na celý ten kolotoč okolo zdrojov -- to je ľahké. Dôverovať jeden druhému, byť si naozaj istý, keď ste dotlačený až na kraj, že každý z nás môže robiť vo svete úžasné veci, to je to, čo robí z našich príbehov príbehy lásky a náš spoločný príbeh premieňa na taký, ktorý neustále poháňa nádej a dobro v nás. Takže dôverovať jeden druhému, vedieť to bez pochybností a dávať to najavo každý deň v tom, čo robíte, to je to, čo zmení svet a kvôli čomu bude zajtrajšok lepší ako dnešok.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)