When Dorothy was a little girl, she was fascinated by her goldfish. Her father explained to her that fish swim by quickly wagging their tails to propel themselves through the water. Without hesitation, little Dorothy responded, "Yes, Daddy, and fish swim backwards by wagging their heads."
Keď bola Dorothy malé dievčatko, bola fascinovaná svojou zlatou rybkou. Jej otec jej vysvetlil, že ryby plávajú tak, že rýchlo vrtia chvostíkmi, a tak sa poháňajú vo vode. Bez zaváhania malá Dorothy odpovedala: „Áno, ocko, a ryby plávajú dozadu tak, že vrtia hlavami.“
(Laughter)
(smiech)
In her mind, it was a fact as true as any other. Fish swim backwards by wagging their heads. She believed it.
V jej mysli to bol fakt, presne taký pravdivý ako hocijaký iný. Ryby plávajú dozadu tak, že vrtia hlavami. Verila tomu.
Our lives are full of fish swimming backwards. We make assumptions and faulty leaps of logic. We harbor bias. We know that we are right, and they are wrong. We fear the worst. We strive for unattainable perfection. We tell ourselves what we can and cannot do. In our minds, fish swim by in reverse frantically wagging their heads and we don't even notice them.
Naše životy sú plné rýb plávajúcich dozadu. Formulujeme hypotézy a urýchlené logické závery. Skrývame predsudky. Vieme, že máme pravdu a že ostatní sa mýlia. Obávame sa najhoršieho. Usilujeme sa o nedosiahnuteľnú dokonalosť. Hovoríme si, čo môžeme a čo nemôžeme robiť. V našej mysli plávajú ryby dozadu horúčkovito kývajúc svojimi hlavami, a mi si ich ani nevšimneme.
I'm going to tell you five facts about myself. One fact is not true. One: I graduated from Harvard at 19 with an honors degree in mathematics. Two: I currently run a construction company in Orlando. Three: I starred on a television sitcom. Four: I lost my sight to a rare genetic eye disease. Five: I served as a law clerk to two US Supreme Court justices. Which fact is not true? Actually, they're all true. Yeah. They're all true.
Poviem vám o sebe päť faktov. Jeden z nich nie je pravda. Prvý: Keď som mal 19, promoval som na Harvarde s diplomom v matematike. Druhý: Momentálne riadim stavebnú spoločnosť v Orlande. Tretí: Hral som v televíznom sitkome. Štvrtý: Stratil som zrak kvôli zriedkavej dedičnej chorobe očí. Piaty: Zastával som úlohu súdneho úradníka pre dva súdy Najvyššieho súdu USA. Ktorý z týchto faktov nie je pravdivý? V skutočnosti sú všetky pravdivé. Áno. Všetky sú pravdivé.
(Applause)
(potlesk)
At this point, most people really only care about the television show.
V tomto bode sa najviac ľudí zaujíma iba o televíznu šou.
(Laughter)
(smiech)
I know this from experience. OK, so the show was NBC's "Saved by the Bell: The New Class." And I played Weasel Wyzell, who was the sort of dorky, nerdy character on the show, which made it a very major acting challenge for me as a 13-year-old boy.
Viem to zo skúsenosti. V poriadku, táto šou bola na NBC: „Konečne zvoní: Nová trieda.“ Hral som Weasela Wyzella, ktorý bol v tejto šou akýsi divný a bifľoš a ktorý z tohto urobil veľkú hereckú výzvu pre mňa, ako 13 ročného chlapca.
(Laughter)
(smiech)
Now, did you struggle with number four, my blindness? Why is that? We make assumptions about so-called disabilities. As a blind man, I confront others' incorrect assumptions about my abilities every day. My point today is not about my blindness, however. It's about my vision. Going blind taught me to live my life eyes wide open. It taught me to spot those backwards-swimming fish that our minds create. Going blind cast them into focus.
A teraz, bojovali ste s číslom štyri, mojou slepotou? Prečo je to tak? Vytvárame si predpoklady o tzv. postihnutiach. Ako slepec som konfrontovaný s nesprávnymi predpokladmi iných o mojich schopnostiach každý deň. Akokoľvek, dnes mi nejde o moju slepotu. Ide o moju víziu. Slepota ma naučila žiť život s otvorenými očami. Naučila ma zamerať sa na ryby plávajúce dozadu, na tie, ktoré vytvára naša myseľ. Oslepnúť znamená zamerať sa na ne.
What does it feel like to see? It's immediate and passive. You open your eyes and there's the world. Seeing is believing. Sight is truth. Right? Well, that's what I thought.
Aký je to pocit vidieť? Je to priame a pasívne. Otvoríte oči a je tu svet. Pohľad je viera. Zrak je pravda. Správne? No, to je to, čo som si myslel.
Then, from age 12 to 25, my retinas progressively deteriorated. My sight became an increasingly bizarre carnival funhouse hall of mirrors and illusions. The salesperson I was relieved to spot in a store was really a mannequin. Reaching down to wash my hands, I suddenly saw it was a urinal I was touching, not a sink, when my fingers felt its true shape. A friend described the photograph in my hand, and only then I could see the image depicted. Objects appeared, morphed and disappeared in my reality. It was difficult and exhausting to see. I pieced together fragmented, transitory images, consciously analyzed the clues, searched for some logic in my crumbling kaleidoscope, until I saw nothing at all.
Neskôr, vo veku 12 až 25, sa stav mojej sietnice postupne zhoršoval. Moje videnie sa stávalo viac a viac bizarné. lunaparková sieň krivých zrkadiel a ilúzii. Predavačka, ktorú som s úľavou zbadal v obchode, bola v skutočnosti figurína. Skloniac moje ruky, aby som si ich umyl, som zrazu videl, že to bol pisoár, ktorého sa dotýkam, a nie umývadlo, keď moje prsty zacítili jeho skutočný tvar. Priateľ mi opísal fotografiu v mojej ruke a až potom som mohol vidieť znázornený obrázok. Objekty sa objavovali, menili a mizli v mojej realite. Vidieť to bolo veľmi ťažké a vyčerpávajúce. Skladal som dohromady rozkúskované, nestále obrazy, vedome som analyzoval záchytné body, hľadal som nejakú logiku v mojom meniacom sa kaleidoskope, až kým som nevidel vôbec nič.
I learned that what we see is not universal truth. It is not objective reality. What we see is a unique, personal, virtual reality that is masterfully constructed by our brain.
Naučil som sa, že to, čo vidíme, nie je univerzálna pravda. Nie je to objektívna realita. To, čo vidíme, je jedinečná, osobná, virtuálna realita, ktorá je majstrovsky konštruovaná naším mozgom.
Let me explain with a bit of amateur neuroscience. Your visual cortex takes up about 30 percent of your brain. That's compared to approximately eight percent for touch and two to three percent for hearing. Every second, your eyes can send your visual cortex as many as two billion pieces of information. The rest of your body can send your brain only an additional billion. So sight is one third of your brain by volume and can claim about two thirds of your brain's processing resources. It's no surprise then that the illusion of sight is so compelling. But make no mistake about it: sight is an illusion.
Dovoľte mi to vysvetliť s troškou amatérskej neurobiológie. Časť mozgu, ktorá riadi zrak, spotrebuje asi 30 % kapacity mozgu. To je v porovnaní s približne 8 % pre hmat a 2 – 3 % pre sluch. Vaše oči dokážu poslať každú sekundu do mozgu až dve miliardy informácií. Zvyšok vášho tela dokáže poslať iba jednu ďalšiu miliardu. Teda zrak je veľkosťou jedna tretina vášho mozgu a dokáže si nárokovať približne dve tretiny zdrojov v mozgu. Nie je žiadnym prekvapením, že zraková ilúzia je taká presvedčivá. Ale nenechajme sa pomýliť: zrak je ilúzia.
Here's where it gets interesting. To create the experience of sight, your brain references your conceptual understanding of the world, other knowledge, your memories, opinions, emotions, mental attention. All of these things and far more are linked in your brain to your sight. These linkages work both ways, and usually occur subconsciously. So for example, what you see impacts how you feel, and the way you feel can literally change what you see. Numerous studies demonstrate this. If you are asked to estimate the walking speed of a man in a video, for example, your answer will be different if you're told to think about cheetahs or turtles. A hill appears steeper if you've just exercised, and a landmark appears farther away if you're wearing a heavy backpack. We have arrived at a fundamental contradiction. What you see is a complex mental construction of your own making, but you experience it passively as a direct representation of the world around you. You create your own reality, and you believe it. I believed mine until it broke apart. The deterioration of my eyes shattered the illusion.
A tu je miesto, kde to začína byť zaujímavé. Ak chcete vytvoriť skúsenosť zo zraku, mozog vás odkazuje na vaše abstraktné chápanie sveta, ostatné znalosti, vaše spomienky, názory, emócie, mentálnu pozornosť. Všetky tieto veci a ďalšie iné sú prepojené v mozgu s vaším zrakom. Tieto prepojenia fungujú oboma smermi a zvyčajne sa objavia v podvedomí. Napríklad, to, čo vidíte, má vplyv na to, ako sa cítite, a to, ako sa cítite, môže doslovne zmeniť to, čo vidíte. Dokazujú to mnohé pozorovania. Ak vás požiadajú, aby ste odhadli napríklad rýchlosť kráčajúceho človeka na videu, vaša odpoveď bude iná, ak vám povedia, aby ste mysleli na gepardov alebo korytnačky. Kopec sa zdá strmší, ak ste práve docvičili, a míľnik sa zdá byť oveľa ďalej, ak nesiete ťažký batoh. Dospeli sme k zásadnému rozporu. To, čo vidíte, je komplex mentálnej konštrukcie, ktorú si sami vytvárate, ale zažívate ju pasívne, ako bezprostrednú reprezentáciu sveta okolo vás. Vytvárate si vlastnú realitu a veríte jej. Ja som veril tej svojej, až kým sa nerozpadla. Zhoršenie môjho zraku rozbilo túto ilúziu.
You see, sight is just one way we shape our reality. We create our own realities in many other ways. Let's take fear as just one example. Your fears distort your reality. Under the warped logic of fear, anything is better than the uncertain. Fear fills the void at all costs, passing off what you dread for what you know, offering up the worst in place of the ambiguous, substituting assumption for reason. Psychologists have a great term for it: awfulizing.
Vidíte, že zrak je iba jedným zo spôsobov, ako si formujeme našu realitu. Naše reality si vytvárame mnohými inými spôsobmi. Vezmime si strach ako jeden z príkladov. Vaše obavy narušujú vašu realitu. Podľa pokrivenej logiky strachu, je všetko lepšie ako neistota. Strach vypĺňa prázdnotu za každú cenu, zamieňa vedomosti za hrôzy, ponúka to najhoršie výmenou za nejednoznačné, nahrádza zdravý rozum za domnienky. Psychológovia na to majú skvelý termín: vystrašenosť.
(Laughter)
(smiech)
Right? Fear replaces the unknown with the awful. Now, fear is self-realizing. When you face the greatest need to look outside yourself and think critically, fear beats a retreat deep inside your mind, shrinking and distorting your view, drowning your capacity for critical thought with a flood of disruptive emotions. When you face a compelling opportunity to take action, fear lulls you into inaction, enticing you to passively watch its prophecies fulfill themselves.
Správne? Strach nahrádza neznáme za strašné. Teda, strach je sebauvedomenie. Keď čelíte najväčšej potrebe pozrieť sa na seba zvonku a myslieť kriticky, strach udrie na miesto hlboko vo vašej mysli, zmenší a zdeformuje váš pohľad, potopí kapacitu vášho kritického myslenia záplavou deštruktívnych emócií. Keď stojíte zoči-voči pádnej príležitosti zobrať veci do svojich rúk, strach vás ukolísa k nečinnosti, naláka vás pasívne sa dívať, ako sa jeho proroctvá samy vypĺňajú.
When I was diagnosed with my blinding disease, I knew blindness would ruin my life. Blindness was a death sentence for my independence. It was the end of achievement for me. Blindness meant I would live an unremarkable life, small and sad, and likely alone. I knew it. This was a fiction born of my fears, but I believed it. It was a lie, but it was my reality, just like those backwards-swimming fish in little Dorothy's mind. If I had not confronted the reality of my fear, I would have lived it. I am certain of that.
Keď mi diagnostikovali očné ochorenie, vedel som, že slepota zničí môj život. Slepota bol trest smrti mojej nezávisloti. Bol to koniec môjho úspechu. Slepota znamenala, že budem žiť všedný život, malý a smutný, a pravdepodobne sám. Vedel som to. Bol to výmysel zrodený z mojich strachov, ale tomu som veril. Bola to lož, ale bola to moja realita, presne tak, ako dozadu plávajúce ryby v hlave malej Dorothy. Keby som nekonfrontoval realitu s mojím strachom, bol by som ju žil. Som si tým istý.
So how do you live your life eyes wide open? It is a learned discipline. It can be taught. It can be practiced. I will summarize very briefly.
Takže, ako žijete svoj život s očami doširoka otvorenými? Je to naučená disciplína. Dá sa to naučiť. Môže sa to trénovať. V krátkosti vám to zhrniem.
Hold yourself accountable for every moment, every thought, every detail. See beyond your fears. Recognize your assumptions. Harness your internal strength. Silence your internal critic. Correct your misconceptions about luck and about success. Accept your strengths and your weaknesses, and understand the difference. Open your hearts to your bountiful blessings.
Buďte zodpovední v každom momente, v každej myšlienke, v každom detaile. Dívajte sa za vaše strachy. Rozpoznajte svoje domnienky. Využite svoju vnútornú silu. Umlčte vnútornú kritiku. Skorigujte svoje mylné predstavy o šťastí a úspechu. Akceptujte svoju silu a slabosť a pochopte ten rozdiel. Otvorte svoje srdcia hojnému požehnaniu.
Your fears, your critics, your heroes, your villains -- they are your excuses, rationalizations, shortcuts, justifications, your surrender. They are fictions you perceive as reality. Choose to see through them. Choose to let them go. You are the creator of your reality. With that empowerment comes complete responsibility.
Váš strach, vaši kritici, vaši hrdinovia, vaši darebáci – to sú vaše výhovorky, racionalizácie, skratky, zdôvodnenia vašej kapitulácie. Sú vašimi výmyslami, ktoré vnímate ako realitu. Rozhodnite sa vidieť cez nich. Rozhodnite sa nechať ich odísť. Vy ste tvorca svojej reality. S touto silou prichádza plná zodpovednosť.
I chose to step out of fear's tunnel into terrain uncharted and undefined. I chose to build there a blessed life. Far from alone, I share my beautiful life with Dorothy, my beautiful wife, with our triplets, whom we call the Tripskys, and with the latest addition to the family, sweet baby Clementine.
Ja som si vybral vystúpiť z tunela strachu do terénu nezmapovaného a nedefinovaného. Ja som si zvolil, že si tam vybudujem požehnaný život. Vôbec nie sám, delím sa o svoj nádherný život s Dorothy, mojou nádhernou ženou, našimi trojičkami, ktoré voláme Tripskys, a našim posledným prírastkom do rodiny, roztomilému dieťatku Clementine.
What do you fear? What lies do you tell yourself? How do you embellish your truth and write your own fictions? What reality are you creating for yourself?
Čoho sa bojíte? Aké lži si navrávate? Ako si vyfarbujete svoju pravdu a píšete vlastnú fikciu? Akú realitu si vytvárate sami pre seba?
In your career and personal life, in your relationships, and in your heart and soul, your backwards-swimming fish do you great harm. They exact a toll in missed opportunities and unrealized potential, and they engender insecurity and distrust where you seek fulfillment and connection. I urge you to search them out.
Vo vašej kariére a osobnom živote, vo vašich vzťahoch, vo vašom srdci a duši, ryby plávajúce dozadu vedia narobiť veľké škody. Vyžadujú mýto v podobe zmeškaných príležitostí a nezrealizovanom potenciáli, vyvolávajú neistotu a pochybnosti tam, kde hľadáte naplnenie a vzťah. Vyzývam vás, aby ste ich vyhľadali.
Helen Keller said that the only thing worse than being blind is having sight but no vision. For me, going blind was a profound blessing, because blindness gave me vision. I hope you can see what I see.
Helen Kellerová raz povedala, že jediná vec horšia ako slepota, je mať zrak, ale nemať žiadnu víziu. Pre mňa bolo oslepnutie hlbokým požehnaním, pretože slepota mi dala víziu. Dúfam, že teraz vidíte to, čo ja.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)
Bruno Giussani: Isaac, before you leave the stage, just a question. This is an audience of entrepreneurs, of doers, of innovators. You are a CEO of a company down in Florida, and many are probably wondering, how is it to be a blind CEO? What kind of specific challenges do you have, and how do you overcome them?
Bruno Giussani: Isaac, predtým ako opustíte pódium, iba jedna otázka. Toto je publikum podnikateľov, mužov činu, inovátorov. Ste výkonným riaditeľom spoločnosti na Floride a mnohí z nás sú pravdepodobne zvedaví, aké je to byť slepým výkonným riaditeľom? S akými zvláštnymi problémami sa stretávate a ako sa s nimi vyrovnávate?
Isaac Lidsky: Well, the biggest challenge became a blessing. I don't get visual feedback from people.
Isaac Lidsky: Nuž, najväčšia výzva sa stala požehnaním. Nedostávam vizuálnu spätnú väzbu od ľudí.
(Laughter)
(smiech)
BG: What's that noise there? IL: Yeah. So, for example, in my leadership team meetings, I don't see facial expressions or gestures. I've learned to solicit a lot more verbal feedback. I basically force people to tell me what they think. And in this respect, it's become, like I said, a real blessing for me personally and for my company, because we communicate at a far deeper level, we avoid ambiguities, and most important, my team knows that what they think truly matters.
BG: Čo je to za šum? IL: Áno. Tak napríklad, na stretnutiach s mojim riadiacim tímom, nevidím výrazy tváre alebo gestá. Naučil som sa získavať omnoho viac z verbálnej spätnej väzby. V zásade nútim ľudí, aby mi povedali, čo si myslia. A z tohto pohľadu sa to stalo skutočne požehnaním pre mňa osobne a pre moju spoločnosť, pretože komunikujeme na ďaleko hlbšej úrovni, môžme sa vyhnúť nejasnostiam a čo je najdôležitejšie, môj tím vie že na tom, čo si myslia, naozaj záleží.
BG: Isaac, thank you for coming to TED. IL: Thank you, Bruno.
BG: Isaac, ďakujeme, že ste prišli na TED. IL: Ďakujem, Bruno.
(Applause)
(potlesk)