I was one of the only kids in college who had a reason to go to the P.O. box at the end of the day, and that was mainly because my mother has never believed in email, in Facebook, in texting or cell phones in general. And so while other kids were BBM-ing their parents, I was literally waiting by the mailbox to get a letter from home to see how the weekend had gone, which was a little frustrating when Grandma was in the hospital, but I was just looking for some sort of scribble, some unkempt cursive from my mother.
Na výške nikto okrem mňa nemal dôvod ísť sa pozrieť do schránky každý večer. Robila som to najmä kvôli mojej mame, ktorá nikdy nebola zástancom emailov, Facebooku, smsiek a zvyčajne ani nevolala z mobilu. Zatiaľ čo si ostatné decká s rodičmi smskovali , ja som doslova čakala pri poštovej schránke na list z domu, aby som sa dozvedela, aký bol víkend, čo bolo trochu frustrujúce, najmä keď bola babka v nemocnici a ja som čakala na list načmáraný maminým neuhladeným rukopisom.
And so when I moved to New York City after college and got completely sucker-punched in the face by depression, I did the only thing I could think of at the time. I wrote those same kinds of letters that my mother had written me for strangers, and tucked them all throughout the city, dozens and dozens of them. I left them everywhere, in cafes and in libraries, at the U.N., everywhere. I blogged about those letters and the days when they were necessary, and I posed a kind of crazy promise to the Internet: that if you asked me for a hand-written letter, I would write you one, no questions asked. Overnight, my inbox morphed into this harbor of heartbreak -- a single mother in Sacramento, a girl being bullied in rural Kansas, all asking me, a 22-year-old girl who barely even knew her own coffee order, to write them a love letter and give them a reason to wait by the mailbox.
Keď som sa po výške presťahovala do New Yorku a úplne som podľahla úderu depresie, urobila som jedinú vec, ktorá mi v tom čase napadla. Napísala som listy cudzím ľuďom tak, ako mi písala moja mama, a poroznášala som ich po celom meste - desiatky a desiatky listov. Nechala som ich, kde sa dalo: v kaviarňach, knižniciach, v sídle OSN, všade. Písala som o nich v blogu a niekedy, ak to bolo potrebné, dala som na internet tak trochu bláznivé sľuby: ak by ste ma požiadali o ručne napísaný list, napísala by som vám ho bez žiadnych otázok. Za noc sa moja emailová schránka premenila na prístav trápenia – slobodná mamička zo Sacramenta, šikanované dievča z vidieckeho Kansadu, žiadali mňa, 22-ročné dievča, ktoré ešte ani nevie, akú kávu pije, aby som im napísala ľúbostný list a dala im dôvod, aby mohli čakať pri schránke na poštu.
Well, today I fuel a global organization that is fueled by those trips to the mailbox, fueled by the ways in which we can harness social media like never before to write and mail strangers letters when they need them most, but most of all, fueled by crates of mail like this one, my trusty mail crate, filled with the scriptings of ordinary people, strangers writing letters to other strangers not because they're ever going to meet and laugh over a cup of coffee, but because they have found one another by way of letter-writing.
V súčasnosti poháňam medzinárodnú organizáciu, ktorú poháňajú práve tie prechádzky k poštovej schránke, ako aj spôsoby, pomocou ktorých vieme využiť sociálne média ako nikdy predtým a poslať neznámym ľudom list, keď ho potrebujú najviac. No predovšetkým ju poháňajú prepravky plné listov, akou je aj táto. Moja verná poštové prepravka, až po vrch naplnená rukopismi od obyčajných ľudí, neznámi ľudia píšu iným neznámym nie, aby sa stretli a zasmiali sa pri šálke kávy, ale pretože sa našli prostredníctvom listov.
But, you know, the thing that always gets me about these letters is that most of them have been written by people that have never known themselves loved on a piece of paper. They could not tell you about the ink of their own love letters. They're the ones from my generation, the ones of us that have grown up into a world where everything is paperless, and where some of our best conversations have happened upon a screen. We have learned to diary our pain onto Facebook, and we speak swiftly in 140 characters or less.
No stále ma dostane skutočnosť, že väčšinu týchto listov napísali ľudia, ktorým nikto nevyznal lásku na papieri. Veľa by vám neporozprávali o vôni ich vlastných ľúbostných listov. Je to moja generácia, tí, ktorí vyrástli vo svete, kde je všetko elektronické a kde niektoré z našich najlepších rozhovorov sa udiali na monitore. Naučili sme sa vylievať si city na Facebooku a pohotovo sa vyjadrujeme v 140 alebo aj v menej znakoch.
But what if it's not about efficiency this time? I was on the subway yesterday with this mail crate, which is a conversation starter, let me tell you. If you ever need one, just carry one of these. (Laughter) And a man just stared at me, and he was like, "Well, why don't you use the Internet?" And I thought, "Well, sir, I am not a strategist, nor am I specialist. I am merely a storyteller." And so I could tell you about a woman whose husband has just come home from Afghanistan, and she is having a hard time unearthing this thing called conversation, and so she tucks love letters throughout the house as a way to say, "Come back to me. Find me when you can." Or a girl who decides that she is going to leave love letters around her campus in Dubuque, Iowa, only to find her efforts ripple-effected the next day when she walks out onto the quad and finds love letters hanging from the trees, tucked in the bushes and the benches. Or the man who decides that he is going to take his life, uses Facebook as a way to say goodbye to friends and family. Well, tonight he sleeps safely with a stack of letters just like this one tucked beneath his pillow, scripted by strangers who were there for him when.
Ale čo ak to nie je o efektívnom využívaní času? Včera som cestovala metrom s touto poštovou prepravkou, a môžem vám povedať, že vďaka nej sa mi každý prihovorí. Ak chcete spoznať nových ľudí, noste ju jednoducho so sebou. (Smiech) Chvíľu na mňa civel muž, až kým sa ma opýtal: „Prečo nepoužiješ radšej internet?" Pomyslela som si: „Pane, nie som stratég ani špecialista. Som iba rozprávač." Porozprávam vám aj o žene, ktorej sa práve vrátil manžel z Afganistanu a je pre ňu ťažké opäť sa s ním rozprávať. A tak schováva ľúbostné listy po celom dome ako spôsob na vyjadrenie: „Vráť sa ku mne. Nájdi ma, keď budeš môcť." Alebo príbeh o dievčati, ktoré sa rozhodne rozniesť ľúbostné listy po kampuse v Dubuque, štát Iowa, aby zistila, akú reťazovú reakciu vyvolalo jej úsilie na druhý deň, keď sa nádvorie zaplnilo ľúbostnými listami, ktoré viseli zo stromov, trčali z kríkov a z lavičiek. Alebo príbeh o mužovi, ktorý sa rozhodne vziať si život a cez Facebook sa rozlúči s priateľmi a rodinou. Dnes pokojne spí s balíkom listov, ako je aj tento, pod vankúšom, od neznámych ľudí, ktorí tu pre neho boli, keď to potreboval.
These are the kinds of stories that convinced me that letter-writing will never again need to flip back her hair and talk about efficiency, because she is an art form now, all the parts of her, the signing, the scripting, the mailing, the doodles in the margins. The mere fact that somebody would even just sit down, pull out a piece of paper and think about someone the whole way through, with an intention that is so much harder to unearth when the browser is up and the iPhone is pinging and we've got six conversations rolling in at once, that is an art form that does not fall down to the Goliath of "get faster," no matter how many social networks we might join. We still clutch close these letters to our chest, to the words that speak louder than loud, when we turn pages into palettes to say the things that we have needed to say, the words that we have needed to write, to sisters and brothers and even to strangers, for far too long. Thank you. (Applause) (Applause)
Toto sú príbehy, ktoré ma presvedčili, že písanie listov sa už nikdy nebude musieť predviesť a porozprávať o účinnosti, pretože teraz je druhom umenia, všetky jeho časti: podpis, rukopis, odoslanie, čarbanice na okrajoch. Už iba skutočnosť, že niekto si sadne, vytiahne list papiera a celý ten čas myslí na niekoho, so zámerom, ktorý je oveľa zložitejšie odhaliť, keď ste pripojení na internet a iPhone zvoní každú chvíľu a máte otvorených šesť konverzácií naraz. Je to druh umenia, ktorý nepatrí medzi Goliášov problém, kto bude rýchlejší, bez ohľadu na pošet sociálnych sietí, kde sme sa zaregistrovali. Stále si pritískame tieto listy na našu hruď, slová, ktoré sú ešte hlasnejšie ako slová, keď stránky premeníte na celú škálu vecí, ktoré sme potrebovali povedať, slová, ktoré sme potrebovali napísať sestrám, bratom a dokonca aj neznámym, už veľmi dlho. Ďakujem. (Potlesk) (Potlesk)