I'm a storyteller. That's what I do in life -- telling stories, writing novels -- and today I would like to tell you a few stories about the art of storytelling and also some supernatural creatures called the djinni. But before I go there, please allow me to share with you glimpses of my personal story. I will do so with the help of words, of course, but also a geometrical shape, the circle, so throughout my talk, you will come across several circles.
Som rozprávačka príbehov. Tým sa živím – rozprávam príbehy, píšem romány – a dnes by som vám chcela porozprávať pár príbehov o umení rozprávania príbehov a tiež o istých nadprirodzených bytostiach zvaných djinni. Ale predtým, než sa k tomu dostanem, mi dovoľte podeliť sa s vami o pohľad do môjho osobného príbehu. Samozrejme, urobím to pomocou slov, ale aj pomocou geometrického tvaru, kruhu, takže počas mojej prezentácie sa stretnete s niekoľkými kruhmi.
I was born in Strasbourg, France to Turkish parents. Shortly after, my parents got separated, and I came to Turkey with my mom. From then on, I was raised as a single child by a single mother. Now in the early 1970s, in Ankara, that was a bit unusual. Our neighborhood was full of large families, where fathers were the heads of households, so I grew up seeing my mother as a divorcee in a patriarchal environment. In fact, I grew up observing two different kinds of womanhood. On the one hand was my mother, a well-educated, secular, modern, westernized, Turkish woman. On the other hand was my grandmother, who also took care of me and was more spiritual, less educated and definitely less rational. This was a woman who read coffee grounds to see the future and melted lead into mysterious shapes to fend off the evil eye.
Narodila som sa v Štrasburgu vo Francúzsku tureckým rodičom. Krátko potom sa moji rodičia rozišli a ja som prišla do Turecka s mojou mamou. Odvtedy som vyrastala ako jediné dieťa slobodnej matky. Lenže v raných 70. rokoch v Ankare to bolo trochu nezvyčajné. V našom okolí bolo plno veľkých rodín, kde boli hlavou domácnosti otcovia, takže keď som vyrastala, videla som moju mamu ako rozvedenú v patriarchálnej spoločnosti. Vlastne som počas vyrastania pozorovala dva rozličné druhy ženskosti. Na jednej strane bola moja mama, s dobrým vzdelaním, sekulárna, moderná, prozápadná turecká žena. Na druhej strane bola moja stará mama, ktorá sa o mňa tiež starala, a ktorá bola skôr duchovná, menej vzdelaná a určite menej racionálna. Bola ženou, ktorá veští budúcnosť z dna šálky kávy a roztápa olovo do rozličných tvarov, aby odohnala zlé pohľady.
Many people visited my grandmother, people with severe acne on their faces or warts on their hands. Each time, my grandmother would utter some words in Arabic, take a red apple and stab it with as many rose thorns as the number of warts she wanted to remove. Then one by one, she would encircle these thorns with dark ink. A week later, the patient would come back for a follow-up examination. Now, I'm aware that I should not be saying such things in front of an audience of scholars and scientists, but the truth is, of all the people who visited my grandmother for their skin conditions, I did not see anyone go back unhappy or unhealed. I asked her how she did this. Was it the power of praying? In response she said, "Yes, praying is effective, but also beware of the power of circles."
Moju starú mamu navštevovali mnohí ľudia, ľudia s ťažkým akné na tvári či bradavicami na rukách. Moja stará mama zakaždým zamrmlala pár slov po arabsky, vzala červené jablko a napichala ho toľkými tŕňmi z ruže, koľko bolo bradavíc, ktoré chcela odstrániť. Potom tieto tŕne jeden za druhým obkreslila tmavým atramentom. O týždeň neskôr prišiel pacient na kontrolu. Teraz som si vedomá toho, že by som také veci nemala hovoriť pred publikom vedcov a učencov, ale pravdou je, že zo všetkých ľudí, ktorí navštívili moju starú mamu kvôli problémom s kožou, som nevidela nikoho, kto by sa vrátil nešťastný alebo nevyliečený. Spýtala som sa jej, ako to robí. Bolo to silou modlitby? Odpovedala mi: „Áno, modlenie funguje, ale daj pozor aj na silu kruhov.“
From her, I learned, amongst many other things, one very precious lesson -- that if you want to destroy something in this life, be it an acne, a blemish or the human soul, all you need to do is to surround it with thick walls. It will dry up inside. Now we all live in some kind of a social and cultural circle. We all do. We're born into a certain family, nation, class. But if we have no connection whatsoever with the worlds beyond the one we take for granted, then we too run the risk of drying up inside. Our imagination might shrink; our hearts might dwindle, and our humanness might wither if we stay for too long inside our cultural cocoons. Our friends, neighbors, colleagues, family -- if all the people in our inner circle resemble us, it means we are surrounded with our mirror image.
Od nej som sa, okrem mnohých iných vecí, naučila jednu vzácnu vec – ak chcete v tomto živote niečo zničiť, či už akné, škvrnu, alebo ľudskú dušu, treba to len ohradiť hrubými múrmi. Uschne vo vnútri. My všetci žijeme v nejakom sociálnom a kultúrnom kruhu. My všetci. Narodili sme sa do určitej rodiny, národa, triedy. Ale ak nemáme žiadne spojenie so svetmi okrem toho, ktorý berieme za samozrejmý, potom podstupujeme riziko, že zvnútra vyschneme. Naša fantázia sa môže zmenšiť; naše srdcia môžu poklesnúť a naša ľudskosť môže vädnúť, ak zostaneme príliš dlho v našich kultúrnych ulitách. Naši priatelia, susedia, kolegovia, rodina – ak sa všetci ľudia v našom vnútornom kruhu podobajú nám, znamená to, že sme obklopení naším zrkadlovým obrazom.
Now one other thing women like my grandma do in Turkey is to cover mirrors with velvet or to hang them on the walls with their backs facing out. It's an old Eastern tradition based on the knowledge that it's not healthy for a human being to spend too much time staring at his own reflection. Ironically, [living in] communities of the like-minded is one of the greatest dangers of today's globalized world. And it's happening everywhere, among liberals and conservatives, agnostics and believers, the rich and the poor, East and West alike. We tend to form clusters based on similarity, and then we produce stereotypes about other clusters of people. In my opinion, one way of transcending these cultural ghettos is through the art of storytelling. Stories cannot demolish frontiers, but they can punch holes in our mental walls. And through those holes, we can get a glimpse of the other, and sometimes even like what we see.
Ďalšia vec, ktorú robia v Turecku ženy ako moja stará mama, je zakrývanie zrkadiel zamatom alebo ich vešanie na steny chrbtom do miestnosti. Je to stará východná tradícia, ktorá má základ vo vedomí, že pre človeka nie je zdravé tráviť priveľa času zízaním na svoj vlastný odraz. Iróniou je, že život v komunite podobne zmýšľajúcich je jedno z najväčších nebezpečenstiev dnešného globalizovaného sveta. A to sa deje všade, medzi liberálmi a konzervatívcami, agnostikmi a veriacimi, bohatými a chudobnými, rovnako na východe, ako na západe. Máme tendenciu zhlukovať sa na základe podobnosti, a potom vytvárame stereotypy o iných zhlukoch ľudí. Podľa mňa jedným spôsobom, ako prekročiť tieto kultúrne getá, je cez umenie rozprávania príbehov. Príbehy nedokážu rúcať neznáme hranice, ale dokážu robiť diery v našich mentálnych stenách. A cez tieto diery môžeme zazrieť to iné, a dokonca sa nám to, čo vidíme, môže zapáčiť.
I started writing fiction at the age of eight. My mother came home one day with a turquoise notebook and asked me if I'd be interested in keeping a personal journal. In retrospect, I think she was slightly worried about my sanity. I was constantly telling stories at home, which was good, except I told this to imaginary friends around me, which was not so good. I was an introverted child, to the point of communicating with colored crayons and apologizing to objects when I bumped into them, so my mother thought it might do me good to write down my day-to-day experiences and emotions. What she didn't know was that I thought my life was terribly boring, and the last thing I wanted to do was to write about myself. Instead, I began to write about people other than me and things that never really happened. And thus began my life-long passion for writing fiction. So from the very beginning, fiction for me was less of an autobiographical manifestation than a transcendental journey into other lives, other possibilities. And please bear with me: I'll draw a circle and come back to this point.
Beletriu som začala písať, keď som mala 8 rokov. Moja mama raz prišla domov s tyrkysovým zošitom a spýtala sa ma, či by ma zaujímalo písať si osobný denník. Ako sa tak pozerám späť, myslím, že si trochu robila starosti o moje duševné zdravie. Neustále som doma rozprávala príbehy, čo bolo dobre, lenže som ich rozprávala imaginárnym priateľom okolo seba, čo nebolo také dobré. Bola som introvertné dieťa až do takého stupňa, že som komunikovala s farbičkami a ospravedlňovala sa veciam, keď som do nich narazila, takže si moja mama pomyslela, že mi urobí dobre, keď si svoje každodenné skúsenosti a emócie zapíšem. Nevedela, že som si myslela, že môj život je príšerne nudný, a posledná vec, ktorú som chcela robiť, bolo písať o sebe. Namiesto toho som začala písať o ľuďoch iných ako ja a o veciach, ktoré sa nikdy nestali. A tak sa začala moja celoživotná vášeň pre písanie beletrie. Čiže od úplného začiatku bola pre mňa beletria ani nie autobiografický prejav ako skôr transcendentálna cesta do iných životov, iných možností. A prosím, vydržte so mnou: nakreslím kruh a vrátim sa k tomuto bodu.
Now one other thing happened around this same time. My mother became a diplomat. So from this small, superstitious, middle-class neighborhood of my grandmother, I was zoomed into this posh, international school [in Madrid], where I was the only Turk. It was here that I had my first encounter with what I call the "representative foreigner." In our classroom, there were children from all nationalities, yet this diversity did not necessarily lead to a cosmopolitan, egalitarian classroom democracy. Instead, it generated an atmosphere in which each child was seen -- not as an individual on his own, but as the representative of something larger. We were like a miniature United Nations, which was fun, except whenever something negative, with regards to a nation or a religion, took place. The child who represented it was mocked, ridiculed and bullied endlessly. And I should know, because during the time I attended that school, a military takeover happened in my country, a gunman of my nationality nearly killed the Pope, and Turkey got zero points in [the] Eurovision Song Contest. (Laughter)
Približne v tom čase sa udiala ďalšia vec. Moja mama sa stala diplomatkou. Takže z tejto malej, poverčivej štvrti strednej triedy, kde žila moja stará mama, som vyletela do nóbl medzinárodnej školy (v Madride), kde som bola jedinou Turkyňou. Práve tam som sa prvý raz stretla s tým, čo nazývam „typický cudzinec“. V našej triede boli deti všetkých národností, napriek tomu táto diverzita nemala za následok kozmopolitnú, rovnostársku demokraciu v triede. Namiesto toho vytvárala atmosféru, v ktorej sa na každé dieťa pozeralo nie ako na samostatného jedinca, ale ako na zástupcu niečoho väčšieho. Boli sme ako zmenšená OSN, čo bola zábava, okrem prípadov, keď sa stalo niečo negatívne, spojené s národom alebo s náboženstvom. Dieťa, ktoré bolo jeho zástupcom, bolo obeťou nekonečného výsmechu a šikany. A ja to musím vedieť, pretože v dobe, keď som chodila do tej školy, sa v mojej krajine udial vojenský prevrat, atentátnik mojej národnosti takmer zabil pápeža, a Turecko dostalo nula bodov na Eurovízii. (smiech)
I skipped school often and dreamed of becoming a sailor during those days. I also had my first taste of cultural stereotypes there. The other children asked me about the movie "Midnight Express," which I had not seen; they inquired how many cigarettes a day I smoked, because they thought all Turks were heavy smokers, and they wondered at what age I would start covering my hair. I came to learn that these were the three main stereotypes about my country: politics, cigarettes and the veil. After Spain, we went to Jordan, Germany and Ankara again. Everywhere I went, I felt like my imagination was the only suitcase I could take with me. Stories gave me a sense of center, continuity and coherence, the three big Cs that I otherwise lacked.
V takých dňoch som často vynechala školu a snívala som, že sa stanem námorníčkou. Tam som tiež po prvý raz okúsila chuť kultúrnych stereotypov. Ostatné deti sa ma spýtali na film Polnočný expres, ktorý som nevidela; pýtali sa, koľko cigariet denne vyfajčím, pretože si mysleli, že všetci Turci sú tuhí fajčiari, a zaujímalo ich, v akom veku si začnem prikrývať vlasy. Prišla som na to, že toto sú tri hlavné stereotypy o mojej krajine: politika, cigarety a závoj. Po Španielsku sme šli do Jordánska, Nemecka a znovu do Ankary. Všade, kam som šla, som cítila, že moja fantázia je jediným kufrom, ktorý si so sebou smiem vziať. Príbehy mi dali pocit ukotvenia, kontinuity a koherencie, čo sú hlavné veci, ktoré mi chýbali.
In my mid-twenties, I moved to Istanbul, the city I adore. I lived in a very vibrant, diverse neighborhood where I wrote several of my novels. I was in Istanbul when the earthquake hit in 1999. When I ran out of the building at three in the morning, I saw something that stopped me in my tracks. There was the local grocer there -- a grumpy, old man who didn't sell alcohol and didn't speak to marginals. He was sitting next to a transvestite with a long black wig and mascara running down her cheeks. I watched the man open a pack of cigarettes with trembling hands and offer one to her, and that is the image of the night of the earthquake in my mind today -- a conservative grocer and a crying transvestite smoking together on the sidewalk. In the face of death and destruction, our mundane differences evaporated, and we all became one even if for a few hours. But I've always believed that stories, too, have a similar effect on us. I'm not saying that fiction has the magnitude of an earthquake, but when we are reading a good novel, we leave our small, cozy apartments behind, go out into the night alone and start getting to know people we had never met before and perhaps had even been biased against.
Keď som bola dvadsiatnička, presťahovala som sa do Istanbulu, do mesta, ktoré zbožňujem. Žila som v energickej, rôznorodej štvrti, kde som napísala niekoľko románov. Bola som práve v Istanbule, keď sa udialo zemetrasenie v roku 1999. Keď som o tretej ráno vybehla z budovy, uvidela som niečo, čo ma zastavilo v behu. Bol tam miestny predavač potravín – mrzutý starý muž, ktorý nepredával akohol a nebavil sa s menšinami. Sedel pri transvestitovi s parochňou s dlhými čiernymi vlasmi a maskarou, ktorá jej stekala po lícach. Sledovala som, ako muž otvára trasúcimi sa rukami balík cigariet a jednu jej ponúka, a tento obraz z noci so zemetrasením mi dodnes zostal v pamäti – konzervatívny predavač potravín a plačúci transvestita fajčia spolu na chodníku. Tvárou v tvár smrti a skaze sa naše nepodstatné rozdiely vyparili a my sme sa zjednotili, hoci len na pár hodín. Ale vždy som verila tomu, že podobne na nás vplývajú aj príbehy. Netvrdím, že beletria má moc zemetrasenia, ale keď čítame dobrý román, zabúdame na náš malý, útulný bytík, ideme sami do noci a spoznávame ľudí, ktorých sme nikdy predtým nestretli, a možno sme voči nim mali aj predsudky.
Shortly after, I went to a women's college in Boston, then Michigan. I experienced this, not so much as a geographical shift, as a linguistic one. I started writing fiction in English. I'm not an immigrant, refugee or exile -- they ask me why I do this -- but the commute between languages gives me the chance to recreate myself. I love writing in Turkish, which to me is very poetic and very emotional, and I love writing in English, which to me is very mathematical and cerebral. So I feel connected to each language in a different way. For me, like millions of other people around the world today, English is an acquired language. When you're a latecomer to a language, what happens is you live there with a continuous and perpetual frustration. As latecomers, we always want to say more, you know, crack better jokes, say better things, but we end up saying less because there's a gap between the mind and the tongue. And that gap is very intimidating. But if we manage not to be frightened by it, it's also stimulating. And this is what I discovered in Boston -- that frustration was very stimulating.
Krátko nato som šla do ženskej školy v Bostone, potom v Michigane. Prežívala som to ani nie ako geografickú zmenu, ako skôr jazykovú. Začala som beletriu písať po anglicky. Nie som imigrantka, utečenkyňa ani v exile – keď sa ma pýtajú, prečo to robím - ale cestovanie medzi jazykmi mi dáva príležitosť znovu vytvárať seba. Veľmi rada píšem v turečtine, ktorá je pre mňa veľmi poetická a veľmi emocionálna, a veľmi rada píšem v angličtine, tá je pre mňa veľmi matematická a racionálna. Takže s každým jazykom sa cítim prepojená inak. Pre mňa, tak ako pre milióny iných ľudí po celom dnešnom svete, je angličtina naučeným jazykom. Keď sa k jazyku dostanete neskoro, stane sa to, že v ňom žijete v neustálej a večnej úzkosti. Ako oneskorenci vždy chceme povedať viac, viete, dávať lepšie vtipy, povedať veci lepšie, ale vždy nakoniec povieme menej, kvôli priepasti medzi mysľou a jazykom. A táto priepasť je veľmi hrozivá. Ale ak sa nám podarí sa jej nebáť, tiež nás motivuje. A na to som prišla v Bostone – že táto úzkosť veľmi motivuje.
At this stage, my grandmother, who had been watching the course of my life with increasing anxiety, started to include in her daily prayers that I urgently get married so that I could settle down once and for all. And because God loves her, I did get married. (Laughter) But instead of settling down, I went to Arizona. And since my husband is in Istanbul, I started commuting between Arizona and Istanbul -- the two places on the surface of earth that couldn't be more different. I guess one part of me has always been a nomad, physically and spiritually. Stories accompany me, keeping my pieces and memories together, like an existential glue.
V tomto momente ma moja stará mama, ktorá sledovala smerovanie môjho života s narastajúcim nepokojom, začala spomínať vo svojich každodenných modlitbách, aby som sa rýchlo vydala, aby som sa mohla raz a navždy usadiť. A keďže ju boh miluje, naozaj som sa vydala. (smiech) Ale neusadila som sa, odišla som do Arizony. A keďže môj manžel je v Istanbule, začala som pendlovať medzi Arizonou a Istanbulom – dvoma miestami na zemskom povrchu, ktoré ani nemôžu byť odlišnejšie. Myslím, že jedna časť mňa bola vždy nomádkou, fyzicky aj mentálne. Príbehy ma sprevádzajú a držia pokope moje kúsky a spomienky, ako lepidlo existencie.
Yet as much as I love stories, recently, I've also begun to think that they lose their magic if and when a story is seen as more than a story. And this is a subject that I would love to think about together. When my first novel written in English came out in America, I heard an interesting remark from a literary critic. "I liked your book," he said, "but I wish you had written it differently." (Laughter) I asked him what he meant by that. He said, "Well, look at it. There's so many Spanish, American, Hispanic characters in it, but there's only one Turkish character and it's a man." Now the novel took place on a university campus in Boston, so to me, it was normal that there be more international characters in it than Turkish characters, but I understood what my critic was looking for. And I also understood that I would keep disappointing him. He wanted to see the manifestation of my identity. He was looking for a Turkish woman in the book because I happened to be one.
Ale nech príbehy milujem akokoľvek, nedávno som tiež začala premýšľať, že strácajú svoje čaro vtedy, ak a keď je príbeh vnímaný ako viac než len príbeh. A toto je niečo, o čom by som rada pouvažovala s vami. Keď mi v Amerike vyšiel môj prvý román písaný po anglicky, od jedného literárneho kritika som počula zaujímavú poznámku. „Vaša kniha sa mi páčila,“ povedal mi, „ale bodaj by ste ju napísali inak.“ (smiech) Spýtala som sa ho, ako to myslí. Povedal: „No, pozrite sa, je v nej toľko postáv Španielov, Američanov, Hispáncov, ale len jedna postava Turka, a je ňou muž.“ Tento román sa odohráva v univerzitnom kampuse v Bostone, takže pre mňa bolo normálne, že v ňom bude viac medzinárodných postáv než tureckých, ale rozumela som, čo tam hľadal môj kritik. A tiež som rozumela, že ho sklamem aj ďalej. Chcel vidieť prejav mojej identity. On v tej knihe hľadal tureckú ženu, pretože ja som jednou náhodou bola.
We often talk about how stories change the world, but we should also see how the world of identity politics affects the way stories are being circulated, read and reviewed. Many authors feel this pressure, but non-Western authors feel it more heavily. If you're a woman writer from the Muslim world, like me, then you are expected to write the stories of Muslim women and, preferably, the unhappy stories of unhappy Muslim women. You're expected to write informative, poignant and characteristic stories and leave the experimental and avant-garde to your Western colleagues. What I experienced as a child in that school in Madrid is happening in the literary world today. Writers are not seen as creative individuals on their own, but as the representatives of their respective cultures: a few authors from China, a few from Turkey, a few from Nigeria. We're all thought to have something very distinctive, if not peculiar.
Často rozprávame o tom, ako príbehy menia svet, ale mali by sme vidieť aj to, ako svet politiky identít ovplyvňuje to, ako príbehy obiehajú, ako sa čítajú a hodnotia. Tento tlak cíti mnoho autorov, ale omnoho viac ho pociťujú autori mimo Západu. Ak ste spisovateľka z moslimského sveta ako ja, potom sa od vás čaká, že budete písať príbehy moslimských žien a najlepšie nešťastné príbehy o nešťastných moslimských ženách. Čaká sa od vás, že budete písať informatívne, prenikavé a typické príbehy a prenecháte to experimentálne a avantgardné svojim západným kolegom. To, čo som vtedy ako dieťa zažila v tej škole v Madride, sa mi dnes deje vo svete literatúry. Spisovatelia nie sú vnímaní ako tvoriví jedinci sami o sebe, ale ako zástupcovia svojej kultúry: niekoľko autorov z Číny, niekoľko z Turecka, niekoľko z Nigérie. O všetkých sa o nás myslí, že sme niečím veľmi typickí, ak nie dokonca zvláštni.
The writer and commuter James Baldwin gave an interview in 1984 in which he was repeatedly asked about his homosexuality. When the interviewer tried to pigeonhole him as a gay writer, Baldwin stopped and said, "But don't you see? There's nothing in me that is not in everybody else, and nothing in everybody else that is not in me." When identity politics tries to put labels on us, it is our freedom of imagination that is in danger. There's a fuzzy category called multicultural literature in which all authors from outside the Western world are lumped together. I never forget my first multicultural reading, in Harvard Square about 10 years ago. We were three writers, one from the Philippines, one Turkish and one Indonesian -- like a joke, you know. (Laughter) And the reason why we were brought together was not because we shared an artistic style or a literary taste. It was only because of our passports. Multicultural writers are expected to tell real stories, not so much the imaginary. A function is attributed to fiction. In this way, not only the writers themselves, but also their fictional characters become the representatives of something larger.
Spisovateľ, ktorý aj pendloval, James Baldwin, v roku 1984 poskytol rozhovor, v ktorom sa ho opakovane pýtali na jeho homosexualitu. Keď sa ho novinár snažil zaškatuľkovať ako spisovateľa - gaya, Baldwin sa zarazil a povedal: „Čo to nevidíte? Nie je vo mne nič také, čo nie je v hocikom inom, a vo všetkých nie je nič, čo by nebolo vo mne.“ Keď sa politika identít na nás snaží dávať nálepky, v nebezpečenstve sa ocitá sloboda našej fantázie. Existuje nejasná kategória nazvaná multikultúrna literatúra, v ktorej sú nahádzaní všetci autori mimo západného sveta. Nikdy nezabudnem na svoju prvú multikultúrnu čítačku na Harvard Square pred asi 10 rokmi. Boli sme traja spisovatelia, jeden z Filipín, jeden z Turecka, jeden z Indonézie – to je ako v nejakom vtipe, že. (smiech) A dôvod, prečo nás zhromaždili, nebol, že sme mali podobný umelecký štýl či literárny vkus. Dôvodom boli len naše pasy. Od multikultúrnych spisovateľov sa čaká, že budú hovoriť skutočné príbehy, vymyslené až tak nie. Funkcia je priradená k beletrii. Takto sa nielen spisovatelia samotní, ale aj ich vymyslené postavy stávajú zástupcami niečoho väčšieho.
But I must quickly add that this tendency to see a story as more than a story does not solely come from the West. It comes from everywhere. And I experienced this firsthand when I was put on trial in 2005 for the words my fictional characters uttered in a novel. I had intended to write a constructive, multi-layered novel about an Armenian and a Turkish family through the eyes of women. My micro story became a macro issue when I was prosecuted. Some people criticized, others praised me for writing about the Turkish-Armenian conflict. But there were times when I wanted to remind both sides that this was fiction. It was just a story. And when I say, "just a story," I'm not trying to belittle my work. I want to love and celebrate fiction for what it is, not as a means to an end.
Ale musím rýchlo dodať, že táto tendencia vidieť v príbehu viac ako len príbeh nepochádza iba zo západu. Pochádza zovšadiaľ. A ja som to zažila na vlastnej koži, keď ma zažalovali v roku 2005 za slová, ktoré v románe povedala moja fiktívna postava. Chcela som napísať konštruktívny, viacvrstvový román o arménskej a tureckej rodine očami žien. Z môjho mikro príbehu sa stal makro problém, keď ma zažalovali. Niektorí ma kritizovali, iní chválil za to, že píšem o turecko-arménskom konflikte. Ale zopárkrát som chcela pripomenúť obom stranám, že je to fikcia. Je to len príbeh. A keď hovorím „len príbeh“, nesnažím sa moju prácu znevažovať. Chcem milovať a oslavovať fikciu, za to, čím je, nie za prostriedok k nejakému cieľu.
Writers are entitled to their political opinions, and there are good political novels out there, but the language of fiction is not the language of daily politics. Chekhov said, "The solution to a problem and the correct way of posing the question are two completely separate things. And only the latter is an artist's responsibility." Identity politics divides us. Fiction connects. One is interested in sweeping generalizations. The other, in nuances. One draws boundaries. The other recognizes no frontiers. Identity politics is made of solid bricks. Fiction is flowing water.
Spisovatelia majú právo na svoj politický názor, a existujú aj dobré politické romány, ale jazyk beletrie nie je jazykom každodennej politiky. Čechov povedal: „Riešenie problému a správny spôsob, ako položiť otázku, sú dve úplne odlišné veci. A umelec je zodpovedný len za tú druhú.“ Politika identít nás rozdeľuje. Beletria spája. Politika sa zaujíma o šablónovité zovšeobecňovanie. Beletria o jemné rozdiely. Politika kreslí hranice. Beletria hranice neznámeho nepozná. Politika identít je vybudovaná z pevných tehál. Beletria je tečúca voda.
In the Ottoman times, there were itinerant storytellers called "meddah." They would go to coffee houses, where they would tell a story in front of an audience, often improvising. With each new person in the story, the meddah would change his voice, impersonating that character. Everybody could go and listen, you know -- ordinary people, even the sultan, Muslims and non-Muslims. Stories cut across all boundaries, like "The Tales of Nasreddin Hodja," which were very popular throughout the Middle East, North Africa, the Balkans and Asia. Today, stories continue to transcend borders. When Palestinian and Israeli politicians talk, they usually don't listen to each other, but a Palestinian reader still reads a novel by a Jewish author, and vice versa, connecting and empathizing with the narrator. Literature has to take us beyond. If it cannot take us there, it is not good literature.
V čase Osmanov existovali potulní rozprávači príbehov zvaní „meddah“. Chodievali do kaviarní, kde pred publikom rozprávali príbehy a často improvizovali. Pri každej novej postave v príbehu meddah zmenil hlas, aby tú postavu stelesnil. Každý mohol prísť a počúvať - obyčajní ľudia, dokonca aj sultán, moslimovia aj nemoslimovia. Príbehy pôsobia naprieč hranicami, ako „Príhody Nassredina Hodžu“, veľmi populárne na strednom východe, v severnej Afrike, na Balkáne a v Ázii. Aj dnes príbehy naďalej prekračujú hranice. Keď spolu hovoria palestínski a izraelskí politici, zvyčajne jeden druhého nepočúvajú, ale palestínsky čitateľ aj tak číta romány od izraelského autora, a naopak, spája sa a súcití s rozprávačom. Literatúra nás musí preniesť. Ak nás preniesť nedokáže, nie je to dobrá literatúra.
Books have saved the introverted, timid child that I was -- that I once was. But I'm also aware of the danger of fetishizing them. When the poet and mystic, Rumi, met his spiritual companion, Shams of Tabriz, one of the first things the latter did was to toss Rumi's books into water and watch the letters dissolve. The Sufis say, "Knowledge that takes you not beyond yourself is far worse than ignorance." The problem with today's cultural ghettos is not lack of knowledge -- we know a lot about each other, or so we think -- but knowledge that takes us not beyond ourselves: it makes us elitist, distant and disconnected. There's a metaphor which I love: living like a drawing compass. As you know, one leg of the compass is static, rooted in a place. Meanwhile, the other leg draws a wide circle, constantly moving. Like that, my fiction as well. One part of it is rooted in Istanbul, with strong Turkish roots, but the other part travels the world, connecting to different cultures. In that sense, I like to think of my fiction as both local and universal, both from here and everywhere.
Knihy zachránili to introvertné, plaché dievča, ktorým som bola - kedysi. Ale som si tiež vedomá rizika ich fetišizovania. Keď básnik a mystic Rumi spoznal svojho duchovného spoločníka Shamsa z Tabrízu, jednou z prvých vecí, ktoré tento urobil, bolo to, že pohádzal Rumiho knihy do vody a sledoval, ako sa rozpíjajú písmená v nich. Sufiovia hovoria: „Vedomosti, ktoré ťa nedostanú za tvoje hranice, sú omnoho horšie ako nevedomosť.“ Problém s dnešnými kultúrnym getami nie je nedostatok vedomostí – jeden o druhom vieme veľa, alebo si to aspoň myslíme – ale vedomosti, ktoré nás vezmú poza naše hranice: robia z nás elitistov, odmeraných a odtrhnutých. Mám rada jednu metaforu: žiť ako kružidlo. Ako viete, jedna noha kružidla je statická, fixovaná na mieste. Zatiaľ druhá noha kreslí veľký kruh, je stále v pohybe. To je ako moja tvorba. Jedna jej časť stojí v Istanbule, má silné turecké korene, ale druhá časť cestuje po svete a spája sa s inými kultúrami. V tom zmysle o svojej tvorbe premýšľam ako o lokálnej a zároveň univerzálnej, odtiaľto a zovšadiaľ zároveň.
Now those of you who have been to Istanbul have probably seen Topkapi Palace, which was the residence of Ottoman sultans for more than 400 years. In the palace, just outside the quarters of the favorite concubines, there's an area called The Gathering Place of the Djinn. It's between buildings. I'm intrigued by this concept. We usually distrust those areas that fall in between things. We see them as the domain of supernatural creatures like the djinn, who are made of smokeless fire and are the symbol of elusiveness. But my point is perhaps that elusive space is what writers and artists need most. When I write fiction I cherish elusiveness and changeability. I like not knowing what will happen 10 pages later. I like it when my characters surprise me. I might write about a Muslim woman in one novel, and perhaps it will be a very happy story, and in my next book, I might write about a handsome, gay professor in Norway. As long as it comes from our hearts, we can write about anything and everything.
Tí, čo ste niekedy boli v Istanbule, ste zrejme videli Palác Topkapi, ktorý bol sídlom tureckých sultánov viac ako 400 rokov. V tomto paláci, hneď vonku za komnatami obľúbených konkubín, sa nachádza časť nazývaná Miesto stretávania džinov. Je medzi budovami. Táto koncepcia ma zaujala. Takým plochám, ktoré sú medzi niečím, zvyčajne nedôverujeme. Vnímame ich ako oblasť vplyvu nadprirodzených bytostí, ako sú džinovia, ktorých telo tvorí oheň bez dymu, a ktorí sú symbolom prchavosti. Ale mne ide asi o to, že tento prchavý priestor je práve tým, čo spisovatelia a umelci najviac potrebujú. Keď píšem beletriu, prchavosť a premenlivosť si užívam. Rada neviem, čo sa stane o 10 strán neskôr. Mám rada, keď ma moje postavy prekvapia. Možno v jednom románe napíšem o nejakej moslimskej žene, a možno to bude veľmi šťastný príbeh, a vo svojej ďalšej knihe možno napíšem o príťažlivom profesorovi gayovi z Nórska. Kým to všetko vychádza z nášho srdca, môžeme písať o čomkoľvek a o všetkom.
Audre Lorde once said, "The white fathers taught us to say, 'I think, therefore I am.'" She suggested, "I feel, therefore I am free." I think it was a wonderful paradigm shift. And yet, why is it that, in creative writing courses today, the very first thing we teach students is "write what you know"? Perhaps that's not the right way to start at all. Imaginative literature is not necessarily about writing who we are or what we know or what our identity is about. We should teach young people and ourselves to expand our hearts and write what we can feel. We should get out of our cultural ghetto and go visit the next one and the next.
Audre Lorde raz povedala: „Bieli otcovia nás naučili hovoriť Myslím, teda som.“ Ona navrhla: „Cítim, preto som slobodná.“ Myslím, že to je skvelá zmena paradigmy. A predsa, čím to je, že dnes prvou vecou, ktorá sa učí na kurzoch kreatívneho písania, je zásada „píšte o tom, čo poznáte“? Možno, že to vôbec nie je správny spôsob, ako začať. Tvorivá literatúra nie je nevyhnutne o písaní o tom, kým sme alebo čo poznáme, alebo o tom, o čom je naša identita. Mladých ľudí a nás samých by sme mali učiť rozširovaniu našich sŕdc a písaniu o tom, čo vieme cítiť. Mali by sme vyjsť z nášho kultúrneho geta a ísť na návštevu do ďalšieho a ďalšieho.
In the end, stories move like whirling dervishes, drawing circles beyond circles. They connect all humanity, regardless of identity politics, and that is the good news. And I would like to finish with an old Sufi poem: "Come, let us be friends for once; let us make life easy on us; let us be lovers and loved ones; the earth shall be left to no one."
Nakoniec, príbehy sa hýbu ako krútiaci sa derviši, rysujú jeden kruh za druhým. Spájajú celé ľudstvo, nezávisle od politiky identít, a to je dobrá správa. Rada by som to ukončila starou súfijskou básňou: „Poď, budeme raz priateľmi, dovoľme životu, nech je na nás dobrý, milujme a buďme milovaní; zem by sa nemala nikomu prenechať.“
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)