How often do we hear that people just don't care? How many times have you been told that real, substantial change isn't possible because most people are too selfish, too stupid or too lazy to try to make a difference in their community? I propose to you today that apathy as we think we know it doesn't actually exist; but rather, that people do care, but that we live in a world that actively discourages engagement by constantly putting obstacles and barriers in our way.
Ako často počujete, že ľuďom je to proste jedno? Koľko krát vám bolo povedané, že naozajstná, podstatná zmena je nemožná, lebo väčšina ľudí je príliš sebecká, alebo hlúpa, alebo lenivá, aby sa pokúsili v spoločnosti niečo zmeniť? Ja tvrdím, že apatia, tak ako si myslíme že ju poznáme, vlastne neexistuje, ale že ľudia sa naozaj zaujímajú, lenže žijeme vo svete, ktorý nás aktívne odrádza od akejkoľvek účasti tým, že nám neustále kladie prekážky do cesty.
I'll give you some examples of what I mean. Let's start with city hall. You ever see one of these before? This is a newspaper ad. It's a notice of a zoning application change for a new office building so the neighborhood knows what's happening. As you can see, it's impossible to read. You need to get halfway down to even find out which address they're talking about, and then further down, in tiny 10-point font, to find out how to actually get involved. Imagine if the private sector advertised in the same way -- if Nike wanted to sell a pair of shoes --
Dám vám nejaké príklady toho, čo myslím. Začnime s radnicou. Toto ste už niekedy videli? Je to novinová reklama. Je to oznam o prihláške na územné plánovanie novej kancelárskej budovy, aby susedstvo vedelo, čo sa deje. Ako môžete vidieť, je nemožné to prečítať. Musíte zísť asi do polovice, aby ste sa vôbec dozvedeli adresu, o ktorej hovoria, a potom ešte nižšie, v miniatúrnom písme veľkosti 10, aby ste sa dozvedeli ako sa vôbec dá zapojiť. Predstavte si, keby súkromný sektor robil reklamy rovnakým spôsobom -- ak by chcel Nike predať pár tenisiek
(Laughter)
a uverejnil by reklamu ako toto.
And put an ad in the paper like that.
(Applause)
(Potlesk)
Now, that would never happen. You'll never see an ad like that, because Nike actually wants you to buy their shoes, whereas the city of Toronto clearly doesn't want you involved with the planning process, otherwise their ads would look something like this, with all the information laid out clearly. As long as the city's putting out notices like this to try to get people engaged, then of course people aren't going to be engaged. But that's not apathy; that's intentional exclusion.
Nuž, to by sa nikdy nestalo. Nikdy neuvidíte reklamu, ako je táto, lebo Nike chce, aby ste si kúpili ich topánky. Na druhej strane, mesto Toronto očividne nechce, aby ste sa zapájali do procesov plánovania, lebo ak by chceli, ich reklamy by vyzerali asi takto -- so všetkými informáciami jasne prezentovanými. Kým bude mesto predkladať oznamy ako toto, aby zaujalo ľudí, tak, samozrejme, sa ľudia nezapoja. Ale to nie je apatia; to je úmyselné vylúčenie.
Public space.
Verejné priestranstvo.
(Applause)
(Potlesk)
The manner in which we mistreat our public spaces is a huge obstacle towards any type of progressive political change, because we've essentially put a price tag on freedom of expression. Whoever has the most money gets the loudest voice, dominating the visual and mental environment. The problem with this model is there are some amazing messages that need to be said, that aren't profitable to say. So you're never going to see them on a billboard.
Spôsob, akým zle zachádzame s našim verejným priestranstvom je obrovskou prekážkou pre akýkoľvek pokrok politických zmien. V podstate sme spoplatnili slobodu prejavu. Ten, kto má najviac peňazí, má najsilnejší hlas, dominujúci vizuálnemu a psychickému prostrediu. Problémom tohto modelu je, že sú nejaké posolstvá, ktoré by mali byť povedané, ale nie sú výnosné, tak ich nepovedia. Nikdy ich neuvidíte na bilborde.
The media plays an important role in developing our relationship with political change, mainly by ignoring politics and focusing on celebrities and scandals, but even when they do talk about important political issues, they do it in a way that I feel discourages engagement. I'll give you an example. The "Now" magazine from last week: progressive, downtown weekly in Toronto. This is the cover story. It's an article about a theater performance, and it starts with basic information about where it is, in case you actually want to go and see it after you've read the article -- where, the time, the website. Same with this -- it's a movie review. An art review. A book review -- where the reading is in case you want to go. A restaurant -- you might not want to just read about it, maybe you want to go there. So they tell you where it is, the prices, the address, the phone number, etc.
Média plnia dôležitú úlohu v rozvíjaní nášho vzťahu s politickými zmenami, najmä tým, že ignorujú politickú scénu a zameriavajú sa na celebrity a škandály. Alebo aj keď napíšu niečo o dôležitom politickom dianí, urobia to spôsobom, ktorý odrádza moju chuť zapojiť sa. Dám vám príklad: magazín Now (Teraz), z minulého týždňa -- pokrokový, centrálny týždenník z Toronta. Toto je príbeh z titulnej strany. Je to článok o divadelnom predstavení; začína základnými informáciami o mieste, v prípade, že by ste si ho radi išli pozrieť po prečítaní toho článku -- miesto, čas, web stránka. To isté aj tu -- filmová kritika, umelecká kritika, kritika knihy -- miesto, kde sa predčítava, ak by ste mali záujem. Reštaurácia -- možno o nej nechcete len čítať, ale chcete do nej aj zájsť. Povedia vám kde je, aké sú ceny, adresu, telefónne číslo, a tak ďalej.
Then you get to their political articles. Here's a great article about an important election race that's happening. It talks about the candidates, written very well, but no information, no follow-up, no websites for the campaigns, no information about when the debates are, where the campaign offices are. Here's another good article, about a new campaign opposing privatization of transit, without any contact information for the campaign. The message seems to be that the readers are most likely to want to eat, maybe read a book, maybe see a movie, but not be engaged in their community. You might think this is a small thing, but I think it's important, because it sets a tone and it reinforces the dangerous idea that politics is a spectator sport.
Potom sa dostanete k politickým článkom. Tu je jeden skvelý článok o dôležitých volebných kolách, ktoré sa konajú. Rozpráva o jednotlivých kandidátoch -- je veľmi dobre napísaný -- ale žiadne ďalšie informácie; nič nenasleduje. Žiadna web stránka kampaní, žiadne informácie o mieste konania diskusií, alebo o kanceláriách kampaní. Tu je ďalší skvelý článok o novej kampani, odporujúci privatizácii tranzitu, bez hocakých kontaktných informácií o kampani. Posolstvom teda je, že čitatelia sa radi najedia, možno si prečítajú knihu, alebo pozrú film, ale nechcú sa zapojiť do diania v spoločnosti. Možno si myslíte, že je to maličkosť, ale ja myslím, že je to podstatné, lebo to navádza atmosféru a upevňuje tú nebezpečnú ideu, že politika je divácky šport.
Heroes: How do we view leadership? Look at these 10 movies. What do they have in common? Anyone? They all have heroes who were chosen. Someone came up to them and said, "You're the chosen one. There's a prophecy. You have to save the world." And then they go off and save the world because they've been told to, with a few people tagging along. This helps me understand why a lot of people have trouble seeing themselves as leaders -- because it sends all the wrong messages about what leadership is about. A heroic effort is a collective effort, number one. Number two, it's imperfect; it's not very glamorous, and doesn't suddenly start and suddenly end. It's an ongoing process your whole life. But most importantly, it's voluntary. It's voluntary. As long as we're teaching our kids that heroism starts when someone scratches a mark on your forehead, or someone tells you you're part of a prophecy, they're missing the most important characteristic of leadership, which is that it comes from within. It's about following your own dreams, uninvited, and then working with others to make those dreams come true.
Hrdinovia: Ako snímame vodcovstvo? Pozrite sa na týchto 10 filmov. Čo majú spoločné? Vie niekto? Všetky majú hrdinu, ktorý bol vyvolený. Niekto k nim prišiel a povedal, "Vy ste vyvolení. Jestvuje proroctvo. Musíte zachrániť svet." A potom, len preto, že im to bolo povedané, idú a zachránia svet, so zopár ďalšími ľuďmi, čo sa pripoja. Toto mi pomáha porozumieť, prečo má mnoho ľudí problém vidieť v sebe vodcu. Vysiela to totižto úplne zlé odkazy, o čom vlastne vodcovstvo je. Heroické úsilie je kolektívne úsilie, po prvé. Po druhé, je to nedokonalé; neveľmi oslnivé; nezačne a neskončí to náhle. Je to neustály proces po celý život. Ale v prvom rade, je to dobrovoľné. Je to dobrovoľné. Akonáhle budeme učiť naše deti, že hrdinstvo začne keď vám niekto vyryje niečo na čelo, alebo vám niekto povie, že ste súčasťou proroctva, uniká im hlavná myšlienka a charakteristika vodcovstva, a to tá, že má prichádzať z vnútra. Je to o nasledovaní vašich snov -- nemusíte byť pozvaní -- a potom o spolupráci s ostatnými, aby ste tie sny naplnili.
Political parties: oh, boy. Political parties could and should be one of the basic entry points for people to get engaged in politics. Instead, they've become, sadly, uninspiring and uncreative organizations that rely so heavily on market research and polling and focus groups that they end up all saying the same thing, pretty much regurgitating back to us what we already want to hear at the expense of putting forward bold and creative ideas. And people can smell that, and it feeds cynicism.
Politické strany: ó bože. Politické strany by mali a mohli byť základným bodom vstupu pre ľudí, ktorý sa chcú angažovať v politike. Namiesto toho sa však stali, nanešťastie, neinšpiratívnymi a nekreatívnymi organizáciami, ktoré sa príliš spoliehajú na prieskum trhu, hlasovanie a ankety, takže všetky nakoniec tvrdia to isté; neustále opakujú to, čo sme už počuli, namiesto prezentovania smelých a kreatívnych nápadov. Ľudia to ľahko vycítia, a to živí cynizmus.
(Applause)
(Potlesk)
Charitable status. Groups who have charitable status in Canada aren't allowed to do advocacy. This is a huge problem and a huge obstacle to change, because it means that some of the most passionate and informed voices are completely silenced, especially during election time. Which leads us to the last one, which is: our elections.
Dobročinná aktivita: Skupiny, ktoré v Kanade vykonávajú dobročinnú aktivitu, nemajú povolené verejne niečo podporovať. Toto je obrovský problém a veľká prekážka, ktorá by sa mala zmeniť, lebo to znamená, že mnoho tých najzapálenejších a najinformovanejších hlasov sú úplne umlčané, a to najmä počas volieb. To nás privádza k tomu poslednému, a to sú naše voľby.
As you may have noticed, our elections in Canada are a complete joke. We use out-of-date systems that are unfair and create random results. Canada's currently led by a party that most Canadians didn't actually want. How can we honestly and genuinely encourage more people to vote when votes don't count in Canada? You add all this up together, and of course people are apathetic. It's like trying to run into a brick wall.
Ako ste si možno všimli, naše voľby v Kanade sú úplný výsmech. Používame zastarané systémy ktoré sú nespravodlivé a vychádzajú z nich náhodné výsledky. Kanadu momentálne vedie strana, ktorú väčšina Kanaďanov ani nechcela. Ako teda môžeme úprimne a skutočne povzbudiť viac ľudí aby volili, keď sa v Kanade ich hlasy vlastne nerátajú? Keď si všetky tieto faktory spojíte, samozrejme to vyzerá, že ľudia sú apatickí. Je to ako snaha nabúrať do tehlovej steny.
Now, I'm not trying to be negative by throwing all these obstacles out and explaining what's in our way. Quite the opposite -- I actually think people are amazing and smart and that they do care, but that, as I said, we live in this environment where all these obstacles are being put in our way. As long as we believe that people, our own neighbors, are selfish, stupid or lazy, then there's no hope. But we can change all those things I mentioned. We can open up city hall. We can reform our electoral systems. We can democratize our public spaces.
Nesnažím sa byť pesimistický, keď vám tu hovorím o všetkých týchto prekážkach, ktoré nám stoja v ceste. Skôr naopak: Ja si myslím, že ľudia sú skvelí a múdri a že sa zaujímajú o veci okolo. Avšak, ako som už povedal, žijeme v tomto prostredí, kde sú všetky tieto prekážky pokladané do našej cesty. Akonáhle veríme, že ľudia, naši vlastní susedia, sú sebeckí, hlúpi alebo leniví, nemáme nádej. Ale môžeme zmeniť všetky tie veci, ktoré som spomínal. Môžeme otvoriť radnicu. Môžeme zreformovať náš volebný systém. Môžeme demokratizovať verejné priestranstvo.
My main message is: if we can redefine apathy, not as some kind of internal syndrome, but as a complex web of cultural barriers that reinforces disengagement, and if we can clearly define, clearly identify what those obstacles are, and then if we can work together collectively to dismantle those obstacles, then anything is possible.
Mojím hlavným posolstvom je, že by sme mali predefinovať apatiu -- nie je to nejaký vnútorný syndróm, ale je to komplexná sieť kultúrnych bariér, ktoré posilňujú nechuť k účasti, a že ak vieme niečo jasne pomenovať, vieme aj jasne identifikovať, aké sú tie prekážky a ak potom dokážeme spolupracovať, aby sme ich odstránili, tak je možné všetko.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)