So I was born on the last day of the last year of the '70s. I was raised on "Free to be you and me" -- (cheering) hip-hop -- not as many woohoos for hip-hop in the house. Thank you. Thank you for hip-hop -- and Anita Hill. (Cheering) My parents were radicals -- (Laughter) who became, well, grown-ups. My dad facetiously says, "We wanted to save the world, and instead we just got rich." We actually just got "middle class" in Colorado Springs, Colorado, but you get the picture. I was raised with a very heavy sense of unfinished legacy.
Takže ja som sa narodila v posledný deň posledného roka 70. rokov. Vyrastala som na programe „Free to be you and me“, (nadšený pokrik) na hip-hope... hip-hopu sa toľko nadšených výkrikov neušlo... Ďakujem. Ďakujem vám za hip-hop... a na Anite Hill. (nadšené výkriky) Moji rodičia boli radikáli... (smiech) z ktorých sa stali, nuž, dospelí. Môj otec trochu nemiestne tvrdí: „Chceli sme zachrániť svet, ale miesto toho sme len zbohatli.“ V skutočnosti sme sa dostali len do strednej triedy v meste Colorado Springs v Colorade, ale chápete, čo chcem povedať. Vychovali ma vo veľmi ťaživom tušení nedokončeného odkazu.
At this ripe old age of 30, I've been thinking a lot about what it means to grow up in this horrible, beautiful time, and I've decided, for me, it's been a real journey and paradox. The first paradox is that growing up is about rejecting the past and then promptly reclaiming it. Feminism was the water I grew up in. When I was just a little girl, my mom started what is now the longest-running women's film festival in the world. So while other kids were watching sitcoms and cartoons, I was watching very esoteric documentaries made by and about women. You can see how this had an influence. But she was not the only feminist in the house.
V tomto zrelom veku 30 rokov sa veľa zamýšľam nad tým, čo znamená vyrastať v tejto hroznej, nádhernej dobe. A rozhodla som sa, že pre mňa to bol skutočný proces a paradox. Prvý paradox je, že vyrastanie je o odmietnutí minulosti a hneď o jej opätovnom získaní. Feminizmus bol vodou, v ktorej som vyrástla. Keď som bola ešte malá, moja mama spustila niečo, čo je dnes najdlhšie fungujúci ženský filmový festival na svete. Takže kým iné decká pozerali v telke seriály a rozprávky, ja som sledovala ezoterické dokumentárne filmy, ktoré nakrútili ženy o ženách. Iste chápete, aký to malo vplyv. Ale ona nebola jediná feministka v domácnosti.
My dad actually resigned from the male-only business club in my hometown because he said he would never be part of an organization that would one day welcome his son, but not his daughter. (Applause) He's actually here today. (Applause) The trick here is my brother would become an experimental poet, not a businessman, but the intention was really good.
Môj otec sa vzdal členstva v čisto mužskom obchodnom klube v mojom rodnom meste, pretože povedal, že nikdy nebude patriť k organizácii, ktorá by raz ochotne privítala jeho syna, ale jeho dcéru nie. (potlesk) Vlastne je dnes tu. (potlesk) Vtip je v tom, že z môjho brata sa stal experimentálny básnik, nie obchodník, ale otcov úmysel bol fakt dobrý.
(Laughter)
(smiech)
In any case, I didn't readily claim the feminist label, even though it was all around me, because I associated it with my mom's women's groups, her swishy skirts and her shoulder pads -- none of which had much cachet in the hallways of Palmer High School where I was trying to be cool at the time. But I suspected there was something really important about this whole feminism thing, so I started covertly tiptoeing into my mom's bookshelves and picking books off and reading them -- never, of course, admitting that I was doing so. I didn't actually claim the feminist label until I went to Barnard College and I heard Amy Richards and Jennifer Baumgardner speak for the first time. They were the co-authors of a book called "Manifesta." So what very profound epiphany, you might ask, was responsible for my feminist click moment? Fishnet stockings. Jennifer Baumgardner was wearing them. I thought they were really hot. I decided, okay, I can claim the feminist label. Now I tell you this -- I tell you this at the risk of embarrassing myself, because I think part of the work of feminism is to admit that aesthetics, that beauty, that fun do matter. There are lots of very modern political movements that have caught fire in no small part because of cultural hipness. Anyone heard of these two guys as an example?
V každom prípade, ja som sa k nálepke feministky nehlásila ochotne, hoci feminizmus bol všade okolo mňa, lebo som si ho spájala so ženskými skupinami svojej mamy, s jej šuštiacimi sukňami a vypchávkami na pleciach, z ktorých sa nič veľmi nevyskytovalo na chodbách školy Palmer High School, kde som sa v tých časoch snažila pôsobiť cool. Ale mala som podozrenie, že na celom tom feminizme je niečo skutočne dôležité, takže som sa začala zakrádať do maminej knižnice, vyberať z nej knihy a čítať ich. Samozrejme, nikdy by som to nebola priznala. K nálepke feministky som sa začala hlásiť, až keď som chodila na vysokú školu Barnard College a prvý raz som počula Amy Richards a Jennifer Baumgardner. Boli to autorky knihy s názvom „Manifesta“. Takže možno sa spýtate, aké nesmierne hlboké zjavenie bolo zodpovedné za moje prepnutie na feminizmus? Sieťované pančuchy. Jennifer Baumgardner ich mala na sebe. A mne sa zdali fakt sexy. Rozhodla som sa, že teda dobre, môžem byť feministka. Hovorím vám to... Hovorím vám to a riskujem, že sa strápnim, lebo podľa mňa súčasťou práce feminizmu je priznať, že na estetike, na kráse a na zábave záleží. Existuje množstvo veľmi moderných politických hnutí, ktoré vznikli z nemalej časti v dôsledku kultúrnej módnosti. Počul niekto z vás napríklad o týchto dvoch?
So my feminism is very indebted to my mom's, but it looks very different. My mom says, "patriarchy." I say, "intersectionality." So race, class, gender, ability, all of these things go into our experiences of what it means to be a woman. Pay equity? Yes. Absolutely a feminist issue. But for me, so is immigration. (Applause) Thank you. My mom says, "Protest march." I say, "Online organizing." I co-edit, along with a collective of other super-smart, amazing women, a site called Feministing.com. We are the most widely read feminist publication ever, and I tell you this because I think it's really important to see that there's a continuum.
Takže za svoj feminizmus vďačím feminizmu svojej mamy, ale ten môj sa od neho veľmi odlišuje. Moja mama vraví „patriarchát“. Ja vravím „intersekcionalita“. Takže rasa, trieda, pohlavie, schopnosti... to všetko sa podieľa na našich skúsenostiach s tým, čo znamená byť ženou. Platová rovnosť? Áno. Rozhodne je to feministická otázka. Ale podľa mňa je ňou rovnako aj imigrácia. Ďakujem. Moja mama vraví „protestný pochod“. Ja vravím „organizovanie na internete“. Spolu s kolektívom ďalších supermúdrych, úžasných žien vediem stránku s názvom Feministing.com. Sme najčítanejšou feministickou publikáciou vôbec. A hovorím vám o tom, pretože podľa mňa je skutočne dôležité pochopiť, že ide o kontinuum.
Feminist blogging is basically the 21st century version of consciousness raising. But we also have a straightforward political impact. Feministing has been able to get merchandise pulled off the shelves of Walmart. We got a misogynist administrator sending us hate-mail fired from a Big Ten school. And one of our biggest successes is we get mail from teenage girls in the middle of Iowa who say, "I Googled Jessica Simpson and stumbled on your site. I realized feminism wasn't about man-hating and Birkenstocks." So we're able to pull in the next generation in a totally new way.
Feministické blogovanie je v podstate najnovšou verziou diskusných skupín „consciousness raising“. Ale máme aj priamy politický vplyv. Stránke Feministing sa podarilo dosiahnuť stiahnutie tovaru z obchodných domov Walmart. Dostali sme nenávistné maily od mizogýna pracujúceho v správe jednej zo škôl Big 10. A jeden z našich najväčších úspechov je to, že dostávame maily od tínedžeriek odniekiaľ z Iowy, ktoré píšu: „Googlila som Jessicu Simpson a narazila pritom na vašu stránku. Uvedomila som si, že feminizmus neznamená nenávisť k chlapom a ortopedické topánky.“ Takže sa nám podarilo pritiahnuť ďalšiu generáciu úplne novým spôsobom.
My mom says, "Gloria Steinem." I say, "Samhita Mukhopadhyay, Miriam Perez, Ann Friedman, Jessica Valenti, Vanessa Valenti, and on and on and on and on." We don't want one hero. We don't want one icon. We don't want one face. We are thousands of women and men across this country doing online writing, community organizing, changing institutions from the inside out -- all continuing the incredible work that our mothers and grandmothers started. Thank you.
Moja mama vraví „Gloria Steinem“. Ja vravím „Samhita Mukhopadhyay, Miriam Perez, Ann Friedman, Jessica Valenti, Vanessa Valenti, a tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej.“ Nechceme jedného hrdinu. Nechceme jednu ikonu. Nechceme jednu tvár. V tejto krajine sú nás tisíce žien a mužov, ktorí píšeme online, organizujeme komunity, meníme inštitúcie zvnútra... všetci pokračujeme v tejto neuveriteľnej práci, ktorú začali naše mamy a babky. Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)
Which brings me to the second paradox: sobering up about our smallness and maintaining faith in our greatness all at once. Many in my generation -- because of well-intentioned parenting and self-esteem education -- were socialized to believe that we were special little snowflakes -- (Laughter) who were going to go out and save the world. These are three words many of us were raised with. We walk across graduation stages, high on our overblown expectations, and when we float back down to earth, we realize we don't know what the heck it means to actually save the world anyway. The mainstream media often paints my generation as apathetic, and I think it's much more accurate to say we are deeply overwhelmed. And there's a lot to be overwhelmed about, to be fair -- an environmental crisis, wealth disparity in this country unlike we've seen since 1928, and globally, a totally immoral and ongoing wealth disparity. Xenophobia's on the rise. The trafficking of women and girls. It's enough to make you feel very overwhelmed.
To ma privádza k druhému paradoxu: vytriezvenie, pokiaľ ide o našu vlastnú malosť, a zachovanie viery v našu veľkosť súčasne. Mnohí z mojej generácie - vďaka dobre myslenej výchove a vzdelávaniu k sebaúcte - boli vedení k presvedčeniu, že sme výnimočné malé snehové vločky, (smiech) ktoré vyletia von a zachránia svet. To sú slová, s ktorými mnohí z nás vyrástli. Prechádzame sa po promočných pódiách, omámení svojimi nafúknutými očakávaniami, a keď sa potom vrátime na zem, uvedomíme si, že netušíme, čo vlastne znamená skutočne zachrániť svet. Hlavný prúd médií moju generáciu často vykresľuje ako apatickú. A podľa mňa je oveľa presnejšie povedať, že sme totálne ohromení. A, ak máme byť spravodliví, je toho veľa, čo nás môže ohromiť: ekologická kríza, majetková nerovnosť v tejto krajine, akú sme nezažili od roku 1928, a globálne naprosto nemorálna a neustála majetková nerovnost. Xenofóbia narastá - prekvitá obchodovanie so ženami a dievčatami. To stačí, aby ste sa cítili úplne ohromení.
I experienced this firsthand myself when I graduated from Barnard College in 2002. I was fired up; I was ready to make a difference. I went out and I worked at a non-profit, I went to grad school, I phone-banked, I protested, I volunteered, and none of it seemed to matter. And on a particularly dark night of December of 2004, I sat down with my family, and I said that I had become very disillusioned. I admitted that I'd actually had a fantasy -- kind of a dark fantasy -- of writing a letter about everything that was wrong with the world and then lighting myself on fire on the White House steps. My mom took a drink of her signature Sea Breeze, her eyes really welled with tears, and she looked right at me and she said, "I will not stand for your desperation." She said, "You are smarter, more creative and more resilient than that."
Sama som to zažila na vlastnej koži, keď som v roku 2002 promovala na Barnard College. Bola som zapálená, pripravená robiť niečo významné. Išla som na vec a pracovala v neziskovke, robila som si postgraduál, bankovala som po telefóne, protestovala som, dobrovoľníčila... a zdalo sa, že nič z toho nemalo význam. A v jeden zvlášť temný večer v decembri 2004 som si sadla so svojou rodinou a povedala, že som skutočne rozčarovaná. Priznala som, že som sa oddávala fantázii - takej dosť temnej - že napíšem list o všetkom, čo na tomto svete nefunguje, a potom sa podpálim na schodoch do Bieleho domu. Moja mama si odpila zo svojho obľúbeného kokteilu, oči sa jej zaliali slzami, pozrela sa priamo na mňa a povedala: „Nebudem tolerovať tvoje zúfalstvo.“ Povedala: „Si múdrejšia, tvorivejšia a húževnatejšia, než si myslíš.“
Which brings me to my third paradox. Growing up is about aiming to succeed wildly and being fulfilled by failing really well. (Laughter) (Applause) There's a writer I've been deeply influenced by, Parker Palmer, and he writes that many of us are often whiplashed "between arrogant overestimation of ourselves and a servile underestimation of ourselves." You may have guessed by now, I did not light myself on fire. I did what I know to do in desperation, which is write. I wrote the book I needed to read. I wrote a book about eight incredible people all over this country doing social justice work. I wrote about Nia Martin-Robinson, the daughter of Detroit and two civil rights activists, who's dedicating her life to environmental justice. I wrote about Emily Apt who initially became a caseworker in the welfare system because she decided that was the most noble thing she could do, but quickly learned, not only did she not like it, but she wasn't really good at it. Instead, what she really wanted to do was make films. So she made a film about the welfare system and had a huge impact. I wrote about Maricela Guzman, the daughter of Mexican immigrants, who joined the military so she could afford college. She was actually sexually assaulted in boot camp and went on to co-organize a group called the Service Women's Action Network.
A to ma privádza k tretiemu paradoxu. Vyrastať znamená mieriť k šialenému úspechu a byť spokojný s naozaj dobrým neúspechom. (smiech) (potlesk) Hlboko ma ovplyvnil jeden spisovateľ - Parker Palmer, ktorý píše, že mnohí z nás sa často zmietajú „medzi arogantným sebapreceňovaním a servilným sebapodceňovaním.“ Už je vám asi jasné, že som sa nepodpálila. Urobila som to, čo v zúfalstve viem robiť. A to znamená písať. Napísala som knihu, ktorú som si potrebovala prečítať. Napísala som knihu o ôsmich neuveriteľných ľuďoch ktorí po celej tejto krajine robia sociálnu prácu. Písala som o Nii Martin-Robinson, dcére Detroitu a dvoch aktivistov za občianske práva, ktorá svoj život zasvätila ekologickej spravodlivosti. Písala som o Emily Apt, ktorá sa najprv stala pracovníčkou v systéme sociálneho zabezpečenia, pretože sa rozhodla, že je to najšľachetnejšia vec, akú môže robiť, ale rýchlo zistila, že sa jej to nielen nepáči, ale že v tom ani nie je veľmi dobrá. Namiesto toho naozaj chcela robiť filmy. Takže natočila film o systéme sociálneho zabezpečenia a obrovsky ním zapôsobila. Písala som o Maricele Guzman, dcére mexických prisťahovalcov, ktorá vstúpila do armády, aby si mohla dovoliť štúdium. Vo výcvikovom tábore ju sexuálne napadli a ona sa rozhodla spoluorganizovať skupinu s názvom Service Women's Action Network.
What I learned from these people and others was that I couldn't judge them based on their failure to meet their very lofty goals. Many of them are working in deeply intractable systems -- the military, congress, the education system, etc. But what they managed to do within those systems was be a humanizing force. And at the end of the day, what could possibly be more important than that? Cornel West says, "Of course it's a failure. But how good a failure is it?" This isn't to say we give up our wildest, biggest dreams. It's to say we operate on two levels. On one, we really go after changing these broken systems of which we find ourselves a part. But on the other, we root our self-esteem in the daily acts of trying to make one person's day more kind, more just, etc.
Čo som sa naučila od týchto a ďalších ľudí, je, že ich nemôžem posudzovať podľa toho, že sa im nepodarilo dosiahnuť ich nesmierne vznešené ciele. Mnohí z nich pracujú v mimoriadne náročných systémoch: vo vojsku, v kongrese, vo vzdelávaní a podobne. Ale to, čo sa im podarilo dosiahnuť v rámci tých systémov, je byť zľudšťujúcou silou. A keď si to tak vezmete, čo by mohlo byť ešte dôležitejšie? Cornel West hovorí: „Samozrejme, že je to neúspech. Ale aký dobrý neúspech je to?“ To neznamená, že sa vzdáme svojich najdivokejších, najväčších snov. Znamená to, že fungujeme na dvoch úrovniach. Na jednej skutočne ideme po týchto pokazených systémoch, ktorých súčasťou sme. Ale na tej druhej zakladáme svoju sebaúctu na každodennej snahe o to, aby bol život jedného človeka príjemnejší, spravodlivejší atď.
So when I was a little girl, I had a couple of very strange habits. One of them was I used to lie on the kitchen floor of my childhood home, and I would suck the thumb of my left hand and hold my mom's cold toes with my right hand. (Laughter) I was listening to her talk on the phone, which she did a lot. She was talking about board meetings, she was founding peace organizations, she was coordinating carpools, she was consoling friends -- all these daily acts of care and creativity. And surely, at three and four years old, I was listening to the soothing sound of her voice, but I think I was also getting my first lesson in activist work.
Takže keď som bola malá, mala som zopár veľmi čudných zvykov. Jeden z nich bol ten, že som ležala na kuchynskej dlážke u nás doma, cmúľala som si palec ľavej ruky a pravou rukou držala mamu za studené prsty na nohách. (smiech) Počúvala som ju, keď telefonovala, a to robila často. Rozprávala o schôdzkach výboru, zakladala mierové organizácie, koordinovala spoločné odvozy, utešovala priateľov... robila všetky tieto každodenné prejavy starostlivosti a tvorivosti. A jasné, keď som mala tri alebo štyri roky, počúvala som hlavne tíšivý zvuk jej hlasu. Ale myslím si, že som zároveň dostávala svoje prvé lekcie o práci aktivistov.
The activists I interviewed had nothing in common, literally, except for one thing, which was that they all cited their mothers as their most looming and important activist influences. So often, particularly at a young age, we look far afield for our models of the meaningful life, and sometimes they're in our own kitchens, talking on the phone, making us dinner, doing all that keeps the world going around and around. My mom and so many women like her have taught me that life is not about glory, or certainty, or security even. It's about embracing the paradox. It's about acting in the face of overwhelm. And it's about loving people really well. And at the end of the day, these things make for a lifetime of challenge and reward.
Aktivisti, s ktorými som robila rozhovory, nemali doslova nič spoločné, len jednu vec. Všetci uvádzali svoje matky ako svoje najvýraznejšie a najdôležitejšie aktivistické vplyvy. Veľmi často, a to hlavne v mladom veku, hľadáme ďaleko vzory pre zmysluplný život, a niekedy sú v našich vlastných kuchyniach, telefonujú, varia nám večeru, robia všetky tie veci, vďaka ktorým sa svet stále točí. Moja mama a mnohé ženy ako ona ma naučili, že život nie je o sláve ani o istote, dokonca ani o bezpečnosti. Je o prijatí paradoxu. Je o tom, aby sme konali tvárou v tvár ohromeniu. A o tom, aby sme milovali ľudí naozaj dobre. A keď si to všetko spočítate, tieto veci vytvárajú výzvu a odmenu na celý život.
Thank you.
Ďakujem vám.
(Applause)
(potlesk)