The story starts in Kenya in December of 2007, when there was a disputed presidential election, and in the immediate aftermath of that election, there was an outbreak of ethnic violence. And there was a lawyer in Nairobi, Ory Okolloh -- who some of you may know from her TEDTalk -- who began blogging about it on her site, Kenyan Pundit. And shortly after the election and the outbreak of violence, the government suddenly imposed a significant media blackout. And so weblogs went from being commentary as part of the media landscape to being a critical part of the media landscape in trying to understand where the violence was. And Okolloh solicited from her commenters more information about what was going on. The comments began pouring in, and Okolloh would collate them. She would post them. And she quickly said, "It's too much. I could do this all day every day and I can't keep up. There is more information about what's going on in Kenya right now than any one person can manage. If only there was a way to automate this."
Príbeh začína v Keni v decembri 2007, kedy tam došlo k pochybným prezidentským voľbám. A bezprostredne po týchto voľbách, došlo k prepuknutiu etnického násilia. V Nairobi bola právnička, Ory Okolloh -- ktorú niektorí z Vás môžu poznať z jej TED vystúpenia -- ktorá o tom následne začala blogovať na svojej stránke, nazvanej Kenský učenec. Krátko po voľbách a vypuknutí násilia, vláda náhle uvalila výrazné mediálne embargo. A tak sa z weblogov, ako súčasti mediálneho prostredia, stalo nie len miesto pre obyčajne komentáre, ale dôležitá časť mediálneho prostredia v snahe pochopiť, kde sa odohrávalo násilie. Okolloh si vyžiadala od jej prispievateľov viac informácií o tom, čo sa deje. A komentáre sa začali hrnúť. A Okolloh ich zhromažďovala. Vyvesila ich na web. Ale rýchlo povedala: "Je toho príliš veľa. Mohla by som to robiť celý deň a každý deň a predsa by som nestíhala. Je tam viac informácií o tom, čo sa deje v Keni práve teraz, než môže jeden človek zvládnuť. Kiež by bol spôsob, ako to zautomatizovať."
And two programmers who read her blog held their hands up and said, "We could do that," and in 72 hours, they launched Ushahidi. Ushahidi -- the name means "witness" or "testimony" in Swahili -- is a very simple way of taking reports from the field, whether it's from the web or, critically, via mobile phones and SMS, aggregating it and putting it on a map. That's all it is, but that's all that's needed because what it does is it takes the tacit information available to the whole population -- everybody knows where the violence is, but no one person knows what everyone knows -- and it takes that tacit information and it aggregates it, and it maps it and it makes it public. And that, that maneuver called "crisis mapping," was kicked off in Kenya in January of 2008.
A dvaja programátori, ktorí si čítali jej blog, zdvihli pre danú vec ruky a povedali: "My by sme to mohli urobiť." A v priebehu 72 hodín spustili Ushahidi. Ushahidi -- názov znamená "svedok" alebo "svedectvo" v Swahilštine -- je veľmi jednoduchý spôsob, ako prevziať správy z miesta udalosti, či už to je skrz internet, alebo, v najhoršom, prostredníctvom mobilných telefónov a SMS-iek, zhromaždiť ich a umiestniť do mapy. To je všetko, čo to robí, ale i všetko, čo je potrebné. Pretože to, čo to robí je, že to vezme informácie jednotlivcov dostupné celej populácii -- každý vie, kde je násilie, ale nikto nevie to, čo vedia všetci -- a vezme si tieto jednotlivé informácie zhromaždí ich, a označí udalosti na mape, a sprístupní ich verejnosti. A tento manéver nazvaný "krízové mapovanie" bol zahájený v Keni v Januári 2008.
And enough people looked at it and found it valuable enough that the programmers who created Ushahidi decided they were going to make it open source and turn it into a platform. It's since been deployed in Mexico to track electoral fraud. It's been deployed in Washington D.C. to track snow cleanup. And it's been used most famously in Haiti in the aftermath of the earthquake. And when you look at the map now posted on the Ushahidi front page, you can see that the number of deployments in Ushahidi has gone worldwide, all right? This went from a single idea and a single implementation in East Africa in the beginning of 2008 to a global deployment in less than three years.
Dosť ľudí sa na to pozrelo a prišlo im to natoľko užitočné, že programátori, ktorí vytvorili Ushahidi, sa rozhodli, že z toho spravia open source a premenia to v platformu. Od tej doby to bolo použité v Mexiku na stopovanie volebného podvodu. Bolo to využité i vo Washingtone na sledovanie upratovania po snehovej kalamite. Jeho najslávnejšie využitie bolo na Haiti v období po zemetrasení. A keď sa pozriete na mapu zverejnenú na úvodnej stránke Ushahidi, môžete vidieť, že počet nasadení Ushahidi sa rozšíril po celom svete. Z jednoduchého nápadu a jednoduchého prevedenia vo východnej Afrike na začiatku roka 2008 tak došlo k jeho celosvetovému nasadeniu, za menej ako tri roky.
Now what Okolloh did would not have been possible without digital technology. What Okolloh did would not have been possible without human generosity. And the interesting moment now, the number of environments where the social design challenge relies on both of those things being true. That is the resource that I'm talking about. I call it cognitive surplus. And it represents the ability of the world's population to volunteer and to contribute and collaborate on large, sometimes global, projects. Cognitive surplus is made up of two things. The first, obviously, is the world's free time and talents. The world has over a trillion hours a year of free time to commit to shared projects. Now, that free time existed in the 20th century, but we didn't get Ushahidi in the 20th century.
To čo Okolloh spravila by nebolo možné bez digitálnych technológií. To, čo spravila, by nebolo možné bez ľudskej šľachetnosti. A teraz ten zaujímavý moment, tým je to množstvo prostredí, v ktorých sa problém spoločenskej štruktúry spolieha na obidve tieto veci. To je ten zdroj o ktorom rozprávam. Nazývam ho kognitívny prebytok. A predstavuje schopnosť svetovej populácie dobrovoľne pomôcť, prispieť, a spolupracovať na veľkých, niekedy globálnych, projektoch. Kognitívny prebytok je tvorený z dvoch vecí. Prvá z nich je, samozrejme, ľudský voľný čas a talenty. Svet má viac ako bilión hodín ročne voľného času, ktorého je možno využiť k spoločným projektom. Pravda, ten voľný čas existoval i v 20. storočí, ale v 20. storočí sme nemali Ushadidi.
That's the second half of cognitive surplus. The media landscape in the 20th century was very good at helping people consume, and we got, as a result, very good at consuming. But now that we've been given media tools -- the Internet, mobile phones -- that let us do more than consume, what we're seeing is that people weren't couch potatoes because we liked to be. We were couch potatoes because that was the only opportunity given to us. We still like to consume, of course. But it turns out we also like to create, and we like to share. And it's those two things together -- ancient human motivation and the modern tools to allow that motivation to be joined up in large-scale efforts -- that are the new design resource. And using cognitive surplus, we're starting to see truly incredible experiments in scientific, literary, artistic, political efforts. Designing.
To je druhá časť kognitívneho prebytku. Mediálne prostredie v 20. storočí veľmi dobre napomáhalo ku konzumnému spôsobu života. A stali sme sa, ako výsledok toho, veľmi dobrý v spotrebovávaní. Ale teraz, keď sme dostali pod ruku mediálne nástroje -- internet, mobilné telefóny -- to nám umožní robiť viac, než len spotrebúvať, vidíme, že z ľudí sa nestali gaučový povaľači preto, že by sa nám to páčilo. Boli sme gaučový povaľači, pretože to bola jediná možnosť, ktorá nám bola daná. Stále radi konzumujeme, to je samozrejmé. Ale ukazuje sa, že tiež radi vytvárame, a radi zdieľame. A sú to práve tieto dve veci dohromady -- pradávna ľudská motivácia a moderné nástroje, ktoré umožnili, aby sa táto motivácia zlúčila do ďaleko-siahlejšieho úsilia -- ktoré vytvárajú novodobé zdroje. A pomocou kognitívneho prebytku začíname vidieť naozaj neuveriteľné experimenty vo vedeckej, literárnej, umeleckej, či politickej práci. Projektovanie.
We're also getting, of course, a lot of LOLcats. LOLcats are cute pictures of cats made cuter with the addition of cute captions. And they are also part of the abundant media landscape we're getting now. This is one of the participatory -- one of the participatory models we see coming out of that, along with Ushahidi. Now I want to stipulate, as the lawyers say, that LOLcats are the stupidest possible creative act. There are other candidates of course, but LOLcats will do as a general case. But here's the thing: The stupidest possible creative act is still a creative act. Someone who has done something like this, however mediocre and throwaway, has tried something, has put something forward in public. And once they've done it, they can do it again, and they could work on getting it better.
Dostávame, samozrejme, tiež veľa LOLcats. LOLcats sú roztomilé obrázky mačiek spravené ešte roztomilejšími pridaním roztomilých popisov. A sú tiež súčasťou bohatého mediálneho prostredia, ktorého sa nám dnes dostáva. Toto je jeden z modelov, na ktorých sa zúčastňuje veľké množstvo ľudí, ktoré z toho vychádzajú, spoločne s Ushahidi. Teraz chcem upresniť, ako právnici hovoria, že LOLcats sú tím najhlúpejším možným kreatívnym počinom. Sú tam aj iní kandidáti, samozrejme, ale LOLcats si vezmeme ako ukážkový príklad. Ale tu je pointa. Najhlúpejší možný tvorivý počin je ale stále tvorivým počinom. Niekto, kto urobil niečo takéto, akokoľvek priemerné a znova nepoužiteľné, sa o niečo pokúsil, uviedol na svetlo sveta niečo nového. A ako náhle to tak urobili raz, môžu to urobiť aj znovu. A môžu pracovať na ich vylepšovaní.
There is a spectrum between mediocre work and good work, and as anybody who's worked as an artist or a creator knows, it's a spectrum you're constantly struggling to get on top of. The gap is between doing anything and doing nothing. And someone who makes a LOLcat has already crossed over that gap. Now it's tempting to want to get the Ushahidis without the LOLcats, right, to get the serious stuff without the throwaway stuff. But media abundance never works that way. Freedom to experiment means freedom to experiment with anything. Even with the sacred printing press, we got erotic novels 150 years before we got scientific journals.
Existuje celá škála medzi priemernou prácou a dobrou prácou. A ako každý, kto pracoval ako výtvarník, alebo tvorca vie, je to škála, cez ktorú sa prebíjame, snažiac sa dostať na vrchol. Rozdiel je medzi robením čohokoľvek a ničnerobením. A niekto, kto vytvoril LOLcat sa už dostal ponad ten rozdiel. Teraz je lákavé získať užívateľov Ushahidi bez LOLcats, teda, získať vážne veci, a nie veci na jedno použitie. Ale hojnosť médií nikdy nefunguje týmto spôsobom. Sloboda experimentovať znamená slobodu experimentovať s čímkoľvek. Dokonca aj s posvätným tlačiarenským lisom, sa nám dostalo erotických románov 150 rokov predtým, než sa nám dostalo vedeckých časopisov.
So before I talk about what is, I think, the critical difference between LOLcats and Ushahidi, I want to talk about their shared source. And that source is design for generosity. It is one of the curiosities of our historical era that even as cognitive surplus is becoming a resource we can design around, social sciences are also starting to explain how important our intrinsic motivations are to us, how much we do things because we like to do them rather than because our boss told us to do them, or because we're being paid to do them.
Takže ešte predtým, než budem hovoriť o tom, čo je, myslím, zásadný rozdiel medzi LOLcats a Ushahidi, chcem hovoriť o tom, čo majú spoločné. A tým spoločným je vytváranie z veľkorysosti. Je to jedna z kuriozít našej historickej éry, že tým ako sa kognitívny prebytok stáva prostriedkom, ktorý nám umožňuje vynaliezať, spoločenské vedy tiež začínajú vysvetľovať, ako dôležité sú pre nás naše vnútorné motivácie, koľko veci robíme preto, že ich robíme radi, než preto, že nám ich prikázal spraviť náš šéf, alebo preto, že sme za to platení.
This is a graph from a paper by Uri Gneezy and Aldo Rustichini, who set out to test, at the beginning of this decade, what they called "deterrence theory." And deterrence theory is a very simple theory of human behavior: If you want somebody to do less of something, add a punishment and they'll do less of it. Simple, straightforward, commonsensical -- also, largely untested. And so they went and studied 10 daycare centers in Haifa, Israel. They studied those daycare centers at the time of highest tension, which is pick-up time. At pick-up time the teachers, who have been with your children all day, would like you to be there at the appointed hour to take your children back. Meanwhile, the parents -- perhaps a little busy at work, running late, running errands -- want a little slack to pick the kids up late.
Toto je graf zo štúdie od Uri Gneezy a Afreda Rusticina, ktorý sa pustili do testovania, na začiatku tohto desaťročia, toho, čo nazvali "teóriou odstrašovania." Teória odstrašovania je veľmi jednoduchá teória ľudského správania. Ak chcete od niekoho aby spravil niečoho menej, pridajte trest a budú toho robiť menej. Jednoduché, priamočiare, rozumné, tiež z veľkej časti neotestované. A tak šli a študovali 10 day-care centier v meste Haifi, v Izraeli. Študovali tieto day-care centrá v čase najvyššej prevádzky, čo je v čase vyzdvihovania si detí. V čase vyzdvihovania deti učitelia, ktorí boli s Vašimi deťmi celý deň, by boli radi, ak by ste tam boli v stanovenú hodinu, a vzali si Vaše deti domov. Medzitým, rodičia -- možno trochu zaneprázdnený v práci, meškajúc, vybavujúc ešte pochôdzky -- chcú len trochu voľnosti, než si prídu vyzdvihnú svoje deti.
So Gneezy and Rustichini said, "How many instances of late pick-ups are there at these 10 daycare centers?" Now they saw -- and this is what the graph is, these are the number of weeks and these are the number of late arrivals -- that there were between six and 10 instances of late pick-ups on average in these 10 daycare centers. So they divided the daycare centers into two groups. The white group there is the control group; they change nothing. But the group of daycare centers represented by the black line, they said, "We are changing this bargain as of right now. If you pick your kid up more than 10 minutes late, we're going to add a 10 shekel fine to your bill. Boom. No ifs, ands or buts."
Takže Gneezy a Rusticini si povedali: "Koľko príkladov neskorých vyzdvihnutí je v týchto 10-tích day-care centrách?" A zistili -- a to je to, čo ukazuje graf, toto sú počty týždňov, a toto sú počty neskorých príchodov -- v priemere bolo šesť až desať prípadov neskorých vyzdvihnutí, v týchto 10-tích day-care centrách. Takže rozdelili day-care centrá do dvoch skupín. Tá biela skupina je kontrolná skupina; u ktorej sa nič nemení. Ale u skupiny day-care centier zobrazených čiernou čiarou, si povedali: "Od teraz Vám meníme zmluvu. Pokiaľ si vyzdvihnete Vaše dieťa o viac ako 10 minút neskôr, pridáme k Vášmu účtu pokutu 10 šekelov. Bum. Žiadne 'ak', 'a' ani 'ale'."
And the minute they did that, the behavior in those daycare centers changed. Late pick-ups went up every week for the next four weeks until they topped out at triple the pre-fine average, and then they fluctuated at between double and triple the pre-fine average for the life of the fine. And you can see immediately what happened, right? The fine broke the culture of the daycare center. By adding a fine, what they did was communicate to the parents that their entire debt to the teachers had been discharged with the payment of 10 shekels, and that there was no residue of guilt or social concern that the parents owed the teachers. And so the parents, quite sensibly, said, "10 shekels to pick my kid up late? What could be bad?" (Laughter)
A v tu minútu, čo to urobili, sa správanie v týchto day-care centrách zmenilo. Počet neskorých vyzdvihovaní rástol každý týždeň najbližšie štyri týždne, až kým nedosiahol trojnásobok predpokutového priemeru, a potom sa pohyboval v rozmedzí dvojnásobku a trojnásobku predpokutového priemeru po celú dobu, čo sa platila pokuta. A môžete hneď vidieť, čo sa stalo, že áno? Pokuta nalomila kultúru day-care centier. Zavedením pokuty, docielili toho, že nepriamo dali rodičom na vedomie, že ich celkový "dlh" voči učiteľom im bol odpustený zaplatením 10 šekelov, a že nebol dôvod pre rodičov cítiť sa previnilo, či sa znepokojovať nad tím, že ostanú zaviazaný učiteľom. A tak si rodičia, vcelku rozumne, povedali: "10 šekelov za neskoré si vyzdvihnutie svojho dieťa? Čo by na tom mohlo byť zlého?" (Smiech)
The explanation of human behavior that we inherited in the 20th century was that we are all rational, self-maximizing actors, and in that explanation -- the daycare center had no contract -- should have been operating without any constraints. But that's not right. They were operating with social constraints rather than contractual ones. And critically, the social constraints created a culture that was more generous than the contractual constraints did. So Gneezy and Rustichini run this experiment for a dozen weeks -- run the fine for a dozen weeks -- and then they say, "Okay, that's it. All done; fine." And then a really interesting thing happens: Nothing changes. The culture that got broken by the fine stayed broken when the fine was removed. Not only are economic motivations and intrinsic motivations incompatible, that incompatibility can persist over long periods. So the trick in designing these kinds of situations is to understand where you're relying on the economic part of the bargain -- as with the parents paying the teachers -- and when you're relying on the social part of the bargain, when you're really designing for generosity.
Vysvetlenie ľudského správania, ktoré sme zdedili v 20. storočí bolo, že všetci sme racionálni, seba-maximalizujúci činitelia. A pri tomto vysvetlení -- starostlivosť o deti nemalo žiadnu zmluvu -- malo by byť prevádzkované bez akýchkoľvek obmedzení. Ale to nie je pravda. Boli prevádzkované za sociálnych obmedzení, než za zmluvných. A hlavne, sociálne obmedzenia vytvorili kultúru, ktorá bola štedrejšia než akú vytvorili zmluvné obmedzenia. Takže Gneezy a Rustichini vedú tento experiment 12 týždňov -- s pokutou zavedenou po cele obdobie -- a potom si hovoria: "Dobre, to by už stačilo. Všetko prebehlo skvelé." A potom nastala naozaj zaujímavá vec. Nič sa nezmenilo. Kultúra, ktorá sa nalomila pokutou zostala nalomená i potom, čo bola pokuta zrušená. Nielen, že sú ekonomické dôvody a vnútorné motivácie nezlučiteľné, ale táto nezlučiteľnosť môže pretrvávať po dlhú dobu. Takže trik pri navrhovaní týchto typov situácií je vedieť, kde sa spoľahnúť na ekonomickú stránku dohody -- ako s rodičmi platiacimi učiteľov -- a kedy sa spoľahnúť na sociálnu časť dohody, ak to naozaj navrhujete z veľkorysosti.
This brings me back to the LOLcats and to Ushahidi. This is, I think, the range that matters. Both of these rely on cognitive surplus. Both of these design for the assumption that people like to create and we want to share. Here is the critical difference between these: LOLcats is communal value. It's value created by the participants for each other. Communal value on the networks we have is everywhere -- every time you see a large aggregate of shared, publicly available data, whether it's photos on Flickr or videos on Youtube or whatever. This is good. I like LOLcats as much as the next guy, maybe a little more even, but this is also a largely solved problem. I have a hard time envisioning a future in which someone is saying, "Where, oh where, can I find a picture of a cute cat?"
To ma privádza späť k LOLcats a k Ushahidi. To je, myslím, rozmedzie na ktorom záleží. Oboje sa spoliehajú na kognitívny prebytok. Obe z nich vychádzajú z predpokladu, že ľudia radi tvoria a že chceme zdieľať. Tu je zásadný rozdiel medzi nimi. LOLcats predstavujú komunálnu hodnotu. Je to hodnota vytvorená účastníkmi pre seba navzájom. Komunálna hodnota na sieťach, ktoré máme, je všade. Zakaždým, keď uvidíte veľké množstvo zdieľaných, verejne dostupných údajov, či už sú to fotky na Flickr alebo videá na Youtube alebo čokoľvek. To je dobre. Páčia sa mi LOLcats rovnako ako iným, možno dokonca trochu viac. Ale toto je tiež z veľkej časti vyriešený problém. Mám problém predstaviť si budúcnosť, kde niekto hovorí: "Kde, och, kde len môžem nájsť obrázok roztomilej mačičky?"
Ushahidi, by contrast, is civic value. It's value created by the participants but enjoyed by society as a whole. The goals set out by Ushahidi are not just to make life better for the participants, but to make life better for everyone in the society in which Ushahidi is operating. And that kind of civic value is not just a side effect of opening up to human motivation. It really is going to be a side effect of what we, collectively, make of these kinds of efforts. There are a trillion hours a year of participatory value up for grabs. That will be true year-in and year-out. The number of people who are going to be able to participate in these kinds of projects is going to grow, and we can see that organizations designed around a culture of generosity can achieve incredible effects without an enormous amount of contractual overhead -- a very different model than our default model for large-scale group action in the 20th century.
Ushahidi, naopak, predstavuje občiansku hodnotu. Je to hodnota vytvorená účastníkmi, z ktorej sa ale môže tešiť spoločnosť ako celok. Medzi cieľmi stanovenými Ushahidi, nie je len spraviť život lepším pre účastníkov, ale spraviť život lepší pre každého v spoločnosti, v ktorej Ushahidi pôsobí. A tento druh občianskej hodnoty nie je len vedľajším dôsledkom sprístupnenia sa ľudskej motivácii. To naozaj bude vedľajším toho, čo spoločne spravíme s týmito druhmi snahy. Existuje bilión hodín ročne zúčastnenej hodnoty na to, aby sme ju použili. A bude tak tomu i naďalej. Počet ľudí, ktorí sa budú môcť podieľať na týchto typov projektov bude rásť. A môžeme vidieť, že organizácie, ktoré budú navrhované na základe kultúry štedrosti môžu dosiahnuť neuveriteľných výsledkov bez enormného množstva zmluvných nákladov. Veľmi odlišný model, než náš základný model pre veľko-početnú skupinovú činnosť v 20. storočí.
What's going to make the difference here is what Dean Kamen said, the inventor and entrepreneur. Kamen said, "Free cultures get what they celebrate." We've got a choice before us. We've got this trillion hours a year. We can use it to crack each other up, and we're going to do that. That, we get for free. But we can also celebrate and support and reward the people trying to use cognitive surplus to create civic value. And to the degree we're going to do that, to the degree we're able to do that, we'll be able to change society.
Čo tu bude robiť rozdiel je to, čo povedal Dean Kamen, vynálezca a podnikateľ. Kamen povedal: "Otvorené kultúry dostanú to, čo oslavujú." Máme pred sebou voľbu. Máme týchto bilión hodín ročne. Môžeme ich využiť k vzájomnému pobaveniu, a k tomu i smerujeme. To dostaneme zadarmo. Ale tiež môžeme oslavovať a podporovať a oceniť ľudí, snažiacich sa využívať kognitívny prebytok na vytvorenie občianskej hodnoty. A do tej miery, do akej tak budeme činiť, do akej sme schopní to spraviť, to tej miery budeme schopní zmeniť spoločnosť.
Thank you very much.
Ďakujem mnohokrát.