I'm an artist. Being an artist is the greatest job there is. And I really pity each and every one of you who has to spend your days discovering new galaxies or saving humanity from global warming.
Som umelec. Byť umelcom je najlepšia práca na svete. A ľutujem každého z vás, kto trávi dni objavovaním galaxií, alebo zachraňovaním ľudstva pred globálnym otepľovaním.
(Laughter)
(Smiech)
But being an artist is also a daunting job. I spend every day, from nine to six, doing this.
Byť umelcom je však aj neľahká úloha. Každý deň od deviatej do šiestej robím toto...
(Laughter)
(Smiech)
I even started a side career that consists entirely of complaining about the difficulty of the creative process.
Začal som si budovať aj druhú kariéru, ktorá pozostáva len zo sťažovania sa na zložitosť kreatívnych procesov.
(Laughter)
(Smiech)
But today, I don't want to talk about what makes my life difficult. I want to talk about what makes it easy. And that is you -- and the fact that you are fluent in a language that you're probably not even aware of. You're fluent in the language of reading images. Deciphering an image like that takes quite a bit of an intellectual effort. But nobody ever taught you how this works, you just know it.
Ale dnes nechcem hovoriť o tom, čo mi sťažuje život. Chcem hovoriť o tom, čo ho robí ľahkým. A že ste to vy a fakt, že viete plynulo hovoriť jazykom, o ktorom asi ani neviete, že ho viete. Viete plynulo komunikovať v jazyku „čítania obrázkov“. Dešifrovať obrázok ako tento zaberie celkom dosť intelektuálnej námahy. Ale nikto vás nikdy neučil, ako to funguje, jednoducho to viete.
College, shopping, music. What makes a language powerful is that you can take a very complex idea and communicate it in a very simple, efficient form. These images represent exactly the same ideas. But when you look, for example, at the college hat, you know that this doesn't represent the accessory you wear on your head when you're being handed your diploma, but rather the whole idea of college. Now, what drawings can do is they cannot only communicate images, they can even evoke emotions. Let's say you get to an unfamiliar place and you see this. You feel happiness and relief.
Vysoká, nakupovanie, hudba. To, čo robí jazyk mocným je, že veľmi komplexnú myšlienku viete odkomunikovať veľmi jednoducho a efektívne. Tieto obrázky zobrazujú presne tie isté myšlienky. Ale ak sa pozriete na promočnú čiapku, viete, že nezobrazuje len doplnok, ktorý si dáte na hlavu, keď vám dávajú diplom, ale skôr celú podstatu vysokej školy. A kresby nekomunikujú iba obrazy, ale dokážu vyvolať emócie. Povedzme, že sa dostanete na neznáme miesto a uvidíte toto. Pocítite radosť a úľavu.
(Laughter)
(Smiech)
Or a slight sense of unease or maybe downright panic.
Alebo možno jemný nepokoj, či snáď úplnú paniku.
(Laughter)
(Smiech)
Or blissful peace and quiet.
Alebo blažený pokoj a ticho.
(Laughter)
(Smiech)
But visuals, they're of course more than just graphic icons. You know, if I want to tell the story of modern-day struggle, I would start with the armrest between two airplane seats and two sets of elbows fighting. What I love there is this universal law that, you know, you have 30 seconds to fight it out and once it's yours, you get to keep it for the rest of the flight.
Ale vizuálne umenie je viac než len grafické ikony. Viete, ak chcem povedať príbeh o zápase v modernom svete, začal by som s opierkou medzi dvomi sedadlami v lietadle a dvomi pármi zápasiacich lakťov. Čo milujem, je to univerzálne pravidlo, že viete, že máte 30 sekúnd na výhru a keď už je vaše, musíte si ho udržať po zvyšok letu.
(Laughter)
(Smiech)
Now, commercial flight is full of these images. If I want to illustrate the idea of discomfort, nothing better than these neck pillows. They're designed to make you more comfortable --
Komerčné lety sú plné takýchto obrázkov. Ak mám ilustrovať pocit nepohodlia, nič nie je lepšie než vankúše na krk. Sú navrhnuté tak, aby ste sa cítili pohodlnejšie.
(Laughter)
(Smiech)
except they don't.
Ale nefunguje to.
(Laughter)
(Smiech)
So I never sleep on airplanes. What I do occasionally is I fall into a sort of painful coma. And when I wake up from that, I have the most terrible taste in my mouth. It's a taste that's so bad, it cannot be described with words, but it can be drawn.
Takže nikdy v lietadlách nespím. Občas sa mi podarí upadnúť do bolestivej kómy. (Smiech) A keď sa z nej prebudím, mám v ústach tú najhoršiu pachuť. Je to také strašné, že sa to ani nedá opísať slovami. Môžem to však nakresliť.
(Laughter)
(Smiech)
The thing is, you know, I love sleeping. And when I sleep, I really prefer to do it while spooning. I've been spooning on almost a pro level for close to 20 years, but in all this time, I've never figured out what to do with that bottom arm.
Problém je, že milujem spánok. A keď spím, veľmi rád sa počas neho túlim. Túlim sa na takmer profesionálnej úrovni už skoro 20 rokov, ale počas tejto doby, som ešte neprišiel na to, čo mám robiť s tou spodnou rukou.
(Laughter)
(Smiech)
(Applause)
(Potlesk)
And the only thing -- the only thing that makes sleeping even more complicated than trying to do it on an airplane is when you have small children. They show up at your bed at around 4am with some bogus excuse of, "I had a bad dream."
A jediná vec, naozaj jediná, ktorá robí spánok ešte komplikovanejším, než sú pokusy o spánok v lietadle, je, keď máte malé deti. Objavia sa vo vašej posteli okolo 4:00 ráno s nejakým vymysleným ospravedlnením, ako „Mal som zlý sen...“
(Laughter)
(Smiech)
And then, of course you feel sorry for them, they're your kids, so you let them into your bed. And I have to admit, at the beginning, they're really cute and warm and snugly. The minute you fall back asleep, they inexplicably --
Potom vám ich je samozrejme ľúto, sú to predsa vaše deti, takže ich pustíte do postele. Musím priznať, že na začiatku sú naozaj veľmi milé, hrejivé a príjemné. No ten moment, ako zaspíte, tak nevysvetliteľne...
(Laughter)
(Smiech)
start rotating.
...začnú rotovať.
(Laughter)
(Smiech)
We like to call this the helicopter mode.
Nazývame to „režim helikoptéra“.
(Laughter)
(Smiech)
Now, the deeper something is etched into your consciousness, the fewer details we need to have an emotional reaction.
Čím viac je niečo zaryté do vášho vedomia, tým menej detailov potrebujeme na emocionálnu odozvu.
(Laughter)
(Smiech)
So why does an image like this work? It works, because we as readers are incredibly good at filling in the blanks. Now, when you draw, there's this concept of negative space. And the idea is, that instead of drawing the actual object, you draw the space around it. So the bowls in this drawing are empty. But the black ink prompts your brain to project food into a void. What we see here is not a owl flying. What we actually see is a pair of AA batteries standing on a nonsensical drawing, and I animate the scene by moving my desk lamp up and down.
Prečo obrázok ako tento funguje? Funguje, pretože my, čitatelia, sme neuveriteľne dobrí vo vypĺňaní medzier. Keď kreslíte, existuje niečo ako koncept negatívneho priestoru. Namiesto kreslenia nejakého objektu, kreslíte priestor okolo neho. Takže misky v tejto kresbe sú prázdne. Ale čierny atrament napovedá vášmu mozgu, aby si v prázdnote predstavil jedlo. To, čo tu vidíme, nie je lietajúca sova. V podstate vidíme dve batérie typu AA postavené na nezmyselnej kresbe a ja som scénu rozanimoval tým, že som hýbal stolnou lampou hore a dolu.
(Laughter)
(Smiech)
The image really only exists in your mind. So, how much information do we need to trigger such an image? My goal as an artist is to use the smallest amount possible. I try to achieve a level of simplicity where, if you were to take away one more element, the whole concept would just collapse. And that's why my personal favorite tool as an artist is abstraction. I've come up with this system which I call the abstract-o-meter, and this is how it works. So you take a symbol, any symbol, for example the heart and the arrow, which most of us would read as the symbol for love, and I'm an artist, so I can draw this in any given degree of realism or abstraction. Now, if I go too realistic on it, it just grosses everybody out.
Ten obraz naozaj existuje len vo vašej hlave. Koľko informácií potrebujeme, aby sme poskladali taký obraz? Ako umelec chcem dosiahnuť, aby som použil čo najmenej informácií. Snažím sa dosiahnuť úroveň jednoduchosti, v ktorej ak by ste odstránili jeden ďalší prvok, celý koncept by sa rozpadol. Preto je mojím najobľúbenejším umeleckým nástrojom abstrakcia. Vytvoril som systém, ktorý nazývam „merač abstrakcie“ a funguje takto. Vezmete symbol, hocijaký symbol, napríklad srdce a šíp, ktorý by väčšina z nás vnímala ako symbol lásky. Ako umelec to môžem nakresliť v hocijakej miere realizmu alebo abstrakcie. Ak pri tom budem príliš realistický, všetkých to znechutí.
(Laughter)
(Smiech)
If I go too far on the other side and do very abstract, nobody has any idea what they're looking at. So I have to find the perfect place on that scale, in this case it's somewhere in the middle. Now, once we have reduced an image to a more simple form, all sorts of new connections become possible. And that allows for totally new angles in storytelling.
Ak by som šiel príliš ďaleko v opačnom smere a bol veľmi abstraktný, nikto by nechápal, na čo sa práve pozerá. A tak musím nájsť presný bod na spomínanej škále, v tomto prípade, je to niekde uprostred. Keď sme obraz zredukovali do jednoduchšej podoby, sú možné všetky typy nových spojení. A to umožňuje rozpovedať príbeh z iných uhlov pohľadu.
(Laughter)
(Smiech)
And so, what I like to do is, I like to take images from really remote cultural areas and bring them together. Now, with more daring references --
A rád by som sa dostal k tomu, že by som vzal obrazy z naozaj vzdialených kultúrnych oblastí a spojil ich. Teraz však s odvážnejším odkazom.
(Laughter)
(Smiech)
I can have more fun. But of course, I know that eventually things become so obscure that I start losing some of you. So as a designer, it's absolutely key to have a good understanding of the visual and cultural vocabulary of your audience. With this image here, a comment on the Olympics in Athens, I assumed that the reader of the "New Yorker" would have some rudimentary idea of Greek art. If you don't, the image doesn't work. But if you do, you might even appreciate the small detail, like the beer-can pattern here on the bottom of the vase.
Môžem sa zabaviť viac. Ale iste viem, že nakoniec budú moje diela tak nejasné, že o niektorých z vás prídem. Ako dizajnér viem, že je absolútne kľúčové, aby som dobre rozumel vizuálnemu a kultúrnemu „slovníku“ môjho obecenstva. Predpokladal som, že pri tomto obraze, ktorý reaguje na Olympijské hry v Aténach, bude mať čitateľ novín New Yorker aspoň základnú znalosť antického umenia. Ak by nemal, obrázok by nefungoval. Ale pokiaľ máte, mohli by ste oceniť aj malý detail, ako ornament v tvare piva na dne vázy.
(Laughter)
(Smiech)
A recurring discussion I have with magazine editors, who are usually word people, is that their audience, you, are much better at making radical leaps with images than they're being given credit for. And the only thing I find frustrating is that they often seem to push me towards a small set of really tired visual clichés that are considered safe. You know, it's the businessman climbing up a ladder, and then the ladder moves, morphs into a stock market graph, and anything with dollar signs; that's always good.
Stále sa objavujúca diskusia, ktorí mávam s editormi časopisov, ktorí zvyčajne pracujú so slovami, je o tom, že ich publikum, vy, dokážete pochopiť obrazy omnoho lepšie, než editori predpokladajú. A jedinou frustrujúcou vecou je, že ma často tlačia k obmedzenému výberu vskutku otrepaných vizuálnych klišé, ktoré sú považované za „bezpečné“. Poznáte to, podnikateľ šplhajúci sa po rebríku, a ten rebrík sa potom presúva, mení sa na burzu cenných papierov, a hocičo iné so znakmi dolára. To je vždy dobré.
(Laughter)
(Smiech)
If there are editorial decision makers here in the audience, I want to give you a piece of advice. Every time a drawing like this is published, a baby panda will die.
Ak sú tu v publiku nejakí redaktori, ktorí robia rozhodnutia, chcem vám dať malú radu. Zakaždým, keď je kresba ako táto publikovaná, tak zomrie malá panda.
(Laughter)
(Smiech)
Literally.
Nepreháňam.
(Laughter)
(Smiech)
(Applause)
(Potlesk)
When is a visual cliché good or bad? It's a fine line. And it really depends on the story. In 2011, during the earthquake and the tsunami in Japan, I was thinking of a cover. And I went through the classic symbols: the Japanese flag, "The Great Wave" by Hokusai, one of the greatest drawings ever. And then the story changed when the situation at the power plant in Fukushima got out of hand. And I remember these TV images of the workers in hazmat suits, just walking through the site, and what struck me was how quiet and serene it was. And so I wanted to create an image of a silent catastrophe. And that's the image I came up with.
Kedy je vizuálne klišé dobré alebo zlé? Je to tenká hranica. A naozaj záleží na príbehu. V roku 2011 počas zemetrasenia a tsunami v Japonsku som rozmýšľal nad titulnou stranou. Prešiel som klasickými symbolmi: japonská vlajka, „Veľká vlna“ od Hokusaia, jedna z najlepších kresieb vôbec. A potom sa príbeh zmenil, keď sa situácia v jadrovej elektrárni vo Fukušime vymkla z rúk. Pamätám si z televízie obrázky pracovníkov v ochranných oblekoch, ktorí tam kráčali, a zasiahlo ma, aké to bolo celé tiché a pokojné. A tak som chcel vytvoriť obraz tichej katastrofy. A napadol mi tento obrázok.
(Applause)
(Potlesk)
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(Potlesk)
What I want to do is create an aha moment, for you, for the reader. And unfortunately, that does not mean that I have an aha moment when I create these images. I never sit at my desk with the proverbial light bulb going off in my head. What it takes is actually a very slow, unsexy process of minimal design decisions that then, when I'm lucky, lead to a good idea.
To, čo chcem spraviť, je vytvoriť „ahá“ moment pre vás, čitateľov. Bohužiaľ to neznamená, že ja zažívam „ahá“ moment, keď tieto obrázky tvorím. Nikdy nesedím za stolom s povestnou žiarovkou, ktorá sa zapne. V skutočnosti je to veľmi pomalý, neatraktívny proces malých dizajnérskych rozhodnutí, ktoré, ak mám šťastie, vedú k dobrému nápadu.
So one day, I'm on a train, and I'm trying to decode the graphic rules for drops on a window. And eventually I realize, "Oh, it's the background blurry upside-down, contained in a sharp image." And I thought, wow, that's really cool, and I have absolutely no idea what to do with that. A while later, I'm back in New York, and I draw this image of being stuck on the Brooklyn bridge in a traffic jam. It's really annoying, but also kind of poetic. And only later I realized, I can take both of these ideas and put them together in this idea. And what I want to do is not show a realistic scene.
Sedím si jedného dňa vo vlaku a snažím sa rozlúštiť grafické pravidlá pre kvapky na okne. A potom si uvedomím, „och, ide o rozmazané pozadie otočené hore nohami, obsiahnuté v jasnom obraze.“ Pomyslel som si, to je fakt špica, ale naozaj neviem, na čo mi to bude. O chvíľu neskôr som späť v New Yorku a kreslím tento obraz zaseknutia v dopravnej zápche na Brooklynskom moste. Vyvoláva to rozčúlenie, no zároveň je to poetické. Až neskôr som si uvedomil, že môžem vziať oba nápady a spojiť ich do tejto myšlienky. A ja nechcem ukázať realistické scény.
But, maybe like poetry, make you aware that you already had this image with you, but only now I've unearthed it and made you realize that you were carrying it with you all along. But like poetry, this is a very delicate process that is neither efficient nor scalable, I think. And maybe the most important skill for an artist is really empathy. You need craft and you need --
Ale možno tak ako poézia, chcem, aby ste si uvedomili, že tento výjav už v sebe máte, no teraz som vám ho odkryl a donútil vás si uvedomiť, že ste si ho stále niesli so sebou. Tak ako poézia, aj toto je jemný proces, ktorý, myslím, nie je ani efektívny ani prispôsobiteľný. A zrejme najdôležitejšou schopnosťou umelca je naozaj empatia. Potrebujete zručnosť a potrebujete...
(Laughter)
(Smiech)
you need creativity --
potrebujete kreativitu...
(Laughter)
(Smiech)
thank you -- to come up with an image like that. But then you need to step back and look at what you've done from the perspective of the reader.
Ďakujem. Aby ste prišli s obrazom ako tento. No potom musíte spraviť krok vzad a pozrieť sa na to, čo ste spravili z pohľadu čitateľa.
I've tried to become a better artist by becoming a better observer of images. And for that, I started an exercise for myself which I call Sunday sketching, which meant, on a Sunday, I would take a random object I found around the house and try to see if that object could trigger an idea that had nothing to do with the original purpose of that item. And it usually just means I'm blank for a long while. And the only trick that eventually works is if I open my mind and run through every image I have stored up there, and see if something clicks. And if it does, just add a few lines of ink to connect -- to preserve this very short moment of inspiration.
Pokúšal som sa byť lepším umelcom tým, že som lepšie pozoroval obrazy. A tým som započal moje cvičenie, ktoré volám „nedeľné skicovanie“. To znamená, že v nedeľu si vezmem nejaký náhodný objekt, ktorý doma nájdem, a snažím sa zistiť, či ten objekt dokáže nakopnúť nejakú myšlienku, ktorá by nemala nič spoločné s pôvodným účelom toho objektu. To zvyčajne znamená, že mám v hlave celkom dlho prázdno. A jediný trik, ktorý nakoniec funguje, je, že otvorím svoju myseľ a prechádzam každý obraz, ktorý som si tam uložil, a čakám, či niečo zapadne. A ak áno, iba pridám pár atramentových čiar, aby som ich spojil, aby som zachoval tento veľmi krátky inšpiratívny moment.
And the great lesson there was that the real magic doesn't happen on paper. It happens in the mind of the viewer. When your expectations and your knowledge clash with my artistic intentions. Your interaction with an image, your ability to read, question, be bothered or bored or inspired by an image is as important as my artistic contribution. Because that's what turns an artistic statement really, into a creative dialogue. And so, your skill at reading images is not only amazing, it is what makes my art possible. And for that, I thank you very much.
A úžasné ponaučenie je, že skutočná mágia sa nedeje na papieri. Deje sa v mysli diváka. Keď sa vaše očakávania a vaše vedomosti stretnú s mojimi umeleckými zámermi. Vaša interakcia s nejakým obrazom, vaša schopnosť čítať, pýtať sa, byť znudený či inšpirovaný nejakým výjavom je rovnako dôležitá ako môj umelecký prínos. Pretože to je to, čo mení umelecké vyjadrenie do skutočne kreatívneho dialógu. Vaša schopnosť čítať obrazy je nielen úžasná, ale robí moje umenie možným. A za to by som sa vám chcel veľmi pekne poďakovať.
(Applause)
(Potlesk)
(Cheers)
(Jasanie)
Thank you.
Ďakujem vám.
(Applause)
(Potlesk)