This cell phone started its trajectory in an artisanal mine in the Eastern Congo. It's mined by armed gangs using slaves, child slaves, what the U.N. Security Council calls "blood minerals," then traveled into some components and ended up in a factory in Shinjin in China. That factory -- over a dozen people have committed suicide already this year. One man died after working a 36-hour shift. We all love chocolate. We buy it for our kids. Eighty percent of the cocoa comes from Cote d'Ivoire and Ghana and it's harvested by children. Cote d'Ivoire, we have a huge problem of child slaves. Children have been trafficked from other conflict zones to come and work on the coffee plantations. Heparin -- a blood thinner, a pharmaceutical product -- starts out in artisanal workshops like this in China, because the active ingredient comes from pigs' intestines. Your diamond -- you've all heard, probably seen the movie "Blood Diamond." This is a mine in Zimbabwe right now. Cotton: Uzbekistan is the second biggest exporter of cotton on Earth. Every year when it comes to the cotton harvest, the government shuts down the schools, puts the kids in buses, buses them to the cotton fields to spend three weeks harvesting the cotton. It's forced child labor on an institutional scale. And all of those products probably end their lives in a dump like this one in Manila.
Tento mobil začal svoju trajektóriu v remeselnej bani vo Východnom Kongu. Spravujú ju ozbrojené gangy, využívajúc detských otrokov, čo Bezpečnostná Rada OSN volá "krvavé nerasty", ktoré potom cestovali v niekoľkých komponentoch a skončili vo fabrike v Shinjin v Číne. Fabrika -- kde už viac ako dvanásť ľudí spáchalo samovraždu tento rok. Jeden muž zomrel po 36-hodinovej pracovnej zmene. My všetci milujeme čokoládu. Kupujeme ju pre naše deti. 80 percent kakaa pochádza z Pobrežia Slonoviny a Ghany a je zbierané deťmi. Pobrežie Slonoviny, tu máme obrovský problém s detskými otrokmi. Deti sú privážané z ostaných konfliktných zón na prácu na kávových plantážach. Heparin -- krvné riedidlo, farmaceutický produkt -- vzniká v remeselníckych dieľňach ako táto v Číne, pretože aktívna zložka pochádza z prasacích vnútorností. Váš diamant: všetci sme počuli, možno videli film "Krvavý Diamant". Toto je baňa v Zimbabve práve teraz. Bavlna: Uzbekistan je druhý najväčší vývozca bavlny na zemi. Každý rok, keď príde čas zberu bavlny, štát zavrie školy, naloží deti na autobusy, a odvezie ich na plantáže bavlny stráviť tri týždne zbieraním bavlny. Je to nútená detská práca na inštitucionálnej úrovni. A všetky tieto produkty pravdepodobne skončia na skladisku ako toto v Manile.
These places, these origins, represent governance gaps. That's the politest description I have for them. These are the dark pools where global supply chains begin -- the global supply chains, which bring us our favorite brand name products. Some of these governance gaps are run by rogue states. Some of them are not states anymore at all. They're failed states. Some of them are just countries who believe that deregulation or no regulation is the best way to attract investment, promote trade. Either way, they present us with a huge moral and ethical dilemma. I know that none of us want to be accessories after the fact of a human rights abuse in a global supply chain. But right now, most of the companies involved in these supply chains don't have any way of assuring us that nobody had to mortgage their future, nobody had to sacrifice their rights to bring us our favorite brand name product.
Tieto miesta, tieto východiskové body reprezentujú vládne nedostatky. To je najslušnejší opis, aký pre nich mám. Toto sú čierne nádrže, kde globálny dodávateľský reťazec začína -- globálny dodávaťeľský reťazec, ktorý prináša naše obľúbené značkové výrobky. Niektoré tieto vládne nedostatky sú riadené podvodníckymi štátmi. Niektoré z nich nie sú už štátmi vôbec; sú to nefunkčné štáty. Niektoré z nich sú krajiny, ktoré veria, že deregulácia alebo žiadna regulácia je najlepším spôsobom, ako upútať investorov, podporiť obchodovanie. Každopádne, dávajú nám obrovskú morálnu a etickú dilemu. Viem, že nik z nás sa nechce na tomto podielať po dôkaze, že ľudské práva boli porušené v globálnom dodávateľskom reťazci. Ale práve teraz mnoho firiem podieľajúcich sa na týchto dodávateľských reťazcoch nemá žiadnu možnosť ako nás ubezpečiť, že nik nemusí ručiť vlastnou budúcnosťou, nik nemusí obetovať svoje práva nato, aby sme dostali náš obľúbený značkový produkt.
Now, I didn't come here to depress you about the state of the global supply chain. We need a reality check. We need to recognize just how serious a deficit of rights we have. This is an independent republic, probably a failed state. It's definitely not a democratic state. And right now, that independent republic of the supply chain is not being governed in a way that would satisfy us, that we can engage in ethical trade or ethical consumption. Now, that's not a new story. You've seen the documentaries of sweatshops making garments all over the world, even in developed countries. You want to see the classic sweatshop, meet me at Madison Square Garden, I'll take you down the street, and I'll show you a Chinese sweatshop.
Neprišiel som sem vás zdeptať stavom globálneho dodávateľského reťazca. Potrebujeme revíziu reality. Potrebujeme rozoznať, aký máme vážny deficit práv. Toto je nezávislá republika, možno nefunkčný štát. Definitívne to nie je demokratický štát. A práve teraz tá nezávislá republika zásobovacieho reťazca nie je riadená spôsobom, ktorý by nás uistil, že sa môžeme zapojiť do etického obchodovania a spotreby. To nie je nič nové. Videli sme dokumenty o manufaktúrach vyrábajúcich šatstvo na celom svete, aj v rozvinutých krajinách. Ak chcete vidieť klasickú manufaktúru, stretnime sa na Madison Square Garden, zoberiem vás dolu ulicou a ukážem vám čínsku manufaktúru.
But take the example of heparin. It's a pharmaceutical product. You expect that the supply chain that gets it to the hospital, probably squeaky clean. The problem is that the active ingredient in there -- as I mentioned earlier -- comes from pigs. The main American manufacturer of that active ingredient decided a few years ago to relocate to China because it's the world's biggest supplier of pigs. And their factory in China -- which probably is pretty clean -- is getting all of the ingredients from backyard abattoirs, where families slaughter pigs and extract the ingredient. So a couple of years ago, we had a scandal which killed about 80 people around the world, because of contaminants that crept into the heparin supply chain. Worse, some of the suppliers realized that they could substitute a product which mimicked heparin in tests. This substitute cost nine dollars a pound, whereas real heparin, the real ingredient, cost 900 dollars a pound. A no-brainer. The problem was that it killed more people.
Ale zoberme si napríklad heparín. Je to farmaceutický výrobok. Očakávali by ste, že dodávací reťazec, ktorý končí v nemocnici, bude veľmi čistý. Problémom je, že aktívna zložka v ňom -- ako som spomenul predtým -- pochádza z ošípanej. Hlavný americký výrobca tejto aktívnej zložky sa pred niekoľkými rokmi presunul do Číny, pretože to je svetový najväčší dodávateľ ošípanej. A ich fabrika v Číne, ktorá je možno celkom čistá -- dostáva všetky zložky z bitúnkov na zadných dvoroch, kde tieto rodiny porážajú prasatá a extrahujú ingredienciu. Pred pár rokmi sme mali škandál, ktorý zabil 80 ľudí na svete kvôli prímesiam, ktoré sa dostali do heparínového dodávateľského reťazca. Horšie je, že niektorí dodávatelia si uvedomili, že môžu vymeniť produkt, ktorý v testoch napadobňuje heparín. Táto náhrada stojí deväť dolárov za libru, zatiaľ čo reálny heparín -- reálna zložka -- stojí 900 dolárov za libru. Bez premýšľania. Problémom bolo, že to zabilo viac ľudí.
And so you're asking yourself, "How come the U.S. Food and Drug Administration allowed this to happen? How did the Chinese State Agency for Food and Drugs allow this to happen?" And the answer is quite simple: the Chinese define these facilities as chemical facilities, not pharmaceutical facilities, so they don't audit them. And the USFDA has a jurisdictional problem. This is offshore. They actually do conduct a few investigations overseas -- about a dozen a year -- maybe 20 in a good year. There are 500 of these facilities producing active ingredients in China alone. In fact, about 80 percent of the active ingredients in medicines now come from offshore, particularly China and India, and we don't have a governance system. We don't have a regulatory system able to ensure that that production is safe. We don't have a system to ensure that human rights, basic dignity, are ensured.
A tak sa pýtate sami seba, "Ako to, že US Správa Potravín a Liečiv dovolila, aby sa toto stalo? Ako to, že čínska Správa Potravín a Liečiv dovolila, aby sa toto stalo?" Odpoveď je veľmi jednoduchá: Číňania charakterizujú tieto zariadenia ako chemické zariadenia, nie farmaceutické, takže tam nerobia revízie. A tak má US Správa Potravín a Liečiv právny problém. Toto je v zahraničí. V skutočnosti vykonávajú niekoľko vyšetrovaní v zahraničí -- okolo dvanásť za rok -- možno 20 v dobrom roku. Celkovo je 500 týchto zariadení produkujúcich aktívne zložky len v samotnej Číne. Presnejšie, okolo 80 percent týchto aktívnych zložiek v medicíne dnes pochádza zo zahraničia, zvlášť z Číny a Indie. A my nemáme dozorný systém, nemáme regulačný systém, ktorý by zabezpečil, že tá produkcia je neškodná. Nemáme systém, ktorý by nás ubezpečil, že ľudské práva, základná dôstojnosť, sú zabezpečené.
So at a national level -- and we work in about 60 different countries -- at a national level we've got a serious breakdown in the ability of governments to regulate production on their own soil. And the real problem with the global supply chain is that it's supranational. So governments who are failing, who are dropping the ball at a national level, have even less ability to get their arms around the problem at an international level. And you can just look at the headlines. Take Copenhagen last year -- complete failure of governments to do the right thing in the face of an international challenge. Take the G20 meeting a couple of weeks ago -- stepped back from its commitments of just a few months ago. You can take any one of the major global challenges we've discussed this week and ask yourself, where is the leadership from governments to step up and come up with solutions, responses, to those international problems? And the simple answer is they can't. They're national. Their voters are local. They have parochial interests. They can't subordinate those interests to the greater global public good.
Takže na národnej úrovni -- a my pracujeme v približne 60 rozličných krajinách -- na národnej úrovni máme vážny problém týkajúci sa možností vlád regulovať produkciu na ich vlastnej pôde. A naozajstný problém s globálnym zásobovaťeľským reťazcom je, že je nadnárodný. Takže vlády, ktoré zlyhávajú, ktoré sa vzdávajú na národnej úrovni, majú ešte menšiu možnosť sa podieľať na probléme na medzinárodnej úrovni. A vy môžete len čítať titulky. Povedzme Kodaň minulý rok -- úplné zlyhanie vlád urobiť správnu vec z pohľadu medzinárodnej výzvy. Zoberte si G20 stretnutie pred pár týždňami -- odstúpili od svojich záväzkov spred niekoľkých mesiacov. Môžete si zobrať hociktorú z hlavných globálnych výziev, ktoré sme tu preberali tento týždeň, a spýtať sa samých seba, kde je iniciatíva vlád zakročiť a ponúknuť riešenia, odpovede, na tieto medzinárodné problémy? Jednoduchá odpoveď je, že nemôžu; sú národné. Voliči sú lokálni. Majú miestne záujmy. Nemôžu podriaďovať tieto záujmy väčšiemu globálnemu spoločenskému dobru.
So, if we're going to ensure the delivery of the key public goods at an international level -- in this case, in the global supply chain -- we have to come up with a different mechanism. We need a different machine. Fortunately, we have some examples. In the 1990s, there were a whole series of scandals concerning the production of brand name goods in the U.S. -- child labor, forced labor, serious health and safety abuses. And eventually President Clinton, in 1996, convened a meeting at the White House, invited industry, human rights NGOs, trade unions, the Department of Labor, got them all in a room and said, "Look, I don't want globalization to be a race to the bottom. I don't know how to prevent that, but I'm at least going to use my good offices to get you folks together to come up with a response." So they formed a White House task force, and they spent about three years arguing about who takes how much responsibility in the global supply chain. Companies didn't feel it was their responsibility. They don't own those facilities. They don't employ those workers. They're not legally liable. Everybody else at the table said, "Folks, that doesn't cut it. You have a custodial duty, a duty of care, to make sure that that product gets from wherever to the store in a way that allows us to consume it, without fear of our safety, or without having to sacrifice our conscience to consume that product." So they agreed, "Okay, what we'll do is we agree on a common set of standards, code of conduct. We'll apply that throughout our global supply chain regardless of ownership or control. We'll make it part of the contract." And that was a stroke of absolute genius, because what they did was they harnessed the power of the contract, private power, to deliver public goods.
Takže aby sme zabezpečili doručenie kľúčových verejných statkov na medzinárodnej úrovni -- v tomto prípade, v dodávateľskom reťazci -- musíme priniesť iný mechanizmus. Potrebujeme iný stroj. Našťastie, máme nejaké príklady. V 90-tych rokoch bola celá séria škandálov zaoberajúca sa produkciou značkových vecí v USA -- detská práca, nútená práca, vážne zdravotné a bezpečnostné neprávosti -- až nakoniec prezident Clinton v 1996 zvolal stretnutie v Bielom Dome -- pozval odvetvia, nevládne organizácie zaoberajúce sa ľudskými právami, odbory, Ministerstvo práce -- zhromaždil ich v jednej miestnosti a povedal, "Pozrite, nechcem, aby nás globalizácia stiahla nadol. Neviem, ako tomu predísť, ale aspoň použijem moje dobré úrady aby vás zjednotili v hľadaní odpovede." Tak založili orgán Bieleho Domu, ktorý strávil okolo troch rokov dohadovaním sa, kto bude mať koľko zodpovednosti v globálnom dodávateľskom reťazci. Firmy necítili, že by to bola ich zodpovednosť. Oni nevlastnia tieto zariadenia. Oni nezamestnávajú týchto robotníkov. Nie sú právne zodpovední. Všetci ostaní za stolom povedali, "Týmto to nekončí. Máte opatrovateľskú povinnosť, povinnosť starať sa, zabezpečiť, že ten výrobok sa dostane z hocikade do obchodu spôsobom, ktorý nám dovolí skonzumovať ho bez obavy o našu bezpečnosť, alebo bez výčitiek svedomia, že konzumujeme ten produkt." Tak súhlasili, "Áno. Čo urobíme, je, že odsúhlasíme základné štandardy, kódy správania. Aplikujeme ich cez celý náš globálny zásobiteľský reťazec bez ohľadu na vlastníctvo alebo kontrolu. Urobíme to súčasťou dohody." A to bolo znamenie absolútnej geniality, pretože to, čo urobili, bolo, že prepojili moc dohody, privátnu moc doručiť verejné statky.
And let's face it, the contract from a major multinational brand to a supplier in India or China has much more persuasive value than the local labor law, the local environmental regulations, the local human rights standards. Those factories will probably never see an inspector. If the inspector did come along, it would be amazing if they were able to resist the bribe. Even if they did their jobs, and they cited those facilities for their violations, the fine would be derisory. But you lose that contract for a major brand name, that's the difference between staying in business or going bankrupt. That makes a difference. So what we've been able to do is we've been able to harness the power and the influence of the only truly transnational institution in the global supply chain, that of the multinational company, and get them to do the right thing, get them to use that power for good, to deliver the key public goods.
A na rovinu, dohoda s veľkou medzinárodnou značkou má pre dodávaťeľa v Indii alebo Číne omnoho väčšiu presviedčaciu hodnotu ako miestny zákon o práci, miestne regulácie životného prostredia, miestne štandardy ľudských práv. Tieto fabriky možno nikdy neuvidia inšpektora. Ak by inšpektor aj prišiel, bolo by to úžasné, ak by bol schopný odmietnuť úplatok. Aj keby si robili svoju prácu a uviedli by priestupky týchto zariadení, pokuta by bola smiešna. Ale ak stratíte zmluvu s tou veľkou značkou, to je rozdiel medzi prežitím v biznise a krachom. To robí rozdiel. Takže čo sme boli schopní urobiť, bolo, že sme boli schopní prepojiť moc a vplyv jedinej nadnárodnej inštitúcie v globálnom dodávateľskom reťazci, čiže nadnárodnej firmy, a prinútili ich urobiť správnu vec, prinútili ich použiť tú moc na dobro, doručiť kľúčové verejné statky.
Now of course, this doesn't come naturally to multinational companies. They weren't set up to do this. They're set up to make money. But they are extremely efficient organizations. They have resources, and if we can add the will, the commitment, they know how to deliver that product. Now, getting there is not easy. Those supply chains I put up on the screen earlier, they're not there. You need a safe space. You need a place where people can come together, sit down without fear of judgment, without recrimination, to actually face the problem, agree on the problem and come up with solutions. We can do it. The technical solutions are there. The problem is the lack of trust, the lack of confidence, the lack of partnership between NGOs, campaign groups, civil society organizations and multinational companies. If we can put those two together in a safe space, get them to work together, we can deliver public goods right now, or in extremely short supply.
Samozrejme, toto sa nestane prirodzene v nadnárodných firmách. Neboli založené robiť toto; boli založené, aby zarábali peniaze. Ale sú to extrémne schopné organizácie. Majú zdroje a ak možeme pridať vôľu, prísľub, oni vedia, ako doručiť ten produkt. Dostať sa tam nie je jednoduché. Tie dodávateľské reťazce, ktoré som ukázal na obrazovke predtým, tie tam nie sú. Potrebujete bezpečné miesto. Potrebujete miesto, kde sa ľudia stretnú, sadnú si bez strachu, že budú posudzovaní, bez vzájomného obviňovania, aby naozaj čelili problému, zhodli sa na probléme a prišli s riešeniami. Dá sa to; technické riešenia tu sú. Problémom je nedostatok dôvery, sebaistoty, nedostatok spoluúčasti medzi nevládnymi organizáciami, kampaňami, občianskymi združeniami. a nadnárodnými firmami. Ak ich všetkých dáme dokopy na bezpečnom mieste, prinútime ich spolupracovať, môžeme doručiť verejné statky práve teraz, alebo v extrémne krátkom čase.
This is a radical proposition, and it's crazy to think that if you're a 15-year-old Bangladeshi girl leaving your rural village to go and work in a factory in Dhaka -- 22, 23, 24 dollars a month -- your best chance of enjoying rights at work is if that factory is producing for a brand name company which has got a code of conduct and made that code of conduct part of the contract. It's crazy. Multinationals are protecting human rights. I know there's going to be disbelief. You'll say, "How can we trust them?" Well, we don't. It's the old arms control phrase: "Trust, but verify." So we audit. We take their supply chain, we take all the factory names, we do a random sample, we send inspectors on an unannounced basis to inspect those facilities, and then we publish the results. Transparency is absolutely critical to this. You can call yourself responsible, but responsibility without accountability often doesn't work. So what we're doing is, we're not only enlisting the multinationals, we're giving them the tools to deliver this public good -- respect for human rights -- and we're checking. You don't need to believe me. You shouldn't believe me. Go to the website. Look at the audit results. Ask yourself, is this company behaving in a socially responsible way? Can I buy that product without compromising my ethics? That's the way the system works.
Toto je radikálny návrh, a je šialené si myslieť, že ak ste 15-ročné Bangladéšske dievča opúšťajúce vašu dedinu a idúce pracovať do továrne v Dhake -- 22, 23, 24 dolárov na mesiac -- vaša najlepšia možnosť užiť si práva v práci je vtedy, ak tá továreň produkuje pre značkovú firmu, ktorá má kódy správania a tieto kódy správania ako časť zmluvy. To je bláznivé; nadnárodné firmy ochraňujú ľudské práva. Viem, že to vyvolá nedôveru. Poviete, "Ako im môžeme veriť?" Nuž, neveríme. Je to staré vojenské kontrolné pravidlo: "Dôveruj, ale preveruj." A tak auditujeme. Zoberieme si ich dodávateľský reťazec, mená všetkých tovární, urobíme náhodný výber, posielame inšpektorov neohlásene na inšpekcie týchto zariadení a potom zverejňujeme výsledky. Transparentnosť je absolútne rozhodujúca. Môžete sa vyhlasovať za zodpovedného, ale zodpovednosť bez záväznosti. často nefunguje. Takže čo robíme je, že nielenže si získavame nadnárodné spoločnosti, my im dávame nástroje na doručenie spoločenského dobra -- rešpekt ľudských práv -- a kontrolujeme. Nemusíte mi veriť. Nemali by ste mi veriť. Choďte na webstránku. Pozrite si výsledky revízií. Spýtajte sa sami seba, či sa firma správa spoločensky zodpovedným spôsobom? Môžem si kúpiť tento výrobok bez kompromitovania mojej morálky? Takto funguje systém.
I hate the idea that governments are not protecting human rights around the world. I hate the idea that governments have dropped this ball and I can't get used to the idea that somehow we can't get them to do their jobs. I've been at this for 30 years, and in that time I've seen the ability, the commitment, the will of government to do this decline, and I don't see them making a comeback right now. So we started out thinking this was a stopgap measure. We're now thinking that, in fact, this is probably the start of a new way of regulating and addressing international challenges. Call it network governance. Call it what you will. The private actors, companies and NGOs, are going to have to get together to face the major challenges we are going to face. Just look at pandemics -- swine flu, bird flu, H1N1. Look at the health systems in so many countries. Do they have the resources to face up to a serious pandemic? No. Could the private sector and NGOs get together and marshal a response? Absolutely. What they lack is that safe space to come together, agree and move to action. That's what we're trying to provide.
Nepáči sa mi, že vlády neochraňujú ľudské práva na svete. Nepáči sa mi, že vlády to vzdali. A nemôžem si zvyknúť, že ich nijako nemôžeme prinútiť, aby si spravili svoju prácu. Pohybujem sa v tomto 30 rokov, a za ten čas som videl schopnosť, odovzdanie, odhodlanie vlády urobiť tento úpadok, a zatiaľ ich nevidím robiť nápravu. Tak sme sa zamysleli, to bolo dočasné opatrenie. Teraz si myslíme, že toto je možno začiatok novej cesty regulovania a adresovania medzinárodných výziev. Volajte to dozorná schéma, volajte to ako chcete, súkromní činitelia, firmy a nevládne organizácie sa budú musieť spojiť a čeliť veľkým výzvam, ktoré prídu. Len sa pozrite na pandémie -- prasaciu chrípku, vtáčiu chrípku, H1N1. Pozrite sa na zdravotné systémy v mnohých krajinách. Majú zdroje čeliť serióznym pandémiám? Nie. Mohli by sa súkromný sektor a nevládne organizácie spojiť a usporiadať odpoveď? Každopádne. Čo im chýba je nedostatok bezpečného priestoru na stretnutie, dohodu a akciu. To je to, čo sa snažíme ponúknuť.
I know as well that this often seems like an overwhelming level of responsibility for people to assume. "You want me to deliver human rights throughout my global supply chain. There are thousands of suppliers in there." It seems too daunting, too dangerous, for any company to take on. But there are companies. We have 4,000 companies who are members. Some of them are very, very large companies. The sporting goods industry, in particular, stepped up to the plate and have done it. The example, the role model, is there. And whenever we discuss one of these problems that we have to address -- child labor in cottonseed farms in India -- this year we will monitor 50,000 cottonseed farms in India. It seems overwhelming. The numbers just make you want to zone out. But we break it down to some basic realities.
Takisto viem, že toto často vyzerá ako ohromná zodpovednosť pre ľudí na to, aby si ju osvojili. "Chcete, aby som zabezpečil ľudské práva cez môj globálny dodávateľský reťazec. Tam vonku sú tisíce dodávateľov. Vyzerá to príliš odstrašujúco, nebezpečne, pre každú firmu zobrať si toto na seba. Ale sú také firmy. Máme 4000 firiem, ktoré sú členmi. Niektoré z nich sú veľmi veľké firmy. Priemysel športových výrobkov predovšetkým prikročil a urobil to. Príklad, model, tam je. A kedykoľvek diskutujeme o problémoch, ktoré musíme adresovať -- detská práca na bavlnených plantážach v Indii -- tento rok budeme monitorovať 50000 bavlnených plantáží v Indii. Vyzerá to zdrvujúco. Tieto číslo vás len odradia. Ale my to rozdelíme na základné skutočnosti.
And human rights comes down to a very simple proposition: can I give this person their dignity back? Poor people, people whose human rights have been violated -- the crux of that is the loss of dignity, the lack of dignity. It starts with just giving people back their dignity. I was sitting in a slum outside Gurgaon just next to Delhi, one of the flashiest, brightest new cities popping up in India right now, and I was talking to workers who worked in garment sweatshops down the road, and I asked them what message they would like me to take to the brands. They didn't say money. They said, "The people who employ us treat us like we are less than human, like we don't exist. Please ask them to treat us like human beings." That's my simple understanding of human rights. That's my simple proposition to you, my simple plea to every decision-maker in this room, everybody out there. We can all make a decision to come together and pick up the balls and run with the balls that governments have dropped. If we don't do it, we're abandoning hope, we're abandoning our essential humanity, and I know that's not a place we want to be, and we don't have to be there. So I appeal to you. Join us, come into that safe space, and let's start to make this happen.
A ľudské práva sa zredukujú na jednoduchú záležitosť: môžem vrátiť tomuto človeku jeho dôstojnosť naspäť? Chudobní ľudia, ľudia, ktorých ľudské práva boli porušené -- próblemom toho je strata dôstojnosti, nedostatok dôstojnosti. Začína to tým, že sa navráti ľuďom ich dôstojnosť. Navštívil som chudobnú štvrť na kraji Gurgaon, hneď vedľa Delhi, jedného z najblýskavejších, najjasnejších nových miest vyrastajúcich v Indii práve teraz, a rozprával som sa s tými robotníkmi, ktorí robili v odevných manufaktúrach v susedstve. Spýtal som sa ich, aký odkaz by chceli poslať týmto značkám. Nepovedali peniaze; povedali, "Ľudia, ktorí nás zamestnali, sa k nám správajú ako by sme boli menej než ľudia, ako keby sme neexistovali. Prosíme, povedzte im, aby sa k nám správali ako k ľudským bytostiam." To je moje jednoduché porozumenie ľudských práv. To je môj jednoduchý návrh pre vás, moja obyčajná prosba pre všetkých, ktorí rozhodujú, v tejto miestnosti, všade vonku. My všetci sa môžeme rozhodnúť stretnúť sa spolu, a zdvihnúť a utekať s loptami, ktoré vlády zahodili. Ak to neurobíme, vzdávame sa nádeje, vzdávame sa našej základnej ľudskosti, a viem, že to nie je miesto, kde chceme byť, a nemusíme tam byť. Tak na vás apelujem, pripojte sa k nám, prídite do tohto bezpečného priestoru a uskutočnime to.
Thank you very much.
Ďakujem veľmi pekne.
(Applause)
(Potlesk)