It has been 128 years since the last country in the world abolished slavery and 53 years since Martin Luther King pronounced his "I Have A Dream" speech. But we still live in a world where the color of our skin not only gives a first impression, but a lasting one that remains.
Je to 128 rokov, čo posledná krajina na svete zrušila otroctvo. A je tomu 53 rokov, čo Martin Luther King predniesol svoj prejav, ktorý začal slovami: „Mám sen“. My však stále žijeme vo svete, kde farba pokožky zanecháva nielen prvý dojem, ale aj ten, čo pretrváva.
I was born in a family full of colors. My father is the son of a maid from whom he inherited an intense dark chocolate tone. He was adopted by those who I know as my grandparents. The matriarch, my grandma, has a porcelain skin and cotton-like hair. My grandpa was somewhere between a vanilla and strawberry yogurt tone, like my uncle and my cousin. My mother is a cinnamon-skin daughter of a native Brazilian, with a pinch of hazel and honey, and a man [who is] a mix of coffee with milk, but with a lot of coffee. She has two sisters. One in a toasted-peanut skin and the other, also adopted, more on the beige side, like a pancake.
Narodila som sa v rodine plnej farieb. Môj otec, syn slúžky, po ktorej zdelil intenzívny odtieň tmavej čokolády. Adoptovali si ho tí, ktorých ja poznám ako svojich prarodičov. Moja babička, hlava rodiny, má porcelánovú kožu a vlasy ako bavlnu. Pokožka môjho deda bola niečo medzi vanilkou a jahodovým jogurtom. Rovnaká, ako môjho strýka a bratranca. Moja mama má škoricový odtieň pokožky a je dcérou pôvodnej Brazílčanky s troškou farby lieskovca a medu. Mamin otec bol ako mix kávy a mlieka, s prevahou kávy. Moja mama má dve sestry. Prvá, adoptovaná, s farbou pražených arašidov a druhá, tiež adoptovaná, má farbu skôr béžovú. Ako palacinka.
(Laughter)
(smiech)
Growing up in this family, color was never important for me. Outside home, however, things were different soon. Color had many other meanings.
Vyrastajúc v tejto rodine, farba pokožky u mňa nikdy nerozhodovala. Avšak mimo domov veci vyzerali zrazu inak. Farba mala mnoho ďalších významov.
I remember my first drawing lessons in school as a bunch of contradictory feelings. It was exciting and creative but I never understood the unique flesh-colored pencil. I was made of flesh but I wasn't pink. My skin was brown, and people said I was black. I was seven years old with a mess of colors in my head.
Pamätám sa na svoju prvú hodinu kreslenia ako plnú protichodných pocitov. Bolo to vzrušujúce a kreatívne. Ale nikdy som nepochopila farbičke pleťovej farby. Som síce z mäsa, ale nie som ružová. Moje koža bola hnedá, ale ľudia vraveli, že som čierna. Mala som sedem rokov a v hlave zmätok zo všetkých tých farieb.
Later, when I took my cousin to school, I was usually taken for the nanny. By helping in the kitchen at a friend's party, people thought I was the maid. I was even treated like a prostitute just because I was walking alone on the beach with European friends. And many times, visiting my grandma or friends in upper class buildings, I was invited not to use the main elevator. Because in the end, with this color and this hair, I cannot belong to some places.
Neskôr, keď som viedla bratranca do školy ma ľudia zvyčajne považovali za pestúnku. Keď som pomáhala kamarátke na párty v kuchyni ľudia si mysleli, že som slúžka. Dokonca sa ku mne chovali ako k prostitútke len preto, že som šla po pláži s kamarátmi z Európy. Častokrát, keď som bola na návšteve u babičky alebo priateľov v budovách vyššej triedy, bolo mi odporučené nepoužívať hlavný výťah. Pretože s touto farbou kože a vlasmi na niektoré miesta nepatrím.
In some way, I get to used to it and accept part of it. However, something inside of me keeps revolving and struggling.
Nejakým spôsobom som si na to zvykla a čiastočne to aj prijala. Ale niečo sa vo mne neustále vzpiera a zápasí.
Years later I married a Spaniard. But not any Spaniard. I chose one with the skin color of a lobster when sunburnt.
O niekoľko rokov neskôr som sa vydala za Španiela. Ale nie za hocijakého. Vzala som si Španiela, ktorý bol červený ako rak vždy,
(Laughter)
keď sa spálil na slnku. (smiech)
Since then, a new question started to chase me. What will be the color of your children? As you can understand, this is my last concern. But thinking about it, with my previous background, my story led me to make my personal exercise as a photographer. And that is how Humanae was born.
Odvtedy ma začala prenasledovať nová otázka, aká bude farba kože tvojich detí? Asi tušíte, že toto bol môj najmenší problém. Ale keď som o tom premýšľala a vzhľadom na môj pôvod, ma môj príbeh priviedol vo fotografovaní k osobnému cvičeniu. A takto sa zrodil Humanae.
Humanae is a pursuit to highlight our true colors, rather than the untrue white, red, black or yellow associated with race. It's a kind of game to question our codes. It's a work in progress from a personal story to a global history.
Humanae má za cieľ zdôrazniť, naše skutočné farby, nie nepravdivé farby ako biela, červená, čierna alebo žltá, ktoré sú pridelené rasám. Ide o druh hry, kde zpochybňujeme zaužívané. Ide o dielo, v ktorom prechádzam z osobného príbehu
I portray the subjects in a white background. Then I choose an 11-pixel square from the nose, paint the background, and look for the corresponding color in the industrial palette, Pantone.
do svetovej histórie. Ľudí vždy fotím pred bielym pozadím. Potom vyberiem štvorec s 11 pixelmi z oblasti nosu. A nafarbím pozadie touto farbou a vyhľadám túto farbu v katalógu farieb Pantone.
I started with my family and friends, then more and more people joined the adventure, thanks to public calls coming through the social media.
Začala som s rodinou a priateľmi, neskôr sa pripojilo viac a viac ľudí. Vďaka verejným výzvam cez sociálne siete.
I thought that the main space to show my work was the Internet because I want an open concept that invites everybody to push the share button in both the computer and their brain.
Myslela som, že hlavným priestorom na šírenie mojej práce je internet. Chcem koncept otvorený pre každého. Aby tlačili na tlačidlo „zdieľať“ nielen na počítači, ale aj v mysli.
The snowball started to roll. The project had a great welcome -- invitations, exhibitions, physical formats, galleries and museums ... just happened. And among them, my favorite: when Humanae occupies public spaces and appears in the street, it fosters a popular debate and creates a feeling of community.
Začalo sa to nabaľovať ako snehová guľa. Projekt bol prijatý veľmi dobre. Pozvania, exhibície, výstavy, galérie a múzea. Spomedzi všetkých foriem mám však najradšej, keď je Humanae realizovaný na verejnosti a objavuje sa na uliciach. Podporuje to diskusiu a vytvára pocit komunity.
I have portrayed more than 3,000 people in 13 different countries, 19 different cities around the world. Just to mention some of them -- from someone included in the Forbes list, to refugees who crossed the Mediterranean by boat. In Paris, from the UNESCO Headquarters to a shelter. And students both in Switzerland and favelas in Rio de Janeiro.
Vyfotila som viac ako 3000 ľudí, v 13 rôznych krajinách, v 19 rôznych mestách po celom svete. Spomeniem aspoň niektoré z nich. Od boháčov zo zoznamu Forbes, až po utečencov, ktorí na lodi preplávali Stredozemné more. Od hlavného sídla UNESCO v Paríži po útulok. A študentov. Zo Švajčiarska i slamov v Rio de Janeiro.
All kinds of beliefs, gender identities or physical impairments, a newborn or terminally ill. We all together build Humanae.
Všetky druhy viery, rodové identity alebo fyzické postihnutia. Novorodencov alebo smrteľne chorých. My všetci tvoríme Humanae.
Those portraits make us rethink how we see each other. When modern science is questioning the race concept, what does it mean for us to be black, white, yellow, red? Is it the eye, the nose, the mouth, the hair? Or does it have to do with our origin, nationality or bank account?
Tieto portréty nás nútia zamyslieť sa ako vidíme jeden druhého. Keď moderná veda spochybňuje koncept rasy, čo to pre nás znamená byť čierny, biely, žltý alebo červený? Sú to oči, nos, ústa alebo vlasy? Alebo náš pôvod, národnosť alebo účet v banke?
This personal exercise turned out to be a discovery. Suddenly I realized that Humanae was useful for many people. It represents a sort of mirror for those who cannot find themselves reflected in any label.
Toto osobné cvičenie sa zmenilo na objav. Zrazu som si uvedomila význam Humanae pre mnoho ľudí. Predstavuje to akési zrkadlo pre tých, ktorí sa nemôžu nájsť v žiadnej kategórii.
It was amazing that people started to share their thoughts about the work with me. I have hundreds of that, I will share with you, too.
Bolo úžasné, že ľudia so mnou začali zdielať myšlienky o mojej práci. Mám ich stovky a podelím sa o ne aj s vami.
A mother of 11 years -- A mother of an 11-year-old girl wrote me, "Very good for me as a tool to work on her confidence, as this past weekend one of her girlfriends argued with her that she does not belong and should not be allowed to live in Norway. So your work has a very special place in my heart and it's very important for me."
Matka 11-ročného dievčaťa mi napísala: „Je to pre mňa veľmi dobrý nástroj, ako jej zvýšiť sebavedomie, lebo minulý víkend jej kamarátka povedala, že sem nepatrí a nemala by mať dovolené žiť v Nórsku. Preto si vašu prácu veľmi vážim.“
A woman shared her portrait on Facebook and wrote, "All my life, people from across the globe had difficulties to place me in a group, a stereotype, a box. Perhaps we should stop. Instead of framing, ask the individual, 'How would you label yourself?' Then I would say, 'Hi. I'm Massiel. I'm a Dominican-Dutch, I grew up in a mixed family and I'm a bisexual woman.' "
Jedna žena zdieľala svoju fotku na Facebooku a napísala: „Celý svoj život majú ľudia z celého sveta problém zaradiť ma do nejakej skupiny, do stereotypu, do škatuľky. Možno je načase s tým skončiť. Namiesto zaradzovania by sme sa mali opýtať, kam by sa zaradili oni? A potom by som povedala: „Ahoj, ja som Massiel. Som Dominikánka a Holanďanka, vyrástla som v zmiešanej rodine a som bisexuálka.“
Besides these unexpected and touching reactions, Humanae finds a new life in a different variety of fields. Just to show you some examples, illustrators and art students using it as a reference for their sketches and their studies. It's a collection of faces.
Popri týchto neočakávaných a dojemných reakciách, Humanae sa našlo v rôznorodých a nových oblastiach. Napríklad ilustrátori a študenti umenia to začali používať používať ako referenčnú pomôcku pri kreslení počas štúdia. Je to zbierka tvárí.
Researchers in the fields of anthropology, physics and neuroscience use Humanae with different scientific approaches related to human ethnicity, optophysiology, face recognition or Alzheimer's.
Vedci v oblasti antropológie, fyziky a neurológie používajú Humanae rôznymi vedeckými prístupmi v kontexte ľudského etnika, optiky, rozpoznávania tvárí alebo Alzheimerovej choroby.
One of the most important impacts of the project is that Humanae was chosen to be the cover of Foreign Affairs, one of the most relevant political publications. And talking about foreign affairs, I found the perfect ambassadors for my project ... teachers. They are the ones that use Humanae as a tool for educational purposes. Their passion encourages me to go back to drawing classes, but this time as a teacher myself.
Jeden z najdôležitejších vplyvov môjho projektu, bolo, že Humanae bolo vybraté na obálku časopisu Foreign Affairs, ktorý je jeden z nejrelevantnejších politických publikácií. Keď už hovoríme o Foreign Affairs, vďaka nim som našla pre svoj projekt perfektných ambasádorov. Učitelia. Tí používajú Humanae ako nástroj pri výučbe. Ich vášeň mi dáva elán, aby som sa vrátila na hodiny kreslenia, ale tentokrát ako učiteľka.
My students, both adults and kids, paint their self-portraits, trying to discover their own unique color.
Moji študenti, dospelí ako aj deti, maľujú svoje autoportréty a snažia sa nájsť vlastnú farbu.
As a photographer, I realize that I can be a channel for others to communicate. As an individual, as Angélica, every time I take a picture, I feel that I am sitting in front of a therapist. All the frustration, fear and loneliness that I once felt ... becomes love.
Ako fotografka si uvedomujem, že môžem pomôcť iným komunikovať. Ako človek, ako Angelica, vždy keď urobím záber, mám pocit, že sedím u terapeuta. Všetky pocity frustrácie, strach a samota, ktoré som kedysi prežívala, sa menia na lásku.
The last country -- the last country in the world who abolished slavery is the country where I was born, Brazil. We still have to work hard to abolish discrimination. That remains a common practice worldwide, and that will not disappear by itself.
Posledná krajina na svete, ktorá zrušila otroctvo, je krajina, v ktorej som sa narodila. Brazília. Stále musíme tvrdo pracovať na zastavení diskriminácie, ktorá zostáva prítomná na celom svete a nezmizne len tak sama od seba.
Thank you.
Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)
Thank you.