As a student of adversity, I've been struck over the years by how some people with major challenges seem to draw strength from them. And I've heard the popular wisdom that that has to do with finding meaning. And for a long time, I thought the meaning was out there, some great truth waiting to be found.
Ako študent nepriazne osudu som bol počas rokov prekvapený tým, ako mnohí ľudia, ktorí prechádzajú veľkými súbojmi, z nich dokážu získavať svoju silu a počúval som ľudovú múdrosť o tom, že to súvisí s nachádzaním významu. A po dlhú dobu som si myslel, že význam je niekde tam vonku, že je to nejaká veľká pravda, ktorá chce byť nájdená.
But over time, I've come to feel that the truth is irrelevant. We call it "finding meaning," but we might better call it "forging meaning."
Ale plynutím času som prišiel k pocitu, že pravda je irelevantná. Nazývame ju hľadaním významu, ale lepšie by sme ju mohli nazývať vytváraním významu.
My last book was about how families manage to deal with various kinds of challenging or unusual offspring. And one of the mothers I interviewed, who had two children with multiple severe disabilities, said to me, "People always give us these little sayings like, 'God doesn't give you any more than you can handle.' But children like ours are not preordained as a gift. They're a gift because that's what we have chosen."
Moja posledná kniha bola o tom, ako sa rodiny dokážu vysporiadať s rôznymi druhmi náročného alebo nezvyčajného potomstva a jedna matka, s ktorou som robil rozhovor, ktorá mala dve deti s viacerými vážnymi postihnutiami, mi povedala: "Ľudia nám vždy ponúkajú tie známe porekadlá, ako 'Boh ti nedá o nič viac, ako dokážeš zvládnuť', ale deti, ako sú tie naše, nie sú predurčené byť darom. Sú darom, pretože to je to, čo sme si zvolili."
We make those choices all our lives. When I was in second grade, Bobby Finkel had a birthday party and invited everyone in our class but me. My mother assumed there had been some sort of error, and she called Mrs. Finkel, who said that Bobby didn't like me and didn't want me at his party. And that day, my mom took me to the zoo and out for a hot fudge sundae. When I was in seventh grade, one of the kids on my school bus nicknamed me "Percy," as a shorthand for my demeanor. And sometimes, he and his cohort would chant that provocation the entire school bus ride, 45 minutes up, 45 minutes back: "Percy! Percy! Percy! Percy!" When I was in eighth grade, our science teacher told us that all male homosexuals develop fecal incontinence because of the trauma to their anal sphincter. And I graduated high school without ever going to the cafeteria, where I would have sat with the girls and been laughed at for doing so, or sat with the boys, and been laughed at for being a boy who should be sitting with the girls.
Robíme také rozhodnutia počas celých našich životov. Keď som bol v druhej triede, Bobby Finkel mal narodeninovú párty a pozval každého v našej triede okrem mňa. Moja matka predpokladala, že sa stala nejaká chyba, a tak zavolala pani Finkelovej, ktorá povedala, že ma Bobby nemá rád a nechce ma na svojej párty. A tak ma v ten deň moja matka vzala do zoo a na zmrzlinový pohár. Keď som bol v siedmom ročníku, jedno z detí v mojom školskom autobuse mi dalo prezývku "Percy" ako skratku môjho správania a niekedy on a jeho kumpáni skandovali tú provokáciu počas celej cesty školským autobusom, 45 minút tam, 45 minút späť: "Percy! Percy! Percy! Percy!" Keď som bol v ôsmej triede, náš učiteľ prírodovedy nám povedal, že u všetkých homosexuálov mužského pohlavia sa vyvinie inkontinencia stolice spôsobená traumou, ktorú prežíva ich análny zvierač. A ja som prešiel strednou školou bez toho, aby som kedy bol išiel do jedálne, kde by som bol sedel s dievčatami a boli by sa mi za to smiali, alebo by som bol sedel s chlapcami a boli by sa mi smiali, že som chlapec, ktorý by mal sedieť s dievčatami.
I survived that childhood through a mix of avoidance and endurance. What I didn't know then and do know now, is that avoidance and endurance can be the entryway to forging meaning. After you've forged meaning, you need to incorporate that meaning into a new identity. You need to take the traumas and make them part of who you've come to be, and you need to fold the worst events of your life into a narrative of triumph, evincing a better self in response to things that hurt.
Prežil som detstvo prostredníctvom zmesi vyhýbavosti a vytrvalosti. Čo som vtedy nevedel a teraz viem, je to, že vyhýbavosť a vytrvalosť môžu byť vstupnou bránou k tvoreniu významu. Po tom, čo ste vytvorili význam, musíte ten význam zahrnúť do novej identity. Musíte zobrať traumy a urobiť ich súčasťou toho, kým ste sa stali, a musíte zabaliť najhoršie udalosti svojho života do príbehu víťazstva, vytvárať lepšie ja ako odpoveď na veci, ktoré bolia.
One of the other mothers I interviewed when I was working on my book had been raped as an adolescent, and had a child following that rape, which had thrown away her career plans and damaged all of her emotional relationships. But when I met her, she was 50, and I said to her, "Do you often think about the man who raped you?" And she said, "I used to think about him with anger, but now only with pity." And I thought she meant pity because he was so unevolved as to have done this terrible thing. And I said, "Pity?" And she said, "Yes, because he has a beautiful daughter and two beautiful grandchildren, and he doesn't know that, and I do. So as it turns out, I'm the lucky one."
Jedna z ďalších matiek, s ktorými som sa rozprával, keď som pracoval na svojej knihe, bola ako adolescentka znásilnená a následkom toho znásilnenia mala dieťa, čo ju prinútilo zahodiť svoje kariérne plány a poškodilo všetky jej citové vzťahy. No keď som ju stretol, mala päťdesiat rokov a spýtal som sa jej: "Rozmýšľate často o mužovi, ktorý vás znásilnil?" Povedala mi: "Zvykla som o ňom rozmýšľať s hnevom, ale teraz už len s ľútosťou." Myslel som si, že má na mysli ľútosť z toho, že bol taký nevyvinutý, že urobil takú otrasnú vec. Spýtal som sa: "S ľútosťou?" Odpovedala: "Áno, pretože má nádhernú dcéru a dve nádherné vnúčatá a nevie o tom, no ja viem. Takže sa ukazuje, že ja som tá šťastná."
Some of our struggles are things we're born to: our gender, our sexuality, our race, our disability. And some are things that happen to us: being a political prisoner, being a rape victim, being a Katrina survivor. Identity involves entering a community to draw strength from that community, and to give strength there, too. It involves substituting "and" for "but" -- not "I am here but I have cancer," but rather, "I have cancer and I am here."
Niektoré z našich zápasov sú veci, do ktorých sa narodíme: naše pohlavie, naša sexualita, naša rasa, naše postihnutie. A niektoré sú veci, ktoré sa nám stanú: byť politickým väzňom, byť obeťou znásilnenia, prežiť hurikán Katrina. Identita zahŕňa vstup do spoločenstva, aby sme z toho spoločenstva získavali silu a aby sme tam silu tiež dodávali. Znamená to nahradiť "ale" za "a" -- nie: "Som tu, ale mám rakovinu", ale radšej: "Mám rakovinu a som tu."
When we're ashamed, we can't tell our stories, and stories are the foundation of identity. Forge meaning, build identity. Forge meaning and build identity. That became my mantra. Forging meaning is about changing yourself. Building identity is about changing the world. All of us with stigmatized identities face this question daily: How much to accommodate society by constraining ourselves, and how much to break the limits of what constitutes a valid life? Forging meaning and building identity does not make what was wrong right. It only makes what was wrong precious.
Keď sme zahanbení, nedokážeme rozprávať svoje príbehy, a príbehy sú základom identity. Vytvorte význam, vybudujte identitu, vytvorte význam a vybudujte identitu. To sa stalo mojou mantrou. Tvorenie významu je o premieňaní seba samého. Budovanie identity je o premieňaní sveta. My všetci so stigmatizovanou identitou denne čelíme tejto otázke: do akej miery vyhovieť spoločnosti tým, že sa budeme obmedzovať, a do akej miery prekračovať hranice toho, čo predstavuje správny život? Tvorenie významu a budovanie identity neurobí to, čo bolo nesprávne, správnym. Iba urobí to, čo bolo nesprávne, vzácnym.
In January of this year, I went to Myanmar to interview political prisoners, and I was surprised to find them less bitter than I'd anticipated. Most of them had knowingly committed the offenses that landed them in prison, and they had walked in with their heads held high, and they walked out with their heads still held high, many years later. Dr. Ma Thida, a leading human rights activist who had nearly died in prison and had spent many years in solitary confinement, told me she was grateful to her jailers for the time she had had to think, for the wisdom she had gained, for the chance to hone her meditation skills. She had sought meaning and made her travail into a crucial identity. But if the people I met were less bitter than I'd anticipated about being in prison, they were also less thrilled than I'd expected about the reform process going on in their country. Ma Thida said, "We Burmese are noted for our tremendous grace under pressure, but we also have grievance under glamour." She said, "And the fact that there have been these shifts and changes doesn't erase the continuing problems in our society that we learned to see so well while we were in prison."
V januári tohto roka som šiel do Mjanmarska robiť rozhovory s politickými väzňami a bol som prekvapený, že boli menej roztrpčení, ako som predpokladal. Väčšina z nich vedome spáchala skutky, ktoré ich dostali do väzenia, a oni tam vošli so vztýčenými hlavami a vyšli odtiaľ so stále vztýčenými hlavami, aj po mnohých rokoch. Dr. Ma Thida, vedúca aktivistka v oblasti ľudských práv, ktorá takmer zomrela vo väznici a strávila mnoho rokov na samotke, mi povedala, že bola svojim väzniteľom vďačná za čas, ktorý mala na premýšľanie, za múdrosť, ktorú získala, za príležitosť zdokonaľovať svoje meditačné schopnosti. Hľadala význam a vykonala svoju prácu pre dôležitú identitu. Ale aj keď boli ľudia, ktorých som stretol, menej roztrpčení, ako som očakával, ohľadom pobytu vo väzení, boli tiež menej vzrušení, ako som čakal, ohľadom reformného procesu prebiehajúceho v ich krajine. Ma Thida povedala: "My Burmčania sme známi pre našu obrovskú milosť pod tlakom, ale pod pôvabom ukrývame tiež smútok," povedala, "a skutočnosť, že sa udiali tieto posuny a zmeny, nezmaže pokračujúce problémy v našej spoločnosti, ktoré sme sa naučili tak jasne vidieť, kým sme boli vo väzení."
I understood her to be saying that concessions confer only a little humanity where full humanity is due; that crumbs are not the same as a place at the table. Which is to say, you can forge meaning and build identity and still be mad as hell.
Pochopil som, že hovorí, že ústupky poskytujú len málo ľudskosti tam, kde je žiadaná úplná ľudskosť, že odrobiny nie sú to isté ako miesto pri stole, čo znamená, že môžete vytvoriť význam, vybudovať identitu, a stále byť hrozne nahnevaný.
I've never been raped, and I've never been in anything remotely approaching a Burmese prison. But as a gay American, I've experienced prejudice and even hatred, and I've forged meaning and I've built identity, which is a move I learned from people who had experienced far worse privation than I've ever known. In my own adolescence, I went to extreme lengths to try to be straight. I enrolled myself in something called "sexual surrogacy therapy," in which people I was encouraged to call doctors prescribed what I was encouraged to call exercises with women I was encouraged to call surrogates, who were not exactly prostitutes but who were also not exactly anything else.
Nikdy som nebol znásilnený a nikdy som nebol v ničom, čo by sa vzdialene približovalo burmskej väznici, no ako homosexuálny Američan som zakúsil predsudky a dokonca nenávisť a vytvoril som si význam a vybudoval identitu, čo je ťah, ktorý som sa naučil od ľudí, ktorí zakúsili oveľa horšie utláčanie, ako som ja kedy poznal. Počas svojho vlastného dospievania som šiel do extrémov, v snahe byť heterosexuálny. Zapísal som sa do niečoho, čo sa volá terapia náhradnej sexuality, v ktorej ľudia, ktorých som bol povzbudzovaný nazývať doktormi, predpisovali, čo som bol povzbudzovaný nazývať cvičeniami, so ženami, ktoré som bol povzbudovaný nazývať náhradníčkami, ktoré neboli tak celkom prostitútkami, ale neboli tak celkom ani ničím iným.
(Laughter)
(Smiech)
My particular favorite was a blonde woman from the Deep South who eventually admitted to me that she was really a necrophiliac, and had taken this job after she got in trouble down at the morgue.
Mojou obľúbenou bola blondínka z juhu, ktorá sa mi napokon priznala, že je v skutočnosti nekrofilná a zobrala tú prácu po tom, čo sa dostala do problémov dolu v márnici.
(Laughter)
(Smiech)
These experiences eventually allowed me to have some happy physical relationships with women, for which I'm grateful. But I was at war with myself, and I dug terrible wounds into my own psyche.
Tieto skúsenosti mi následne dovolili mať niekoľko šťastných, fyzických vzťahov so ženami, za ktoré som vďačný, no bol som vo vojne so sebou samým a vykopal som si hrozné rany vo svojej vlastnej psychike.
We don't seek the painful experiences that hew our identities, but we seek our identities in the wake of painful experiences. We cannot bear a pointless torment, but we can endure great pain if we believe that it's purposeful. Ease makes less of an impression on us than struggle. We could have been ourselves without our delights, but not without the misfortunes that drive our search for meaning. "Therefore, I take pleasure in infirmities," St. Paul wrote in Second Corinthians, "for when I am weak, then I am strong."
Nevyhľadávame bolestivé skúsenosti, ktoré otesávajú našu identitu, ale hľadáme svoju identitu ako následok bolestivých skúseností. Nedokážeme zniesť bezvýznamné mučenie, ale môžeme vydržať obrovskú bolesť, ak veríme, že to má význam. Pohodlie na nás robí menší dojem ako boj. Mohli sme byť samými sebou bez našich pôžitkov, ale nie bez nešťastí, ktoré vedú naše hľadanie zmyslu. "Preto sa chválim slabosťami," napísal Svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom, "lebo keď som slabý, vtedy som silný."
In 1988, I went to Moscow to interview artists of the Soviet underground. I expected their work to be dissident and political. But the radicalism in their work actually lay in reinserting humanity into a society that was annihilating humanity itself, as, in some senses, Russian society is now doing again. One of the artists I met said to me, "We were in training to be not artists but angels."
V roku 1988 som šiel do Moskvy robiť rozhovory so sovietskymi undergroundovými umelcami očakávajúc, že ich práca bude disidentská a politická. Avšak radikalizmus v ich diele v skutočnosti ležal v novom vkladaní ľudskosti do spoločnosti, ktorá ničila samu ľudskosť, tak ako to, v istých zmysloch, ruská spoločnosť dnes robí znova. Jeden z umelcov, ktorých som stretol, mi povedal: "trénovali sme na to, aby sme sa stali nie umelcami, ale anjelmi."
In 1991, I went back to see the artists I'd been writing about, and I was with them during the putsch that ended the Soviet Union. And they were among the chief organizers of the resistance to that putsch. And on the third day of the putsch, one of them suggested we walk up to Smolenskaya. And we went there, and we arranged ourselves in front of one of the barricades, and a little while later, a column of tanks rolled up. And the soldier on the front tank said, "We have unconditional orders to destroy this barricade. If you get out of the way, we don't need to hurt you. But if you won't move, we'll have no choice but to run you down." The artist I was with said, "Give us just a minute. Give us just a minute to tell you why we're here." And the soldier folded his arms, and the artist launched into a Jeffersonian panegyric to democracy such as those of us who live in a Jeffersonian democracy would be hard-pressed to present. And they went on and on, and the soldier watched. And then he sat there for a full minute after they were finished and looked at us, so bedraggled in the rain, and said, "What you have said is true, and we must bow to the will of the people. If you'll clear enough space for us to turn around, we'll go back the way we came." And that's what they did. Sometimes, forging meaning can give you the vocabulary you need to fight for your ultimate freedom.
V roku 1991 som sa vrátil navštíviť umelcov, o ktorých som písal a s ktorými som bol počas prevratu, ktorý ukončil existenciu Sovietskeho zväzu, a oni boli medzi hlavnými organizátormi odporu voči tomu prevratu. Na tretí deň prevratu jeden z nich navrhol, aby sme sa prešli na stanicu Smolenskaja. Išli sme tam a postavili sme sa pred jednu z tých barikád. O chvíľu neskôr prišla kolóna tankov a vojak v prednom tanku povedal: "Máme nepodmienečné rozkazy zničiť túto barikádu. Ak pôjdete z cesty, nemusíme vás zraniť, ale ak sa nepohnete, nebudeme mať inú možnosť, iba vás prejsť." Umelci, s ktorými som bol, povedali: "Dajte nám len minútu. Dajte nám jednu minútu, nech vám povieme, prečo sme tu." Vojak si prekrížil ruky a umelec spustil Jeffersonovský chválospev na demokraciu, taký, aký by tí z nás, ktorí žijú v Jeffersonovskej demokracii, boli tlačení predniesť. Hovorili a hovorili a vojak sa pozeral a potom sa nepohol celú minútu po tom, čo už skončili, pozeral na nás vyhúkaný v tom daždi a povedal: "To, čo ste povedali, je pravda, a my sa musíme skloniť pred vôľou ľudu. Ak nám uvoľníte dosť miesta, aby sme sa otočili, vrátime sa, odkiaľ sme prišli." A tak aj urobili. Niekedy vám tvorenie významu môže dať zásobu slov, ktorú potrebujete, aby ste bojovali za svoju konečnú slobodu.
Russia awakened me to the lemonade notion that oppression breeds the power to oppose it. And I gradually understood that as the cornerstone of identity. It took identity to rescue me from sadness. The gay rights movement posits a world in which my aberrances are a victory. Identity politics always works on two fronts: to give pride to people who have a given condition or characteristic, and to cause the outside world to treat such people more gently and more kindly. Those are two totally separate enterprises, but progress in each sphere reverberates in the other. Identity politics can be narcissistic. People extol a difference only because it's theirs. People narrow the world and function in discrete groups without empathy for one another. But properly understood and wisely practiced, identity politics should expand our idea of what it is to be human. Identity itself should be not a smug label or a gold medal, but a revolution.
Rusko ma prebudilo ku kyslému poznaniu, že utláčanie kŕmi moc vzdorovať mu, a postupne som to pochopil ako uholný kameň identity. Chcelo to identitu, ktorá by ma zachránila od smútku. Hnutie za práva gayov uvažuje o svete, v ktorom sú moje odchýlky víťazstvom. Politika identity vždy pracuje na dvoch frontoch: aby dala hrdosť ľuďom, ktorí majú daný stav alebo charakteristiku, a aby spôsobila, že okolitý svet bude s takými ľuďmi zaobchádzať jemnejšie a milšie. To sú dva úplne oddelené snahy, avšak postup v každej sfére sa ozýva v tej druhej. Politika identity môže byť narcistická. Ľudia vychvaľujú odlišnosť len preto, že je ich vlastná. Ľudia zužujú svet a fungujú v diskrétnych skupinách bez empatie jedného pre druhého. Avšak správne pochopená a múdro praktizovaná politika identity by mala rozširovať naše chápanie toho, čo znamená byť človekom. Identita sama by nemala byť samoľúbym označením či zlatou medailou, ale revolúciou.
I would have had an easier life if I were straight, but I would not be me. And I now like being myself better than the idea of being someone else, someone who, to be honest, I have neither the option of being nor the ability fully to imagine. But if you banish the dragons, you banish the heroes, and we become attached to the heroic strain in our own lives. I've sometimes wondered whether I could have ceased to hate that part of myself without gay pride's technicolor fiesta, of which this speech is one manifestation.
Bol by som mal ľahší život, ak by som bol heterosexuál, ale nebol by som sám sebou a teraz sa mi viac páči byť samým sebou ako myšlienka, že by som bol niekým iným, niekým, kým, aby som bol úprimný, nemám ani možnosť byť, ani schopnosť si úplne predstaviť byť. Ak však vyháňate drakov, vyháňate hrdinov a my sa oddávame hrdinskému napätiu v našich životoch. Niekedy som premýšľal, či by som bol mohol prestať nenávidieť tú časť seba samého bez pokroku v "hrdosti gayov", ktorého je táto reč prejavom.
(Laughter)
Zvykol som si myslieť, že by som sa považoval za dospelého,
I used to think I would know myself to be mature when I could simply be gay without emphasis. But the self-loathing of that period left a void, and celebration needs to fill and overflow it, and even if I repay my private debt of melancholy, there's still an outer world of homophobia that it will take decades to address. Someday, being gay will be a simple fact, free of party hats and blame. But not yet. A friend of mine who thought gay pride was getting very carried away with itself, once suggested that we organize Gay Humility Week.
keby som jednoducho mohol byť gayom bez zdôrazňovania, ale sebapohŕdanie v tom období vo mne zanechalo prázdnotu a je potrebná oslava, ktorá ju bude napĺňať a pretekať ňou, a aj keď splatím svoj súkromný dlh melanchólie, stále existuje vonkajší svet homofóbie, ktorý bude trvať desaťročia osloviť. Jedného dňa bude "byť gayom" jednoduchý fakt, bez párty klobúkov a obviňovania, ale ešte nie. Môj priateľ, ktorý si myslel, že "hrdosť gayov" sa sama sebou nechala príliš unášať, raz navrhol, aby sme zorganizovali
(Laughter)
Týždeň pokory gayov.
(Applause)
(Smiech) (Potlesk)
It's a great idea.
Je to skvelý nápad,
(Laughter)
ale jeho čas ešte neprišiel.
But its time has not yet come.
(Laughter)
(Smiech)
And neutrality, which seems to lie halfway between despair and celebration, is actually the endgame.
Neutralita, ktorá, zdá sa, leží na polceste medzi zúfalstvom a oslavou, je v skutočnosti konečným cieľom.
In 29 states in the US, I could legally be fired or denied housing for being gay. In Russia, the anti-propaganda law has led to people being beaten in the streets. Twenty-seven African countries have passed laws against sodomy. And in Nigeria, gay people can legally be stoned to death, and lynchings have become common. In Saudi Arabia recently, two men who had been caught in carnal acts were sentenced to 7,000 lashes each, and are now permanently disabled as a result. So who can forge meaning and build identity? Gay rights are not primarily marriage rights, and for the millions who live in unaccepting places with no resources, dignity remains elusive. I am lucky to have forged meaning and built identity, but that's still a rare privilege. And gay people deserve more, collectively, than the crumbs of justice.
V 29 štátoch v USA môžem byť legálne vyhodený z práce alebo mi môžu odmietnuť dať byt, pretože som gay. V Rusku protipropagandový zákon viedol k tomu, že ľudia boli bití na uliciach. Dvadsaťsedem afrických krajín prijalo zákony proti sodomii a v Nigérii môžu byť homosexuáli legálne ukameňovaní a lynčovania sa stali bežnými. Nedávno boli v Saudskej Arábii dvaja muži, ktorí boli prichytení pri sexuálnych skutkoch, odsúdení každý na sedemtisíc úderov bičom a ako následok sú teraz trvalo postihnutí. Takže kto môže vytvárať význam a budovať identitu? Práva gayov nie sú primárne manželskými právami a pre milióny ľudí, ktorí žijú na neprijímajúcich miestach bez akýchkoľvek prostriedkov, zostáva dôstojnosť nedosiahnuteľná. Mám šťastie, že som si vytvoril význam a vybudoval identitu, ale to je stále vzácne privilégium, a homosexuálni ľudia si dohromady zaslúžia viac ako odrobiny spravodlivosti.
And yet, every step forward is so sweet. In 2007, six years after we met, my partner and I decided to get married. Meeting John had been the discovery of great happiness and also the elimination of great unhappiness. And sometimes, I was so occupied with the disappearance of all that pain, that I forgot about the joy, which was at first the less remarkable part of it to me. Marrying was a way to declare our love as more a presence than an absence.
No aj tak je každý krok vpred taký sladký. V roku 2007, šesť rokov po tom, čo sme sa stretli, sme sa ja a môj partner rozhodli, že sa vezmeme. Stretnúť Johna bolo objavením veľkého šťastia a tiež odstránením veľkého nešťastia. Niekedy som bol taký zaneprázdnený zmiznutím všetkej tej bolesti, že som zabudol na radosť, ktorá bola pre mňa najprv tou menej významnou stránkou toho všetkého. Svadba bola spôsobom vyhlásenia našej lásky viac ako niečoho prítomného než neprítomného.
Marriage soon led us to children, and that meant new meanings and new identities -- ours and theirs. I want my children to be happy, and I love them most achingly when they are sad. As a gay father, I can teach them to own what is wrong in their lives, but I believe that if I succeed in sheltering them from adversity, I will have failed as a parent. A Buddhist scholar I know once explained to me that Westerners mistakenly think that nirvana is what arrives when all your woe is behind you, and you have only bliss to look forward to. But he said that would not be nirvana, because your bliss in the present would always be shadowed by the joy from the past. Nirvana, he said, is what you arrive at when you have only bliss to look forward to and find in what looked like sorrows the seedlings of your joy. And I sometimes wonder whether I could have found such fulfillment in marriage and children if they'd come more readily, if I'd been straight in my youth or were young now, in either of which cases this might be easier. Perhaps I could. Perhaps all the complex imagining I've done could have been applied to other topics. But if seeking meaning matters more than finding meaning, the question is not whether I'd be happier for having been bullied, but whether assigning meaning to those experiences has made me a better father. I tend to find the ecstasy hidden in ordinary joys, because I did not expect those joys to be ordinary to me.
Manželstvo nás čoskoro viedlo k deťom a to znamenalo nové významy a nové identity, naše a ich. Chcem, aby moje deti boli šťastné, a milujem ich s najväčšou bolesťou, keď sú smutné. Ako homosexuálny otec ich môžem naučiť poraziť to, čo je v ich životoch nesprávne, ale verím, že ak uspejem v ich ochrane pred nepriazňou, tak ako rodič zlyhám. Budhistický učenec, ktorého poznám, mi raz vysvetlil, že Západniari si chybne myslia, že nirvána je to, čo prichádza, keď je všetok váš žiaľ za vami a vy máte už len blaho, na ktoré sa môžete tešiť. Povedal však, že to by nebola nirvána, pretože vaše blaho v prítomnosti by vždy bolo zatienené radosťou z minulosti. Nirvána, povedal, je to, k čomu prichádzate, keď máte len blaho, na ktoré sa môžete tešiť, a v tom, čo vyzeralo ako smútok, nachádzate semienka svojej radosti. A niekedy premýšľam, či by som bol mohol nájsť také naplnenie v manželstve a deťoch, keby boli prišli ľahšie, keby som bol býval heterosexuálom v mojej mladosti alebo by som ním bol teraz, pričom v každom z týchto prípadov by to mohlo byť ľahšie. Možno by som mohol. Možno by všetky moje komplexné predstavy mohli byť aplikované na iné oblasti. Ale ak na hľadaní významu záleží viac ako na nájdení významu, otázkou nie je, či by som bol šťastnejší preto, že som bol šikanovaný, ale či ma prisudzovanie významu tým skúsenostiam urobilo lepším otcom. Zvyknem nachádzať extázu schovanú v každodenných radostiach, pretože som neočakával, že tie radosti budú pre mňa každodenné.
I know many heterosexuals who have equally happy marriages and families, but gay marriage is so breathtakingly fresh, and gay families so exhilaratingly new, and I found meaning in that surprise.
Poznám mnoho heterosexuálov, ktorí majú rovnako šťastné manželstvá a rodiny, ale homosexuálne manželstvo je tak dychberúco svieže a homosexuálne rodiny sú tak osviežujúco nové a v tom prekvapení som ja našiel význam.
In October, it was my 50th birthday, and my family organized a party for me. And in the middle of it, my son said to my husband that he wanted to make a speech. And John said, "George, you can't make a speech. You're four."
V októbri som mal päťdesiate narodeniny a moja rodina mi zorganizovala oslavu, uprostred ktorej môj syn povedal môjmu manželovi, že chce predniesť reč, a John povedal: "George, nemôžeš predniesť reč. Máš štyri."
(Laughter)
(Smiech)
"Only Grandpa and Uncle David and I are going to make speeches tonight." But George insisted and insisted, and finally, John took him up to the microphone, and George said very loudly, "Ladies and gentlemen! May I have your attention, please?" And everyone turned around, startled. And George said, "I'm glad it's daddy's birthday. I'm glad we all get cake. And Daddy, if you were little, I'd be your friend."
"Len dedko, ujo David a ja dnes prednesieme reči." Ale George na tom trval a trval, až ho napokon John vzal k mikrofónu a George veľmi hlasno povedal: "Dámy a páni, môžem mať, prosím, vašu pozornosť?" A každý sa prekvapene otočil. A John povedal: "Teším sa, že sú ockove narodeniny. Teším sa, že všetci dostaneme tortu. A ocko, keby si bol malý, bol by som tvojím priateľom."
(Gasp)
And I thought -- (Applause) Thank you. I thought that I was indebted even to Bobby Finkel, because all those earlier experiences were what had propelled me to this moment, and I was finally unconditionally grateful for a life I'd once have done anything to change.
A ja som si pomyslel -- Ďakujem vám. Ja som si pomyslel, že som bol zaviazaný ešte aj Bobymu Finkelovi, pretože sa mi všetky tie minulé zážitky v tom okamihu vynorili, a konečne som bol bezpodmienečne vďačný za život, ktorý by som bol kedysi za každú cenu zmenil.
The gay activist Harvey Milk was once asked by a younger gay man what he could do to help the movement, and Harvey Milk said, "Go out and tell someone." There's always somebody who wants to confiscate our humanity. And there are always stories that restore it. If we live out loud, we can trounce the hatred, and expand everyone's lives.
Homosexuálneho aktivistu Harveyho Milka sa raz mladší homosexuálny muž opýtal, čo by mohol urobiť, aby hnutiu pomohol, a Harvey Milk povedal: "Choď von a niekomu to povedz." Vždy je niekto, kto nám chce zabaviť našu ľudskosť, a vždy sú príbehy, ktoré ju obnovujú. Ak žijeme otvorene, môžeme vyraziť nenávisť a rozšíriť životy všetkých.
Forge meaning. Build identity. Forge meaning. Build identity. And then invite the world to share your joy.
Tvorte význam. Budujte identitu. Tvorte význam. Budujte identitu. A potom pozvite svet, aby zdieľal vašu radosť.
Thank you.
Ďakujem vám.
(Applause)
(Potlesk)
Thank you.
Ďakujem vám. (Potlesk)
(Applause)
Ďakujem vám. (Potlesk)
Thank you.
(Applause)
Thank you.
Ďakujem vám. (Potlesk)
(Applause)