Fifty-four percent of the world's population lives in our cities. In developing countries, one third of that population is living in slums. Seventy-five percent of global energy consumption occurs in our cities, and 80 percent of gas emissions that cause global warming come from our cities. So things that you and I might think about as global problems, like climate change, the energy crisis or poverty, are really, in many ways, city problems. They will not be solved unless people who live in cities, like most of us, actually start doing a better job, because right now, we are not doing a very good one. And that becomes very clear when we look into three aspects of city life: first, our citizens' willingness to engage with democratic institutions; second, our cities' ability to really include all of their residents; and lastly, our own ability to live fulfilling and happy lives.
54 percent svetovej populácie žije v mestách. V rozvojových krajinách z nich jedna tretina žije v slumoch. 75 percent svetovej energie spotrebúvajú mestá a 80 percent emisií skleníkových plynov, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie, vzniká v mestách. Takže to, čo sme zvyknutí považovať za globálne problémy, napríklad klimatické zmeny, energetická kríza alebo chudoba, sú v mnohých ohľadoch vlastne problémami miest. Nevyriešime ich bez toho, aby sa ľudia z miest, čo je väčšina z nás, začali viac snažiť, pretože momentálne nám to príliš nejde. Jasne sa to ukazuje na troch aspektoch mestského života: Prvým je ochota občanov zapojiť sa do chodu demokratických inštitúcií, druhým schopnosť miest skutočne začleniť všetkých svojich obyvateľov a tretím je naša vlastná schopnosť žiť naplnený a šťastný život.
When it comes to engagement, the data is very clear. Voter turnout around the world peaked in the late '80s, and it has been declining at a pace that we have never seen before, and if those numbers are bad at the national level, at the level of our cities, they are just dismal. In the last two years, two of the world's most consolidated, oldest democracies, the U.S. and France, held nationwide municipal elections. In France, voter turnout hit a record low. Almost 40 percent of voters decided not to show up. In the U.S., the numbers were even scarier. In some American cities, voter turnout was close to five percent. I'll let that sink in for a second. We're talking about democratic cities in which 95 percent of people decided that it was not important to elect their leaders. The city of L.A., a city of four million people, elected its mayor with just a bit over 200,000 votes. That was the lowest turnout the city had seen in 100 years. Right here, in my city of Rio, in spite of mandatory voting, almost 30 percent of the voting population chose to either annul their votes or stay home and pay a fine in the last mayoral elections.
Čo sa týka angažovanosti, dáta hovoria jasne. [Volebná účasť, 1945 – 2001] Volebná účasť bola celosvetovo najvyššia koncom 80. rokov a odvtedy klesá tempom, aké sme ešte nevideli, a ak je to už dosť zlé pri parlamentných voľbách, pri komunálnych je to úplná bieda. V posledných dvoch rokoch prebehli v dvoch z najvyspelejších, najstarších svetových demokracií, v USA a vo Francúzsku, celoštátne komunálne voľby. Vo Francúzsku bola účasť rekordne nízka. Skoro 40 percent voličov sa rozhodlo nezúčastniť. V USA to dopadlo ešte horšie. V niektorých amerických mestách sa volebná účasť blížila k 5 percentám. To stojí za zamyslenie. Hovoríme o demokratických mestách, kde 95 percent ľudí nepokladalo za dôležité zvoliť si svojich predstaviteľov. Los Angeles, štvormiliónové mesto, si zvolilo svojho primátora len 200-tisíc hlasmi. Takú nízku volebnú účasť mesto nezažilo už 100 rokov. Tu v Riu, kde žijem, napriek povinnej volebnej účasti skoro 30 % voličov buď prišlo a zrušilo svoj hlas, alebo zostalo doma a platilo pokutu v posledných komunálnych voľbách. Čo sa týka sociálneho začlenenia,
When it comes to inclusiveness, our cities are not the best cases of success either, and again, you don't need to look very far in order to find proof of that. The city of Rio is incredibly unequal. This is Leblon. Leblon is the city's richest neighborhood. And this is Complexo do Alemão. This is where over 70,000 of the city's poorest residents live. Leblon has an HDI, a Human Development Index, of .967. That is higher than Norway, Switzerland or Sweden. Complexo do Alemão has an HDI of .711. It sits somewhere in between the HDI of Algeria and Gabon. So Rio, like so many cities across the global South, is a place where you can go from northern Europe to sub-Saharan Africa in the space of 30 minutes. If you drive, that is. If you take public transit, it's about two hours.
ani v tom nevykazujú naše mestá veľký úspech a, znova, človek nemusí ísť po dôkazy ďaleko. V Riu je sociálna nerovnosť obrovská. Toto je Leblon. Najbohatšia štvrť mesta. A toto je Complexo do Alemão. Tam žije vyše 70-tisíc najchudobnejších obyvateľov tohto mesta. HDI, Index ľudského rozvoja, Leblonu je 0,967. To je viac ako Nórsko, Švajčiarsko alebo Švédsko. Complexo do Alemão má HDI 0,711. To ho radí niekam medzi Alžírsko a Gabon. Takže Rio, ako mnohé mestá globálneho Juhu, je miestom, kde sa dostanete zo Severnej Európy do Subsaharskej Afriky v priebehu 30 minút. Teda ak idete autom. Hromadnou dopravou sú to asi dve hodiny. A najdôležitejšie na koniec,
And lastly, perhaps most importantly, cities, with the incredible wealth of relations that they enable, could be the ideal places for human happiness to flourish. We like being around people. We are social animals. Instead, countries where urbanization has already peaked seem to be the very countries in which cities have stopped making us happy. The United States population has suffered from a general decrease in happiness for the past three decades, and the main reason is this. The American way of building cities has caused good quality public spaces to virtually disappear in many, many American cities, and as a result, they have seen a decline of relations, of the things that make us happy. Many studies show an increase in solitude and a decrease in solidarity, honesty, and social and civic participation.
mestá, umožňujúce obrovské bohatstvo vzťahov, by mohli byť ideálnym miestom pre rozkvet ľudského šťastia. Radi trávime čas s inými. Sme spoločenské zvieratá. Namiesto toho sa ale zdá, že v krajinách, kde urbanizácia už dosiahla svoj vrchol, nás už mestá nerobia šťastnejšími. Populácia USA utrpela všeobecný pokles pocitu šťastia za posledných 30 rokov a hlavným dôvodom je toto: Americký štýl výstavby miest spôsobil, že kvalitný verejný priestor v podstate zmizol z mnohých amerických miest a v dôsledku toho ubudlo vzťahov, toho, čo nás robilo šťastnými. Mnohé štúdie poukazujú na nárast osamelosti a pokles solidarity, čestnosti, sociálneho a občianskeho začlenenia.
So how do we start building cities that make us care? Cities that value their most important asset: the incredible diversity of the people who live in them? Cities that make us happy? Well, I believe that if we want to change what our cities look like, then we really have to change the decision-making processes that have given us the results that we have right now. We need a participation revolution, and we need it fast. The idea of voting as our only exercise in citizenship does not make sense anymore. People are tired of only being treated as empowered individuals every few years when it's time to delegate that power to someone else. If the protests that swept Brazil in June 2013 have taught us anything, it's that every time we try to exercise our power outside of an electoral context, we are beaten up, humiliated or arrested. And this needs to change, because when it does, not only will people re-engage with the structures of representation, but also complement these structures with direct, effective, and collective decision making, decision making of the kind that attacks inequality by its very inclusive nature, decision making of the kind that can change our cities into better places for us to live.
Ako začať stavať mestá, ktoré by podporovali spolupatričnosť? Mestá, v ktorých by sa cenilo ich najväčšie bohatstvo: tá úžasná rôznorodosť ich obyvateľov? Mestá, ktoré by nás robili šťastnejšími? Ja myslím, že ak chceme zmeniť tvár našich miest, musíme zmeniť tie rozhodovacie procesy, ktoré priniesli dnešné výsledky. Potrebujeme revolúciu občianskej angažovanosti a to rýchlo. Myšlienka, že voľby sú náš jediný výkon občianskej povinnosti, už vôbec nedáva zmysel. Ľudí už unavuje, že sa na nich hľadí ako na držiteľov moci len raz za pár rokov, keď príde čas tú moc delegovať na niekoho iného. Ak nás protesty, ktoré otriasali Brazíliou v júni 2013, vôbec niečo naučili, tak to, že vždy, keď sa pokúsime vziať rozhodovanie do vlastných rúk mimo volieb, bijú nás, ponižujú a zatvárajú. To sa musí zmeniť, lebo jedine potom sa ľudia nielen znovu zapoja do zastupiteľských štruktúr, ale doplnia tieto štruktúry priamym, účinným a kolektívnym rozhodovacím procesom, procesom, ktorý bude bojovať s nerovnosťou tým, že je z podstaty začleňujúcim, rozhodovacím procesom, vďaka ktorému sa nám bude v našich mestách lepšie žiť. Je v tom samozrejme háčik.
But there is a catch, obviously: Enabling widespread participation and redistributing power can be a logistical nightmare, and there's where technology can play an incredibly helpful role, by making it easier for people to organize, communicate and make decisions without having to be in the same room at the same time.
Umožniť masám zapojiť sa do rozhodovania a prerozdeliť moc je logistická nočná mora, a tam nám technológie môžu neskutočne pomôcť, tým, že zjednodušia organizáciu, komunikáciu a rozhodovanie bez toho, aby všetci museli sedieť v jednej miestnosti. Bohužiaľ pre nás,
Unfortunately for us, when it comes to fostering democratic processes, our city governments have not used technology to its full potential. So far, most city governments have been effective at using tech to turn citizens into human sensors who serve authorities with data on the city: potholes, fallen trees or broken lamps. They have also, to a lesser extent, invited people to participate in improving the outcome of decisions that were already made for them, just like my mom when I was eight and she told me that I had a choice: I had to be in bed by 8 p.m., but I could choose my pink pajamas or my blue pajamas. That's not participation, and in fact, governments have not been very good at using technology to enable participation on what matters — the way we allocate our budget, the way we occupy our land, and the way we manage our natural resources. Those are the kinds of decisions that can actually impact global problems that manifest themselves in our cities.
čo sa týka podpory demokratických procesov, magistráty nevyužívajú plný potenciál nových technológií. Doteraz ich väčšina zastupiteľstiev efektívne využíva tam, kde môže obyvateľov premeniť na ľudské senzory, ktoré mestu poskytujú informácie o výtlkoch, spadnutých stromoch a pokazených lampách. Do menšej miery tiež umožňujú občanom zapojiť sa do vylepšovania výsledkov už prijatých rozhodnutí, presne ako moja mama, keď som mala osem rokov, dala mi na výber: V posteli som musela byť o ôsmej, ale mohla som si vybrať medzi ružovým a modrým pyžamom. To nie je participácia a navyše, magistráty príliš nepokročili vo využití technológií pri participatívnych rozhodnutiach v zásadných veciach ako je rozpočet, využitie pozemkov, správa prírodných zdrojov. Toto sú rozhodnutia, ktoré majú vplyv na globálne problémy prítomné v našich mestách.
The good news is, and I do have good news to share with you, we don't need to wait for governments to do this. I have reason to believe that it's possible for citizens to build their own structures of participation. Three years ago, I cofounded an organization called Meu Rio, and we make it easier for people in the city of Rio to organize around causes and places that they care about in their own city, and have an impact on those causes and places every day. In these past three years, Meu Rio grew to a network of 160,000 citizens of Rio. About 40 percent of those members are young people aged 20 to 29. That is one in every 15 young people of that age in Rio today.
Mám pre vás jednu dobrú správu: Nemusíme s tým čakať na magistrát. Mám dôvod veriť, že občania môžu sami vytvoriť vlastné participatívne štruktúry. Pred troma rokmi som spoluzakladala organizáciu Meu Rio, ktorá pomohla obyvateľom Ria organizovať sa okolo káuz a miest, na ktorým im v ich vlastnom meste záleží, a získať tak vplyv na tieto kauzy a miesta každý deň. Za tie tri roky vyrástlo Meu Rio v sieť 160 000 obyvateľov Ria. Asi 40 percent z nich sú mladí ľudia, vo veku medzi 20 a 29. Teda každý pätnásty dvadsiatnik v Riu.
Amongst our members is this adorable little girl, Bia, to your right, and Bia was just 11 years old when she started a campaign using one of our tools to save her model public school from demolition. Her school actually ranks among the best public schools in the country, and it was going to be demolished by the Rio de Janeiro state government to build, I kid you not, a parking lot for the World Cup right before the event happened. Bia started a campaign, and we even watched her school 24/7 through webcam monitoring, and many months afterwards, the government changed their minds. Bia's school stayed in place.
Medzi našimi členmi je aj toto zlaté dievčatko, Bia, napravo, tá mala len jedenásť, keď pomocou jedného z našich nástrojov spustila kampaň za záchranu svojej školy pred demolíciou. Štátna škola, kam chodí, je jedna z najlepších u nás, a mala byť zdemolovaná vládou štátu Rio de Janeiro, kvôli výstavbe, nežartujem, parkoviska pre Svetový pohár, tesne pred jeho zahájením. Bia spustila kampaň a dokonca sme školu nonstop sledovali pomocou webkamier a po mnohých mesiacoch vláda zmenila svoje stanovisko. Biina škola zostala stáť.
There's also Jovita. She's an amazing woman whose daughter went missing about 10 years ago, and since then, she has been looking for her daughter. In that process, she found out that first, she was not alone. In the last year alone, 2013, 6,000 people disappeared in the state of Rio. But she also found out that in spite of that, Rio had no centralized intelligence system for solving missing persons cases. In other Brazilian cities, those systems have helped solve up to 80 percent of missing persons cases. She started a campaign, and after the secretary of security got 16,000 emails from people asking him to do this, he responded, and started to build a police unit specializing in those cases. It was open to the public at the end of last month, and Jovita was there giving interviews and being very fancy.
A toto je Jovita. Užasná žena, ktorej dcéra je už 10 rokov nezvestná, a Jovita ju odvtedy hľadá. V tom procese zistila, že nie je sama. Len za minulý rok, 2013, zmizlo v štáte Rio 6 000 ľudí. Tiež zistila, že napriek tomu nemá Rio centralizovaný vyšetrovací systém na riešenie prípadov nezvestných. V iných brazílskych mestách pomohli takéto systémy vyriešiť až 80 percent prípadov nezvestných. Spustila kampaň a po tom, čo minister bezpečnosti dostal od občanov 16 tisíc mailov so žiadosťou systém zaviesť, začal konať a založil policajný útvar, špecializujúci sa na takéto prípady. Ten spustil svoju činnosť koncom minulého mesiaca, a Jovita pri tej príležitosti dávala rozhovory a bola v kurze.
And then, there is Leandro. Leandro is an amazing guy in a slum in Rio, and he created a recycling project in the slum. At the end of last year, December 16, he received an eviction order by the Rio de Janeiro state government giving him two weeks to leave the space that he had been using for two years. The plan was to hand it over to a developer, who planned to turn it into a construction site. Leandro started a campaign using one of our tools, the Pressure Cooker, the same one that Bia and Jovita used, and the state government changed their minds before Christmas Eve.
A toto je Leandro, skvelý chalan z jedného slumu v Riu. Prišiel s recyklačným projektom pre svoj slum. Koncom minulého roka, 16. decembra, mu vláda štátu Rio de Janeiro nariadila vysťahovať sa. Mal dva týždne na to, aby opustil miesto, kde dva roky býval. Podľa plánu sa totiž malo poskytnúť developerovi, ktorý tam plánoval stavať. Leandro na spustenie kampane použil náš nástroj, Tlakový hrniec, rovnaký, aký použili aj Bia a Jovita, a autority zmenili názor ešte pred Vianocami.
These stories make me happy, but not just because they have happy endings. They make me happy because they are happy beginnings. The teacher and parent community at Bia's school is looking for other ways they could improve that space even further. Leandro has ambitious plans to take his model to other low-income communities in Rio, and Jovita is volunteering at the police unit that she helped created. Bia, Jovita and Leandro are living examples of something that citizens and city governments around the world need to know: We are ready. As citizens, we are ready to decide on our common destinies, because we know that the way we distribute power says a lot about how we actually value everyone, and because we know that enabling and participating in local politics is a sign that we truly care about our relations to one another, and we are ready to do this in cities around the world right now. With the Our Cities network, the Meu Rio team hopes to share what we have learned with other people who want to create similar initiatives in their own cities. We have already started doing it in São Paulo with incredible results, and want to take it to cities around the world through a network of citizen-centric, citizen-led organizations that can inspire us, challenge us, and remind us to demand real participation in our city lives.
Tieto príbehy ma tešia, a nielen preto, že šťastne končia. Tešia ma preto, že sú šťastným začiatkom. Komunita učiteľov a rodičov z Biinej školy rozmýšľa, ako by ten priestor ešte vylepšili. Leandro má ambiciózny plán na prenos svojho modelu do ďalších nízkopríjmových komunít a Jovita pracuje ako dobrovoľníčka v tom policajnom útvare, ktorý pomohla založiť. Bia, Jovita a Leandro sú živým príkladom toho, čo sa občania a samosprávy po celom svete potrebujú dozvedieť: Sme pripravení. Ako občania sme pripravení rozhodovať o našom spoločnom osude, lebo vieme, že spôsob deľby moci veľa vypovedá o tom, ako si koho vážime a pretože vieme, že zapojenie sa do komunálnej politiky je znakom toho, že nám skutočne záleží na medziľudských vzťahoch a sme pripravení ísť do toho hneď a po celom svete. Prostredníctvom siete Our Cities sa tím organizácie Meu Rio delí o svoje skúsenosti s ďalšími ľuďmi, ktorí chcú v svojich mestách vytvoriť podobné iniciatívy. V São Paule už na niečom takom pracujeme, so skvelými výsledkami, a chceme to rozšíriť do miest po celom svete, prostredníctvom siete organizácií vedených obyvateľmi a pre obyvateľov. Tieto nás budú inšpirovať, vyzývať a pripomínať nám, aby sme požadovali skutočnú participáciu na živote svojho mesta.
It is up to us to decide whether we want schools or parking lots, community-driven recycling projects or construction sites, loneliness or solidarity, cars or buses, and it is our responsibility to do that now, for ourselves, for our families, for the people who make our lives worth living, and for the incredible creativity, beauty, and wonder that make our cities, in spite of all of their problems, the greatest invention of our time.
Je na nás rozhodnúť, či chceme školy alebo parkoviská, komunitné recyklačné projekty alebo staveniská, osamelosť alebo solidaritu, autá alebo autobusy, a je na našej zodpovednosti urobiť to hneď, pre nás samých, naše rodiny, pre ľudí, ktorí obohacujú náš život, a pre tú neskutočnú tvorivosť, krásu a čaro, ktoré z našich miest robia, napriek všetkým problémom, najväčší vynález našej doby.
Obrigado. Thank you.
Obrigado. Ďakujem.
(Applause)
(potlesk)