Sheryl Shade: Hi, Aimee. Aimee Mullins: Hi.
Cheryl: S Aimee sme mysleli na to – Ahoj, Aimee. Aimee Mullins: Ahoj
SS: Aimee and I thought we'd just talk a little bit, and I wanted her to tell all of you what makes her a distinctive athlete.
Cheryl: S Aimee sme mysleli na to, že sa trochu porozprávame, a chcela som, aby Vám prezradila, čo z nej robí takú významnú športovkyňu.
AM: Well, for those of you who have seen the picture in the little bio -- it might have given it away -- I'm a double amputee, and I was born without fibulas in both legs. I was amputated at age one, and I've been running like hell ever since, all over the place.
AM: Tí z Vás, ktorí videli fotku v krátkom životopise, už asi vedia, o čo ide. Podstúpila som amputáciu nôh, keďže som sa narodila bez ihlíc. Amputovali mi ich, keď som mala jeden rok a odvtedy behám pekelne rýchlo – ako pojašená.
SS: Well, why don't you tell them how you got to Georgetown -- why don't we start there? Why don't we start there?
Cheryl: Prečo nepovieš niečo o tom, ako si sa dostala na Univerzitu v Georgetowne? Prečo nezačneme tým?
AM: I'm a senior in Georgetown in the Foreign Service program. I won a full academic scholarship out of high school. They pick three students out of the nation every year to get involved in international affairs, and so I won a full ride to Georgetown and I've been there for four years. Love it.
AM: Študujem v poslednom ročníku medzinárodných vzťahov v Georgetowne. Po skončení strednej školy mi udelili univerzitné štipendium na celé štúdium. Každoročne sa vyberajú traja študenti z celých Spojených štátov na štúdium medzinárodných vzťahov, a tak som vyhrala vstupenku na Georgetown, kde som už štyri roky – a milujem to tam.
SS: When Aimee got there, she decided that she's, kind of, curious about track and field, so she decided to call someone and start asking about it. So, why don't you tell that story?
Cheryl: Keď sa tam Aimee dostala, uvedomila si, že ju zaujíma atletika a rozhodla sa, že niekomu zavolá a začne sa vypytovať. Povedzme si niečo o tom.
AM: Yeah. Well, I guess I've always been involved in sports. I played softball for five years growing up. I skied competitively throughout high school, and I got a little restless in college because I wasn't doing anything for about a year or two sports-wise. And I'd never competed on a disabled level, you know -- I'd always competed against other able-bodied athletes. That's all I'd ever known. In fact, I'd never even met another amputee until I was 17. And I heard that they do these track meets with all disabled runners, and I figured, "Oh, I don't know about this, but before I judge it, let me go see what it's all about." So, I booked myself a flight to Boston in '95, 19 years old and definitely the dark horse candidate at this race. I'd never done it before. I went out on a gravel track a couple of weeks before this meet to see how far I could run, and about 50 meters was enough for me, panting and heaving. And I had these legs that were made of a wood and plastic compound, attached with Velcro straps -- big, thick, five-ply wool socks on -- you know, not the most comfortable things, but all I'd ever known.
AM: Jasné. Myslím, že som sa točila stále okolo športu. V detstve som hrala päť rokov softbal. Počas strednej školy som súťažne lyžovala a na univerzite som bola trochu neposedná, keďže som rok či dva žiaden šport nerobila. A nikdy predtým som nesúťažila s hendikepovanými. Vždy som súperila s inými zdravými športovcami. Nič iné som nepoznala. Vlastne, do svojich 17-tich som ani nestretla nikoho s amputáciou. Počula som, že robia stretnutia so všetkými hendikepovanými bežcami, a povedala som si: "Neviem, ako to síce chodí, ale nebudem to kritizovať skôr, ako sa pozriem, o čo ide." A tak som si v '95-om rezervovala letenku do Bostonu – mala som 19 a bola som jasným kandidátom na čierneho koňa. Ešte nikdy som takto nesúťažila. Niekoľko týždňov pred stretnutím som vyšla na jednu dráhu, aby som zistila, ako ďaleko zabehnem, a stačilo mi 50 metrov – ledva som dýchala. Mala som protézy vyrobené z niečoho ako kombinácia dreva a plastu, pripevnené boli suchým zipsom, na nich veľké, hrubé vlnené ponožky, veď viete, nie práve najpohodlnejšie veci, ale iné som nepoznala.
And I'm up there in Boston against people wearing legs made of all things -- carbon graphite and, you know, shock absorbers in them and all sorts of things -- and they're all looking at me like, OK, we know who's not going to win this race. And, I mean, I went up there expecting -- I don't know what I was expecting -- but, you know, when I saw a man who was missing an entire leg go up to the high jump, hop on one leg to the high jump and clear it at six feet, two inches ... Dan O'Brien jumped 5'11" in '96 in Atlanta, I mean, if it just gives you a comparison of -- these are truly accomplished athletes, without qualifying that word "athlete." And so I decided to give this a shot: heart pounding, I ran my first race and I beat the national record-holder by three hundredths of a second, and became the new national record-holder on my first try out.
A takto sa ocitnem v Bostone proti ľuďom, ktorí majú protézy vyrobené z uhlíkového vlákna s tlmičmi nárazov a inými vylepšeniami, a pozerajú na mňa – akože: "Fajn, už vieme, kto preteky nevyhrá." Ja som tam šla s očakávaním, ani neviem, čo som čakala, ale keď som videla muža, ktorému chýbala celá noha, ako sa pripraví na skok do výšky, na jednej nohe doskáče k latke a skočí 188 cm... V '96 skočil Dan O'Brien v Atlante 180 cm len pre porovnanie toho, že... viete, toto sú skutočne dokonalí atléti, bez bližšieho upresnenia slova "atlét". A tak som sa rozhodla, že tomu dám šancu a s rozbúšeným srdcom som zabehla svoje prvé preteky, porazila národného rekordéra o tri stotiny sekundy a stala sa na prvý pokus novou národnou rekordérkou.
And, you know, people said, "Aimee, you know, you've got speed -- you've got natural speed -- but you don't have any skill or finesse going down that track. You were all over the place. We all saw how hard you were working." And so I decided to call the track coach at Georgetown. And I thank god I didn't know just how huge this man is in the track and field world. He's coached five Olympians, and the man's office is lined from floor to ceiling with All America certificates of all these athletes he's coached. He's just a rather intimidating figure. And I called him up and said, "Listen, I ran one race and I won ..."
Ľudia, samozrejme, vraveli: "Aimee, ty si rýchla, máš vrodenú rýchlosť, ale nemáš žiadnu techniku ani cit k tomu, ako tú dráhu zabehnúť. Bežala si zmätene. Všetci sme videli, ako ťažko ti to šlo." A tak som sa rozhodla, že zavolám trénerovi atletiky na Georgetowne. Vďaka bohu, že som netušila, aké meno má tento muž vo svete atletiky. Bol už trénerom piatich olympionikov, jeho kancelária je od podlahy po strop obložená oceneniami "All America" pre najlepších športovcov, ktorých trénoval, a je to trochu strašidelný človek. Zavolala som mu a povedala: "Bežala som na jedných pretekoch, vyhrala som a...
(Laughter)
(Smiech)
"I want to see if I can, you know -- I need to just see if I can sit in on some of your practices, see what drills you do and whatever." That's all I wanted -- just two practices. "Can I just sit in and see what you do?" And he said, "Well, we should meet first, before we decide anything." You know, he's thinking, "What am I getting myself into?" So, I met the man, walked in his office, and saw these posters and magazine covers of people he has coached. And we got to talking, and it turned out to be a great partnership because he'd never coached a disabled athlete, so therefore he had no preconceived notions of what I was or wasn't capable of, and I'd never been coached before. So this was like, "Here we go -- let's start on this trip."
chcela by som vedieť, či by som, viete... potrebujem vedieť, či by som mohla ísť na niekoľko vašich tréningov pozrieť sa, ako trénujete." Nič iné som nechcela – iba dva tréningy. Môžem prísť a pozrieť sa, čo robíte? A on na to: "Skôr, než sa dohodneme, mali by sme sa stretnúť." Určite si pomyslel: "Do čoho sa to chystám zapliesť?" Tak som sa s ním stretla v jeho kancelárii a videla na plagátoch a obálkach časopisov všetkých tých ľudí, ktorých trénoval. Sedeli sme tam, začali sme sa rozprávať a bola z toho vynikajúca spolupráca, keďže on nikdy netrénoval hendikepovaného športovca, a teda nebol predpojatý voči tomu, čoho som a nie som schopná, a ani ja som nikdy nebola trénovaná, bolo to teda niečo nové, niečo ako dobrodružstvo.
So he started giving me four days a week of his lunch break, his free time, and I would come up to the track and train with him. So that's how I met Frank. That was fall of '95. But then, by the time that winter was rolling around, he said, "You know, you're good enough. You can run on our women's track team here." And I said, "No, come on." And he said, "No, no, really. You can. You can run with our women's track team." In the spring of 1996, with my goal of making the U.S. Paralympic team that May coming up full speed, I joined the women's track team. And no disabled person had ever done that -- run at a collegiate level. So I don't know, it started to become an interesting mix.
A tak mi štyrikrát do týždňa venoval svoje obedňajšie prestávky, svoj voľný čas, kedy som išla na dráhu a trénovala s ním. Tak som spoznala Franka. To bolo na jeseň v '95-om, a keď sa začínala zima, povedal mi: "Vieš čo, si celkom dobrá. Mohla by si bežať v našom atletickom tíme žien." A ja na to: "Ale, prosím vás." "Nie, nie, naozaj. Môžeš. Môžeš bežať v našom atletickom tíme žien." A tak na jar roku 1996, keď som sa neodvratne blížila k svojmu cieľu dostať sa v máji do amerického paraolympijského tímu, som vstúpila do ženského atletického tímu. To ešte žiadny hendikepovaný človek nedosiahol – behať na univerzite. A tak sa to akosi začalo celé premiešavať.
SS: Well, on your way to the Olympics, a couple of memorable events happened at Georgetown. Why don't you just tell them? AM: Yes, well, you know, I'd won everything as far as the disabled meets -- everything I competed in -- and, you know, training in Georgetown and knowing that I was going to have to get used to seeing the backs of all these women's shirts -- you know, I'm running against the next Flo-Jo -- and they're all looking at me like, "Hmm, what's, you know, what's going on here?" And putting on my Georgetown uniform and going out there and knowing that, you know, in order to become better -- and I'm already the best in the country -- you know, you have to train with people who are inherently better than you.
Cheryl: Povedzme si teraz niečo o tom, ako – na ceste za olympiádou – sa ti na Georgetowne prihodilo niekoľko nezabudnuteľných zážitkov. Porozprávaj im o nich. AM: Ach áno, pred tým som vyhrala vo všetkých súťažiach pre hendikepovaných, v tých, ktorých som sa zúčastnila, trénovala som v Georgetowne a vedela som, že si budem musieť zvyknúť na to, že vidím všetky bežkyne iba zozadu – veď bežím proti budúcej bežeckej hviezde –, a že sa tie bežkyne na mňa pozerajú, akože: Hm, čo sa to tu robí? Nosila som georgetownský atletický dres a vyšla na dráhu s vedomím, že, aj keď som už najlepšia v krajine, aby bol človek ešte lepší, musí trénovať s ľuďmi, ktorí sú zo zásady lepší, ako je on sám.
And I went out there and made it to the Big East, which was sort of the championship race at the end of the season. It was really, really hot. And it's the first -- I had just gotten these new sprinting legs that you see in that bio, and I didn't realize at that time that the amount of sweating I would be doing in the sock -- it actually acted like a lubricant and I'd be, kind of, pistoning in the socket. And at about 85 meters of my 100 meters sprint, in all my glory, I came out of my leg. Like, I almost came out of it, in front of, like, 5,000 people. And I, I mean, was just mortified -- because I was signed up for the 200, you know, which went off in a half hour.
A tak som sa dostala na podujatie "Big East", ktoré bolo na konci sezóny akousi súťažou o majstrovský titul. Bolo skutočne veľmi teplo. A bolo to po prvýkrát, čo som mala tieto nové šprintérske protézy, ktoré som práve vtedy dostala, a vtedy som si ešte neuvedomila, že toľko potu, ktorý sa vytvoril pod ponožkami, sa bude správať ako mazivo a moja noha sa bude v puzdre protézy posúvať hore-dolu. Počas stovky sa mi tak pri 85 metroch, v celej mojej sláve, vyzula protéza. Takmer sa mi vyzula, pred asi 5 000 ľuďmi. A... bolo to... ponižujúce a... pretože som bola prihlásená aj na dvestovku, ktorá sa začínala za pol hodinu.
(Laughter)
(Smiech)
I went to my coach: "Please, don't make me do this." I can't do this in front of all those people. My legs will come off. And if it came off at 85 there's no way I'm going 200 meters. And he just sat there like this. My pleas fell on deaf ears, thank god. Because you know, the man is from Brooklyn; he's a big man. He says, "Aimee, so what if your leg falls off? You pick it up, you put the damn thing back on, and finish the goddamn race!"
Išla som za trénerom. Hovorím... "Nechcite, prosím, aby som to robila. Nedokážem to pred toľkými ľuďmi. Spadnú mi protézy. A ak sa to stalo pri 85 metroch, neexistuje, že spravím 200." A on tam iba takto sedel. Vďaka bohu, moje prosby ostali nevypočuté, keďže reagoval, akože – on je z Brooklynu, je to obrovský muž – a vraví (hrubým hlasom): "Aimee, čo ak ti spadne protéza? Zodvihneš tú prekliatu vec, dáš si ju späť a dokončíš tie poondené preteky!"
(Laughter) (Applause) And I did. So, he kept me in line. He kept me on the right track.
(Potlesk) A aj som ich dokončila. Takže... on... viedol ma správnym smerom. Držal ma na správnej ceste.
SS: So, then Aimee makes it to the 1996 Paralympics, and she's all excited. Her family's coming down -- it's a big deal. It's now two years that you've been running?
Cheryl: Aimee sa teda dostala v roku 1996 na paraolympiádu a bola úplne nadšená. Jej rodina sa išla na ňu pozrieť – bola to veľká vec. V tom období už... Behala si už dva roky, že?
AM: No, a year.
AM: Nie, rok.
SS: A year. And why don't you tell them what happened right before you go run your race?
Cheryl: Behala už rok. Povedzme si teda teraz, čo sa stalo krátko pred začiatkom pretekov.
AM: Okay, well, Atlanta. The Paralympics, just for a little bit of clarification, are the Olympics for people with physical disabilities -- amputees, persons with cerebral palsy, and wheelchair athletes -- as opposed to the Special Olympics, which deals with people with mental disabilities. So, here we are, a week after the Olympics and down at Atlanta, and I'm just blown away by the fact that just a year ago, I got out on a gravel track and couldn't run 50 meters. And so, here I am -- never lost. I set new records at the U.S. Nationals -- the Olympic trials -- that May, and was sure that I was coming home with the gold. I was also the only, what they call "bilateral BK" -- below the knee. I was the only woman who would be doing the long jump. I had just done the long jump, and a guy who was missing two legs came up to me and says, "How do you do that? You know, we're supposed to have a planar foot, so we can't get off on the springboard." I said, "Well, I just did it. No one told me that."
AM: Okej, takže – Atlanta '96. Paraolympiáda, len pre objasnenie, je olympiáda pre telesne hendikepovaných ľudí, ľudí s amputáciou, s mozgovou obrnou a športovcov vo vozíkoch – v porovnaní so špeciálnymi olympijskými hrami, na ktorých sú ľudia s mentálnym postihnutím. A tak som bola v Atlante, týždeň po normálnej olympiáde a uchvátilo ma, keď som si uvedomila, že iba pred rokom som vyšla na atletickú dráhu a nezabehla ani 50 metrov. A predsa som tam – ešte bez prehry. V máji som na americkom šampionáte, na kvalifikáciách na paraolympiádu, utvorila nové rekordy a bola som si istá, že si odtiaľ doveziem zlato. Bola som tiež jediná s amputáciou oboch nôh od kolien dolu. Ako jediná žena som sa chystala na skoky do diaľky. A keď som skočila do diaľky, prišiel za mnou chlapík, ktorému amputovali obe nohy: "Ako to robíš? Veď máme mať ploché chodidlo, s ktorým sa nedá odraziť od odrazovej dosky." Ja na to: "No, práve som to spravila. O tom mi nik nepovedal."
So, it's funny -- I'm three inches within the world record -- and kept on from that point, you know, so I'm signed up in the long jump -- signed up? No, I made it for the long jump and the 100-meter. And I'm sure of it, you know? I made the front page of my hometown paper that I delivered for six years, you know? It was, like, this is my time for shine. And we're at the trainee warm-up track, which is a few blocks away from the Olympic stadium. These legs that I was on, which I'll take out right now -- I was the first person in the world on these legs. I was the guinea pig., I'm telling you, this was, like -- talk about a tourist attraction.
Čiže, je to vtipné, od svetového rekordu som zaostávala o 7,5 cm, a naďalej je to tak, takže som bola zapísaná na skok do diaľky, vlastne, na skok do diaľky a sto metrov som sa kvalifikovala. A bola som si istá. Dostala som sa na titulku miestnych novín, ktoré som šesť rokov roznášala. Bol to pocit, že teraz je čas zažiariť. A tak sme boli v zahrievacom štadióne, na atletickej dráhe pre nováčikov, ktorý je niekoľko ulíc od olympijského štadióna. A protézy, ktoré som mala – vyberiem ich. Bola som prvá na svete, kto ich nosil – bola som pokusným králikom – a môžem vám povedať, hovorilo sa o nich ako o turistickej atrakcii.
Everyone was taking pictures -- "What is this girl running on?" And I'm always looking around, like, where is my competition? It's my first international meet. I tried to get it out of anybody I could, you know, "Who am I running against here?" "Oh, Aimee, we'll have to get back to you on that one." I wanted to find out times. "Don't worry, you're doing great." This is 20 minutes before my race in the Olympic stadium, and they post the heat sheets. And I go over and look. And my fastest time, which was the world record, was 15.77. Then I'm looking: the next lane, lane two, is 12.8. Lane three is 12.5. Lane four is 12.2. I said, "What's going on?" And they shove us all into the shuttle bus, and all the women there are missing a hand.
Každý si ich fotil so slovami: "Na čom to tá holka beží?" A neustále som sa obzerala, kde sú moje súperky. Veď to bolo moje prvé medzinárodné stretnutie. Snažila som sa od kohokoľvek pozisťovať, kto to bol, proti komu som mala bežať. "Ach, Aimee, k tomu sa vrátime neskôr." Chcela som vedieť ich časy. "Neboj sa, si v pohode, ide ti to dobre." To bolo 20 minút pred súťažou v olympijskom štadióne a vyvesili kvalifikačné hárky. Idem sa na ne pozrieť. Môj najrýchlejší čas, svetový rekord, bol 15,77. Pozriem ďalej, dráha vedľa, číslo dva má 12,8. Dráha tri má 12,5, číslo štyri 12,2. Hovorím si: "Čo sa tu deje?" Všetkých nás strčia do autobusu a všetky ženy mali amputovanú ruku.
(Laughter)
(Smiech)
So, I'm just, like -- they're all looking at me like 'which one of these is not like the other,' you know? I'm sitting there, like, "Oh, my god. Oh, my god." You know, I'd never lost anything, like, whether it would be the scholarship or, you know, I'd won five golds when I skied. In everything, I came in first. And Georgetown -- that was great. I was losing, but it was the best training because this was Atlanta. Here we are, like, crème de la crème, and there is no doubt about it, that I'm going to lose big. And, you know, I'm just thinking, "Oh, my god, my whole family got in a van and drove down here from Pennsylvania." And, you know, I was the only female U.S. sprinter. So they call us out and, you know -- "Ladies, you have one minute." And I remember putting my blocks in and just feeling horrified because there was just this murmur coming over the crowd, like, the ones who are close enough to the starting line to see. And I'm like, "I know! Look! This isn't right." And I'm thinking that's my last card to play here; if I'm not going to beat these girls, I'm going to mess their heads a little, you know?
Ja na to – A ony sa na mňa všetky pozerali s výrazom: "Ktorá z týchto nie je ako ostatné?" Ja som tam sedela a pomyslela som si: "Ó môj bože, ó môj bože!" Ešte nikdy som neprehrala, či už to bolo štipendium, alebo... keď som súťažne lyžovala, vyhrala som päť zlatých medailí. Vo všetkom som bola prvá. A aj Georgetown – to bolo úžasné. Síce som prehrávala, ale bol to najlepší tréning, veď som bola v Atlante. Tak tam sedíme, najlepší z najlepších a niet o tom pochýb, že prehrám, veľmi. Iba rozmýšľam: "Ó môj bože, moja celá rodina, oni nasadli do auta a pricestovali sem až z Pennsylvánie." Ešte k tomu som bola jedinou americkou šprintérkou. Potom nás zavolali k štartu: "Dámy, máte jednu minútu." A keď som sa pripravovala, bola som zdesená, pretože si v dave začali pošepkávať, bolo počuť tých divákov, ktorí sedeli blízko štartovacej čiary. A ja na to: "Veď viem! Pozrite na to! Toto nemôže byť správne." Myslela som na to, že moja posledná možnosť je, ak už neporazím tieto dievky, tak im aspoň trochu pomätiem rozum, nie?
(Laughter)
(Smiech)
I mean, it was definitely the "Rocky IV" sensation of me versus Germany, and everyone else -- Estonia and Poland -- was in this heat. And the gun went off, and all I remember was finishing last and fighting back tears of frustration and incredible -- incredible -- this feeling of just being overwhelmed. And I had to think, "Why did I do this?" If I had won everything -- but it was like, what was the point? All this training -- I had transformed my life. I became a collegiate athlete, you know. I became an Olympic athlete. And it made me really think about how the achievement was getting there. I mean, the fact that I set my sights, just a year and three months before, on becoming an Olympic athlete and saying, "Here's my life going in this direction -- and I want to take it here for a while, and just seeing how far I could push it."
Bol to jednoznačne pocti z filmu Rocky IV – ja vs. Nemecko a ostatní, čo boli v kvalifikácii – Estónsko, Poľsko a tak. Potom zaznela štartovacia pištoľ a pamätám si iba, že som skončila posledná, snažila som sa potlačiť slzy zo sklamania a ten nesmierny pocit, že ma práve porazili. A musela som sa zamyslieť nad tým, prečo som to robila, keď som už vyhrala všetko, a načo to bolo dobré? Všetko to trénovanie a že som zmenila svoj život. Stala sa zo mňa univerzitná a aj olympijská športovkyňa. Začala som rozmýšľať nad tým, že úspechom bolo už to, že som sa tam dostala. Myslím, to, že som si iba rok a tri mesiace pred tým predsavzala stať sa olympijskou športovkyňou a že som si povedala: "Môj život sa uberá tadiaľto a ja chcem, aby sa chvíľu uberal tadiaľto, a chcem zistiť, ako ďaleko to dotiahnem."
And the fact that I asked for help -- how many people jumped on board? How many people gave of their time and their expertise, and their patience, to deal with me? And that was this collective glory -- that there was, you know, 50 people behind me that had joined in this incredible experience of going to Atlanta. So, I apply this sort of philosophy now to everything I do: sitting back and realizing the progression, how far you've come at this day to this goal, you know. It's important to focus on a goal, I think, but also recognize the progression on the way there and how you've grown as a person. That's the achievement, I think. That's the real achievement.
A to, že som požiadala o pomoc – koľko ľudí sa odhodlalo. Koľko ľudí obetovalo svoj čas a svoje skúsenosti a svoju trpezlivosť, aby sa mi venovali. A to bolo niečo ako spoločná sláva, že stálo za mnou 50 ľudí, ktorí sa pridali k tomuto neuveriteľnému zážitku, akým bola cesta do Atlanty. Čiže, teraz sa riadim takouto filozofiou zakaždým, keď o niečom pochybujem, treba si sadnúť a zamyslieť sa nad napredovaním, nad tým, ako ďaleko človek postúpil v daný deň k svojmu cieľu. Myslím, že je dôležité sústrediť sa na určitý cieľ, ale je dôležité uvedomiť si aj napredovanie po ceste k nemu a to, ako sa človek rozvíjal. Myslím, že to je úspech. Ten skutočný úspech.
SS: Why don't you show them your legs?
Cheryl: Ukážme si teraz tvoje protézy.
AM: Oh, sure. SS: You know, show us more than one set of legs.
AM: Jasné. Cheryl: Pozrime sa na viac ako jeden pár protéz.
AM: Well, these are my pretty legs.
AM: Tak, toto sú moje pekné nohy.
(Laughter)
(Smiech)
No, these are my cosmetic legs, actually, and they're absolutely beautiful. You've got to come up and see them. There are hair follicles on them, and I can paint my toenails. And, seriously, like, I can wear heels. Like, you guys don't understand what that's like to be able to just go into a shoe store and buy whatever you want. SS: You got to pick your height? AM: I got to pick my height, exactly.
Vlastne, nie, toto sú moje skrášlené nohy a sú úplne nádherné. Musíte prísť bližšie a pozrieť si ich. Sú na nich naznačené chĺpkové miešky a môžem si na nich farbiť nechty. A môžem nosiť vysoké podpätky, ale vážne. Vy tomu nemôžete nerozumieť, aké to je ísť do obchodu s obuvou a kúpiť si čokoľvek chcem. Cheryl: Môžeš si zvoliť svoju výšku? AM: Presne tak, môžem si zvoliť výšku.
(Laughter)
(Smiech)
Patrick Ewing, who played for Georgetown in the '80s, comes back every summer. And I had incessant fun making fun of him in the training room because he'd come in with foot injuries. I'm like, "Get it off! Don't worry about it, you know. You can be eight feet tall. Just take them off."
Basketbalový hráč Patric Ewing, ktorý hral v 80. rokoch za Georgetown, sa tam vracia každé leto. A ja som si z neho v telocvični neustále uťahovala, pretože stále prišiel so zraneniami nôh. A ja mu vravím: "Daj ich dolu. Netráp sa kvôli tomu. Môžeš byť vysoký hoci 2,5 m. Stačí, ak ich dáš dolu."
(Laughter)
(Smiech)
He didn't find it as humorous as I did, anyway. OK, now, these are my sprinting legs, made of carbon graphite, like I said, and I've got to make sure I've got the right socket. No, I've got so many legs in here. These are -- do you want to hold that actually? That's another leg I have for, like, tennis and softball. It has a shock absorber in it so it, like, "Shhhh," makes this neat sound when you jump around on it. All right. And then this is the silicon sheath I roll over, to keep it on. Which, when I sweat, you know, I'm pistoning out of it.
Aj keď, jemu sa to nezdalo také vtipné. Fajn, takže, toto sú moje bežecké protézy z uhlíkového vlákna, ako som už spomínala, a musím k nim mať správne puzdro. Ach, zrazu tu mám toľko protéz. Toto je... môžeš mi to podržať? Toto je protéza, ktorú mám na tenis, softbal a tak. Je v nej tlmič nárazov, takže vydáva taký jemný, sykavý zvuk, keď v nich poskakujem. Fajn. Toto je ten silikón, ktorý si vyhrniem, silikónové puzdro, ktoré drží protézu na mieste, a keď sa potím, noha sa mi v ňom hýbe hore-dolu.
SS: Are you a different height?
Cheryl: Máš v nich inú výšku?
AM: In these?
AM: V týchto?
SS: In these.
Cheryl: V týchto.
AM: I don't know. I don't think so. I may be a little taller. I actually can put both of them on.
AM: Neviem. Nemyslím. Asi nie. Možno som o trochu vyššia. Môžem si vlastne dať obe protézy.
SS: She can't really stand on these legs. She has to be moving, so ...
Cheryl: Na týchto nohách vlastne Aimee ani nevie stáť. Musí sa v nich hýbať...
AM: Yeah, I definitely have to be moving, and balance is a little bit of an art in them. But without having the silicon sock, I'm just going to try slip in it. And so, I run on these, and have shocked half the world on these.
AM: Hej, musím sa v nich naozaj hýbať a rovnováha je v nich tak trochu umením. Ale bez silikónového puzdra, iba sa do nej pokúsim stúpiť. Bežím teda v týchto a v nich som aj šokovala polovicu sveta.
(Applause)
(Potlesk)
These are supposed to simulate the actual form of a sprinter when they run. If you ever watch a sprinter, the ball of their foot is the only thing that ever hits the track. So when I stand in these legs, my hamstring and my glutes are contracted, as they would be had I had feet and were standing on the ball of my feet.
Majú napodobňovať ozajstný tvar nohy šprintéra počas behu. Ak si pozriete šprintéra, prstová časť jeho chodidla sa ako jediná dotýka dráhy, takže keď stojím v týchto nohách, môj zadný stehenný a sedací sval sú stiahnuté, ako keby som stála na prstovej časti chodidiel, ak by som mala nohy.
(Audience: Who made them?)
(Publikum: Kto ich vyrobil?)
AM: It's a company in San Diego called Flex-Foot. And I was a guinea pig, as I hope to continue to be in every new form of prosthetic limbs that come out. But actually these, like I said, are still the actual prototype. I need to get some new ones because the last meet I was at, they were everywhere. You know, it's like a big -- it's come full circle.
AM: Spoločnosť Flex-Foot z mesta San Diego. Bola som pokusným králikom a dúfam, že aj naďalej budem pre každý druh novej protézy, ktorý vyjde. Ale ako som už povedala, tieto sú vlastne pôvodným prototypom. Potrebovala by som ale nové, lebo keď som bola nedávno na súťaži, bolo to znova... opakovalo sa to, čo kedysi.
Moderator: Aimee and the designer of them will be at TEDMED 2, and we'll talk about the design of them.
Moderátor: Aimee a dizajnér protéz budú na podujatí TED Med 2 a tam budeme hovoriť o dizajne týchto protéz.
AM: Yes, we'll do that.
AM: Áno, budeme.
SS: Yes, there you go.
Cheryl: No vidíte.
AM: So, these are the sprint legs, and I can put my other...
AM: Takže toto sú bežecké protézy a môžem si dať druhé...
SS: Can you tell about who designed your other legs?
Cheryl: Môžeš nám povedať, kto navrhoval tie ostatné protézy?
AM: Yes. These I got in a place called Bournemouth, England, about two hours south of London, and I'm the only person in the United States with these, which is a crime because they are so beautiful. And I don't even mean, like, because of the toes and everything. For me, while I'm such a serious athlete on the track, I want to be feminine off the track, and I think it's so important not to be limited in any capacity, whether it's, you know, your mobility or even fashion. I mean, I love the fact that I can go in anywhere and pick out what I want -- the shoes I want, the skirts I want -- and I'm hoping to try to bring these over here and make them accessible to a lot of people. They're also silicon. This is a really basic, basic prosthetic limb under here. It's like a Barbie foot under this.
AM: Áno, tieto mám z Anglicka, z mesta Bournemouth, asi dve hodiny južne od Londýna, a v Spojených štátoch som jediná, čo ich má, čo je doslova hriech, keďže sú tak pekné. A nemyslím to kvôli prstom na chodidlách a... aj keď som na bežeckej dráhe skutočne športovkyňou, mimo dráhy chcem zostať ženskou a myslím, že je veľmi dôležité, aby človek nebol obmedzený v žiadnej oblasti, či už je to pohyblivosť, alebo hoci aj móda. Chcem tým povedať, milujem to, že môžem ísť kamkoľvek a vybrať si, čo chcem, aké topánky a aké sukne len chcem a dúfam, že sa mi sem podarí tieto protézy priniesť a sprístupniť ich mnohým ľuďom. Tiež sú zo silikónu. Toto tu dolu je skutočne obyčajná, jednoduchá protéza. Pod týmto je to ako noha Barbie bábiky.
(Laughter)
(Smiech)
It is. It's just stuck in this position, so I have to wear a two-inch heel. And, I mean, it's really -- let me take this off so you can see it. I don't know how good you can see it, but, like, it really is. There're veins on the feet, and then my heel is pink, and my Achilles' tendon -- that moves a little bit. And it's really an amazing store. I got them a year and two weeks ago. And this is just a silicon piece of skin. I mean, what happened was, two years ago this man in Belgium was saying, "God, if I can go to Madame Tussauds' wax museum and see Jerry Hall replicated down to the color of her eyes, looking so real as if she breathed, why can't they build a limb for someone that looks like a leg, or an arm, or a hand?" I mean, they make ears for burn victims. They do amazing stuff with silicon.
Je vyformovaná do tohto tvaru, takže k nej musím nosiť 5 cm podpätky. A je naozaj... toto dám dolu, aby ste to mohli vidieť. Neviem, či to vidieť dobre, ale je naozaj vyformovaná takto. Na chodidle sú žily a päta je nafarbená na ružovo a moja achilova šľacha, ona je trochu ohybná. A je to naozaj úžasný kúsok. Dostala som ich pred rokom a dvoma týždňami. A toto tu je koža zo silikónu. To bolo totiž takto, pred dvoma rokmi si istý pán v Belgicku povedal, že ak môže v múzeu voskových figurín Madame Tussauds vidieť napodobeninu herečky Jerry Hallovej, ktorá vyzerá tak živo, akoby dýchala, prečo nevedia pre niekoho vyrobiť končatiny, ktorá vyzerá ako noha, rameno alebo ruka? Už sa pre ľudí s popáleninami vyrábajú aj uši. So silikónom sa dajú robiť úžasné veci.
SS: Two weeks ago, Aimee was up for the Arthur Ashe award at the ESPYs. And she came into town and she rushed around and she said, "I have to buy some new shoes!" We're an hour before the ESPYs, and she thought she'd gotten a two-inch heel but she'd actually bought a three-inch heel.
Cheryl: Pred 2 týždňami si bola Aimee na ESPY prevziať cenu Arthura Asheho za humanitárny čin v oblasti športu. A keď tam prišla do mesta, začala nervózne pobehovať a povedala mi: "Musím si kúpiť nejaké nové topánky!" Mali sme hodinu do odovzdávania cien a myslela si, že si zohnala topánky s 5 cm podpätkami, ale v skutočnosti si kúpila topánky so 7 cm podpätkami.
AM: And this poses a problem for me, because it means I'm walking like that all night long.
AM: A toto je pre mňa problém, pretože tým pádom by som musela celý večer chodiť takto.
SS: For 45 minutes. Luckily, the hotel was terrific. They got someone to come in and saw off the shoes.
Cheryl: 45 minút sme... našťastie, v hoteli boli úžasne ústretoví. Zohnali niekoho, aby prišiel a odpíli časť podpätkov.
(Laughter)
(Smiech)
AM: I said to the receptionist -- I mean, I am just harried, and Sheryl's at my side -- I said, "Look, do you have anybody here who could help me? Because I have this problem ... " You know, at first they were just going to write me off, like, "If you don't like your shoes, sorry. It's too late." "No, no, no, no. I've got these special feet that need a two-inch heel. I have a three-inch heel. I need a little bit off." They didn't even want to go there. They didn't even want to touch that one. They just did it. No, these legs are great. I'm actually going back in a couple of weeks to get some improvements. I want to get legs like these made for flat feet so I can wear sneakers, because I can't with these ones. So... Moderator: That's it.
AM: Recepčnému som povedala, bola som totiž utrápená a Cheryl stála vedľa. Vravím mu: "Pozrite, máte tu niekoho, kto by mi mohol pomôcť, pretože mám taký problém." A najprv ma tam chceli iba zrušiť s tým, že "mrzí nás to, ak sa vám nepáčia topánky. Je neskoro." "Nie, nie, nie. Mám tieto špeciálne nohy a potrebujem k nim 5 cm podpätky. Tieto podpätky majú 7 cm. Potrebujem z nich ubrať." Oni na to "fajn". Nechceli do toho ísť. Nechceli sa toho ani dotknúť. Potom to spravili. Inak, tieto nohy sú úžasné. O niekoľko týždňov sa ešte chystám späť, aby na nich čo-to zmenili. Chcem takéto nohy, ale s plochými chodidlami, aby som mohla nosiť tenisky, pretože s týmito to nejde. Takže... Moderátor: To by bolo všetko.
SS: That's Aimee Mullins.
Cheryl: Toto je Aimee Mullinsová.
(Applause)
(Potlesk)